Prečo je Raťafák Plachta iný prípad než Spejbl a Hurvínek? V DPOH teraz hľadajú šťastie na streche

V bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava pribudla nová rozprávka – bábková. Volá sa Šťastie rastie na streche, a keďže je to práve 10 rokov, čo bolo slovenské a české bábkarstvo zapísané do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, celkom príhodne ju vytvoril česko-slovenský tím.  

Režisérkou je Bratislavčanka Michaela Homolová, ktorá žije v Česku, príbeh vymyslela spolu s Vítom Peřinon. Tesne pred premiérou (3. októbra) sme sa stretli s Michaelou Homolovou, ktorá je od roku 2021 umeleckou šéfkou Naivného divadla Liberec, aby nám rozprávku o šťastí priblížila.

Foto:
DPOH
Režisérka Michaela Homolová.

,,Pripravili sme autorskú rozprávku, ktorá vznikla priamo pre DPOH. Text napísal Vítek Peřina, dramatik a môj spolupracovník z Naivného divadla Liberec.” Ide o jedno z prvých profesionálnych bábkových divadiel v bývalom Československu, ktoré má dobrú povesť už vyše 70 rokov. ,,Šťastie rastie na streche vzniklo z rozhovorov s umeleckou šéfkou DPOH Veronikou Kolejákovou. Hľadali sme námet, ktorý by oslovil detské publikum v Bratislave. Najskôr sme uvažovali o klasických rozprávkach, ale nakoniec sme sa zhodli, že urobíme úplne novú rozprávku, ktorá bude špecifická tým, že je z mestského prostredia.”

Je teda bratislavská? ,,Čiastočne platí, že by sa to mohlo odohrať aj hocikde inde, ale pretože Divadlo P. O. Hviezdoslava je v centre Bratislavy a ja som v nej vyrastala, mám k nej vzťah, preniesla som to na Vítka a v rozprávke spomíname niektoré čisto bratislavské reálie. Napríklad názov ulice, kde býva naša hrdinka pani Veselá – Kozia ulica 13, hovorí sa tam o bratislavskom vetre. Ako Bratislavčanka hovorím, že v Bratislave stále fúka, vietor je pre Bratislavu typický, a tak v rozprávke tiež zohráva rolu. Príbeh na tom nestojí a nepadá, ale Bratislavčania si pod tým môžu niečo konkrétne predstaviť.”

Čo teda majú diváci od piatich rokov, ale aj ich rodičia či príbuzní čakať? ,,Našu bábkovú rozprávku hrajú dvaja herci, čomu je uspôsobená veľkosť scény. Hrajú na väčšom stole, ktorý je široký takmer tri metre, vysoký 50 cm a sú na ňom postavené rôzne objekty, ktoré herci vedia sami prestavať. Používame dva typy bábok, niektoré veci máme robené akoby z väčšej diaľky, z perspektívy, ulicu vidíte ako celok, ale zároveň vám ukážeme aj detaily – niekedy sme u pani Veselej doma alebo v parku. Používame 30 cm vysoké bábky, ktoré sú vodené priamo rukami herca. V exteriéroch sú maličké drevené marionetky, vysoké asi 25 cm, sú to identické zmenšeniny postáv, z hlavy im vedie drôt, ale nemajú nite.”

Foto:
Bara Podola pre DPOH
Monika Haasová a Andrej Šoltés vodia bábky v rozprávke Šťastie rastie na streche.

Prečo sú bábky z dreva? Pýtam sa režisérky. ,,Mám ich rada, lebo drevo má v sebe dušu, ale bábky sú oblečené. Keďže hráme grotesku, nejde o detaily a gestiku, ale o rýchly a svižný pohyb, čo tieto malé bábky výborne umožňujú. Scény na stole sa premieňajú, niečo sa otočí, niečo sa dá preč, všetko obsiahnu dvaja neuveriteľne šikovní herci – Andrej Šoltés a Monika Haasová. Okrem toho, že nepúšťajú hudbu, čiastočne však svietia, musia zvládnuť všetko – v rýchlom tempe sa striedajú prostredia, jednotlivé obrazy nie sú príliš dlhé, takže to sviští.”

S plnou vervou

Ako sa vlastne režírujú bábky? Sú poslušnejšie ako živí herci?

,,Nerežírujú sa bábky, ale herci. Vysvetľujem to tak, že aj my bábkari pracujeme na výraze, hlasovom vyjadrení emócií či mimike ako všetci herci, ale energiu musíme preniesť do bábok a uvedomiť si, že v bábkach je to všetko štylizované, ohraničené, nedá sa rozohrávať hlboká psychológia, ale základný význam tam obsiahnutý byť musí. Tým, že bábky vodia herci, ktorých stále vidíme, ich tvár, ruky a telo sú súčasťou výrazu bábky. To si bežný divák nemusí vôbec uvedomiť, ale keby herec za bábkou bol ,povolený´ a iba sa venoval bábke, nebude to fungovať.

Bábkoherectvo si vyžaduje veľké napätie tela, rúk a energiu investovanú do malej hmoty. Aj Andrej aj Monika sú fantasticky disponovaní – okrem toho, že obaja veľmi dobre cítia materiál, cítia aj rytmus, to je pre bábkové divadlo tiež nevyhnutné. Fázovanie akcií musí mať rytmus, inak gagy nefungujú. Na hercov sa kladú veľmi vysoké nároky a mojou úlohou je ustrážiť to tak, aby herci rozumeli, čo a prečo robia, verili tomu a robili to s plnou vervou.”

Homolová pripomína, že hoci rozprávkový príbeh je určený deťom od päť rokov, horná veková hranica divákov je neobmedzená. ,,Je vystavaný tak, že primárne oslovuje detského diváka, ale zároveň je natoľko pútavý, inteligentný a vtipný, že si predstavenie rovnako užije aj dospelý, verí režisérka.

,,Keď spolu s Vítkom tvoríme, musí to baviť aj nás. Popritom berieme ohľad na to, že na výsledok sa budú pozerať aj mladší, takže rešpektujeme ich pohľad, životnú skúsenosť, schopnosť niektorým veciam rozumieť v súvislostiach. Verím, že keď deti cítia, že dospelý je niečím hlboko zaujatý, tak ich to tiež pritiahne. Tak ako sa pri učiteľoch hovorí, že zapáliť môže iba ten, kto horí…

Presne tak pôsobí aj sama Michaela Homolová. Tá sa mojej poznámke smeje a vraví: ,,Verím, že to tak je. Hlavná hrdinka našej rozprávky je osamelá žena, pani Katarína Veselá, ktorá sa cíti nešťastná, ale nevie prečo. Snaží sa ísť šťastiu v ústrety, ale zvolila si nie celkom šťastný spôsob – verí na rôzne povery, ktoré ju obmedzujú – napríklad, keď šliapne na kanál, prinesie jej to smolu, rovnako ako keď stretne čiernu mačku. Myslí si, že šťastie jej prinesie podkova alebo štvorlístok, ale nakoniec musí pochopiť, že šťastie je v každom z nás, len mu treba ísť aktívne v ústrety, svojím prístupom k životu, a nie hľadaním akýchsi pomôcok. Hľadanie šťastia spočíva v tom, že nájdeme spriaznenú dušu, niekoho blízkeho, s kým môžem stráviť svoj život.”

Hudbu k príbehu zložil Filip Homola, Michaelin manžel a dlhoročný spolupracovník. ,,Je tiež bábkoherec, takže má veľký cit pre bábkové divadlo a tvorbu hudby, ktorá rytmizuje všetky akcie v príbehu. Textu je pomerne dosť, ale veľa je aj neverbálnych situácií, ktoré sú hudbou akcentované. Hudba teda v sebe musela mať energiu, ktorá ťahá smerom dopredu. Keďže ide o grotesku, je aj hudba dosť ,našliapaná´, ale sú tam aj dve nostalgické skladby,” približuje.

Spoločné korene

Zaujíma ma, ako sa Bratislavčanka Michaela vlastne ocitla v severných Čechách. Michaele sa to zdá celkom jednoduché a logické: ,,Odmalička som sa zaoberala bábkovým divadlom, chodila som do bábkarského súboru Gong pod vedením Marice Mikulovej do vtedajšieho Domu pionierov, dnešného Prezidentského paláca, a aj vďaka tete, vyštudovanej bábkoherečke Danke Pápayovej u nás všetky deti v rodine mali k bábkam vzťah. Ja som sa bábkovému divadlu intenzívne venovala počas celej základnej aj strednej školy a prirodzene to vyústilo do túžby študovať na pražskej DAMU bábkarskú réžiu a dramaturgiu. Vznikli mi tam pracovné kontakty, neskôr som sa zamilovala a zostala v Česku. Ale stále som Slovenka, ktorá žije v Čechách.”

V Naivnom divadle Liberec, ktoré má 77 rokov, je Michaela už 27 rokov. ,,Toto divadlo je známe dlhou tradíciou tvorby pre deti a mládež, ale aby sme sa úplne nezbláznili, občas robíme aj predstavenia pre stredoškolákov či pre dospelých. V tomto divadle v roku 1963 vzniklo Studio Ypsilon pod vedením Jana Schmida, táto skupina tvorila inscenácie pre dospelých a v roku 1978 sa presunula do Prahy. Detské divadlo ostalo v Liberci, ja som krátko po skončení DAMU mala to šťastie, že som s nimi mohla spolupracovať, a tak to vyšlo, že už roky tam s manželom pôsobíme.”

Práve je to desať rokov, čo bolo české a slovenské bábkarstvo zapísané do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Líši sa české a slovenské bábkarstvo alebo je to v podstate to isté? ,,Sú to dva veľmi prepojené svety, veľa slovenských bábkarov študovalo v Čechách. Katedra alternatívneho a bábkového divadla vznikla na DAMU oveľa skôr, na Slovensku vznikla Katedra bábkarskej tvorby na VŠMU až v roku 1989. Keď som sa hlásila na bábkarskú réžiu, tá sa na Slovensku ešte neštudovala, zatiaľ čo v Česku ju mali o 40 rokov skôr. Všetci kolegovia bábkari, ktorí sú odo mňa starší, teda študovali v Prahe. Korene máme teda spoločné, vzájomne sa ovplyvňujeme, máme festivaly, všetci sa medzi sebou dosť dobre poznáme a sledujeme svoju tvorbu, inšpirácia je zrejmá. České aj slovenské bábkové divadlo neostáva len pri figuratívnom divadle, ale orientuje sa na širšie spektrum výtvarného, objektového divadla, kde sa využívajú aj prvky hudobného či fyzického divadla. Bábkové divadlo má široké využitie rôznych prostriedkov, to je spoločné Čechom i Slovákom. V Česku je viac skupín už len preto, že je to väčšia krajina.”

Hurvínek sa smial snobom

Slávnymi českými bábkami sú Spejbl a Hurvínek, nájde sa na Slovensku niečo podobné? ,,Myslím, že nie, Spejbl a Hurvínek sú špeciálny fenomén – postavený na osobnosti bábkara Josefa Skupu. Pôvodne však šlo o satiru pre dospelých. To, že dnes poznáme Hurvínka ako postavičku pre deti, je vývojová záležitosť, ale pôvodne vznikol ako karikatúra snoba, šlo o kritiku spoločnosti.”

A čo je teda slovenská bábka? ,,Gašparko je medzinárodný. Asi každý národ má nejakú jeho obdobu, niekde je to Kasperl či Hans Wurst, existuje aj francúzska maňuška Guignol a napríklad v Taliansku majú Pulcinellu, figúrku, ktorá funguje na zosmiešnenie zlých vlastností,” vymenúva režisérka.

Foto:
Admiral Films
Po úspešnej svetovej premiére na IFF ART FILM v Košiciach mieria Kuko, Drobček a Raťafák Plachta na veľké plátna po celom Slovensku.

Nemôžu byť slovenskými bábkami Raťafák Plachta, Drobček či Kuko známi z televízie? Problém však podľa Homolovej je, že nemajú svoje príbehy, sú akýmisi moderátormi. ,,Ja som vyrastala na Dancúľovi, to bol predchodca bábky Kuko, ale neboli to pre mňa hrdinovia. Dancúľ ako abstraktná figúra ma bavil viac než Kuko.”

Prečo by ľudia mali vidieť rozprávku Šťastie rastie na streche? ,,Aby sa mohli zasmiať na smole cudzej, nie svojej vlastnej, to vždy človeka trošku poteší,” smeje sa režisérka. Ale hneď dodáva, že základné posolstvo je: cez humor sa človek vie ľahšie popasovať s nejakým nezdarom vo svojom živote.

Témy:
Michaela Homolová
Naivné divadlo Liberec
DPOH
Vítek Peřina
bábkové divadlo
divadlo

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.