Prežil som mikrosmrť aj stratu nôh. Teraz bojujem za pravdu o vojne, tvrdí veterán Oleksandr (rozhovor)

„Síce som prišiel o nohy, ale dostal som čas – čas hovoriť o vojne a jej pravej tvári. Ak nechcete dopustiť, aby sa vojna rozliala k vám, musíte byť vnútorne pripravení zvíťaziť.“ Oleksandr Chumak, vojnový veterán z Kyjeva. „Vojna je obrovská špina, krv a mimoriadne ťažká práca. Nedá sa ňou prejsť bez toho, aby vás nezmenila,“ dodáva.  

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• ako veterán Oleksandr Chumak spracoval stratu oboch nôh a prečo považuje každé vážne zranenie za „mikrosmrť“;
• ako funguje rehabilitačné centrum Next Step a prečo pripomína skôr modernú posilňovňu než nemocnicu;
• prečo sa mnohí zrehabilitovaní ukrajinskí vojaci dobrovoľne vracajú zo stredísk späť na front;
• čo si myslia o vyhláseniach Donalda Trumpa a diktovaných mierových ústupkoch;
• akú kľúčovú lekciu o národnej pripravenosti a obrane slobody dávajú Ukrajinci Európe;
• čo hovoria o Ficovom „otváraní dverí“ Moskve.

Päťdesiat operácií a nová realita

Ste hosťami podcastu V tieni vojny. Vy v tej vojne priamo žijete. „Síce som bez nôh, ale dostal som čas. Čas hovoriť o vojne.“ Oleksandr, to sú vaše slová. Ako došlo k tomu, že ste prišli o nohy?

OCH: Bolo to moje prvé veľmi vážne zranenie a s tým spojená náročná skúsenosť. Prešiel som si celkovo päťdesiatimi operáciami. Počas takého dlhého obdobia liečenia získate obrovský priestor na sebareflexiu. Uvedomíte si, čo sa stalo a aká je vaša nová realita. Keďže už nie som v aktívnej službe priamo na bojisku, môžem túto skúsenosť odovzdávať ďalej tým, ktorí si prechádzajú rovnakým peklom.

Hovoríte, že ste dostali čas, aby ste vysvetľovali túto vojnu. Čo chcete svetu povedať?

OCH: V prvom rade chcem urobiť všetko pre to, aby sme nad Ruskom zvíťazili. Pre nás je obrovská česť byť v prvej línii obrancov Európy a slúžiť ako jej štít. Každá krajina aj každý jednotlivec nesie zodpovednosť za to, čo prinesie nasledujúci deň. Moja prvá priorita je teda víťazstvo, druhou sú vojaci na fronte a keď mám dostatok energie, venujem sa veteránom, aby sa dokázali znova začleniť do spoločnosti.

Sirény v hlavách aj uprostred mieru

Karin, v Bratislave ste už tretí deň. Ako sa vám spalo v meste bez leteckých poplachov?

KM: Mala som síce možnosť oddýchnuť si od neustálych poplachov, no napriek tomu som sa dnes v noci zobudila na upozornenie v telefóne o poplachu vo Ľvove. Na moment ma zachvátil čistý strach, že tie dronové útoky a raketové údery doletia až sem na Slovensko. Ľudia na Ukrajine sú nesmierne vyčerpaní a denne žijú v strachu o svoje životy. Aj keď si uvedomujem, že som v bezpečnom prostredí v Bratislave, reakcia tela na poplach je okamžitá.

Na spánok sa pýtam preto, lebo kolegyňa Stanislava Harkotová, ktorá strávila veľa času v Kyjeve, spomínala, aký je to nezvyčajný pocit môcť sa na Slovensku v pokoji vyspať. Dá sa od vojny vôbec psychicky odpútať?

KM: Pre obnovu psychicko-emocionálneho stavu je kľúčové vyhľadať odpočinok. Keď si obrancovia vezmú krátku dovolenku z frontu, snažia sa dočerpať energiu, no neustále výbuchy a všadeprítomná realita boja vám neumožnia len tak vypnúť. Zobudíte sa a prvé, čo vám napadne, je, ako môžete chlapcom a veteránom v našom centre pomôcť.

Od detskej psychológie na frontovú líniu

Oleksandr, pred vojnou ste študovali psychológiu a pracovali s deťmi. Ako vám vojna vstúpila do života a ako ho zmenila?

OCH: Študoval som detskú patopsychológiu. Ešte počas bakalárskeho štúdia v roku 2008 Rusko napadlo raketami Gruzínsko. Prácu s deťmi som miloval a chcel som v tejto oblasti budovať kariéru. Keď som v roku 2014 získal magisterský titul, Rusko napadlo moju vlastnú krajinu. Zbalil som doklady a prihlásil sa ako dobrovoľník do armády.

Každé vážne zranenie na fronte pre mňa znamenalo akúsi „mikrosmrť“ – strácate časť svojho starého ja a získavate novú skúsenosť, ktorá sa stáva vašou novou súčasťou.

Prečo ste sa rozhodli vymeniť prácu s deťmi za obranu vlasti?

OCH: Videl som detské obete a skazu, ktorú Rusko napáchalo v Gruzínsku aj u nás. Práca s deťmi je prácou s budúcnosťou. Aby sme však s nimi mohli pracovať a budovať ich budúcnosť, tie deti musia najprv prežiť.

KM: Saša pritom prácu s deťmi úplne neopustil. V rámci nášho projektu navštevuje školy a škôlky, kde sa hrá s deťmi a normalizuje vzťah spoločnosti k veteránom s amputáciami či invaliditou, aby deti chápali, že zranenia sú priamym následkom obrany našej krajiny.

Domov, ktorý dáva nádej: Príbeh centra Next Step

Karin, ako vojna zmenila váš život?

KM: Pochádzam z mesta Irpiň, ktoré bolo okupované. V dome mojich rodičov žilo vyše dvadsať ľudí, ktorí sa tam tri mesiace ukrývali pred ostreľovaním. Pred vojnou som pracovala vo finančníctve. Hneď po deokupácii som sa vrátila domov, videla tú obrovskú spúšť a chcela pomôcť pri obnove. Keď som sa dozvedela o fungovaní centra Next Step v Irpini, moje srdce poskočilo. Neskôr som dostala ponuku viesť naše druhé centrum vo Ľvove. Práca od deviatej do piatej sa zmenila na službu 24/7, v ktorej veteránom plníme sny a pomáhame im nájsť silu žiť ďalej.

Ako presne centrum Next Step veteránom pomáha?

KM: V roku 2014 na Ukrajine neexistovali systémové rehabilitačné strediská pre ľudí s amputáciami. Zakladateľka našej nadácie spočiatku vozila zranených vojákov na rehabilitácie do Los Angeles, kde sídli centrum Next Step. V roku 2018 sme tento koncept preniesli na Ukrajinu a otvorili centrum v Irpini a v roku 2023 druhé vo Ľvove. Všetky služby – vrátane ubytovania, stravy a individuálnych terapií – poskytujeme veteránom úplne bezplatne.

„Nie klasická nemocnica, skôr moderná posilňovňa“ – aj to má vystihovať centrá Next Step…

KM: Pripomína skôr špičkovo vybavenú posilňovňu prispôsobenú ľuďom po neúrazových aj úrazových poškodeniach neuroplasticity či po amputáciách. Špecialisti sa pacientovi venujú individuálne aj päť hodín denne. Cieľom fyzikálnej a ergoterapie je vrátiť človeka do bežného života – aby si dokázal sám zaviazať šnúrky na topánkach alebo zájsť do obchodu pre mlieko. Súčasťou je aj sociálna integrácia, ako sú výšľapy do hôr či návštevy múzeí.

Vojnových veteránov je na Ukrajine na tisíce, vaše zariadenie sa venuje desiatkam či stovkám. Aký je kľúč výberu pacientov?

KM: Neodmietame nikoho. Prichádzajú k nám veteráni z celej Ukrajiny aj zahraniční legionári. Najlepšou reklamou je pre nás ústne podanie medzi samotnými vojakmi. Keď u pacienta vidíme pokrok, rehabilitáciu môže opakovať.

OCH: Veľmi dôležitým faktom je, že mnohí zrehabilitovaní pacienti sa po zotavení dobrovoľne vracajú späť k svojim jednotkám na front. Každý príspevok či dar od ľudí priamo financuje obnovu konkrétneho obrancu.

Tvárou v tvár nepriateľovi a boj so strachom

Oleksandr, aké je to čeliť reálnej vojne. Stáť zoči-voči ruskej agresii a guľkám priamo na fronte?

OCH: Vojna zmietla akúkoľvek romantiku či prežitky z postsovietskych čias. Vojna je obrovská špina, krv a mimoriadne ťažká práca. Nedá sa ňou prejsť bez toho, aby vás nezmenila. Na fronte pociťujete obrovskú zodpovednosť a musíte sa okamžite adaptovať tak, aby ste boli čo najefektívnejší a najužitočnejší. Chápete, aký silný je váš protivník, a viete, že musíte byť minimálne rovnako silný, aby ste ho dokázali poraziť.

Aké má vojna vône, zvuky… ? Vracia sa vám v snoch?

OCH: Najhoršie sú zmyslové spomienky, najmä špecifický mŕtvolný zápach. Mám našťastie adaptívnu psychiku a dokázal som to v sebe spracovať, hoci to vo mne zostáva uložené. Dnes sa cítim silný a rozhodný, pretože vojna sa stala mojou realitou. Zatiaľ čo pre vás je normou vyjsť na ulicu a vidieť autobus, pre mňa je normou zobudiť sa s vedomím, že päť domov odo mňa padla bomba a zomreli ľudia. Alebo že vám volá manželka spolubojovníka, ktorý sa tri dni neozval z frontu.

Aké to je konfrontovať sa s obavami či strachom o vlastný život?

OCH: Strach je prirodzená reakcia nervovej sústavy. Ako profesionálny vojak som sa však vďaka bojovým skúsenostiam dokázal nastaviť tak, že moja skúsenosť prekryje osobný strach zo smrti. Čoho sa však nedokážem zbaviť, je strach o životy mojich blízkych.

Boli ste v situácii, keď ste museli mieriť na nepriateľa a zabiť ho? Ako sa s tým človek vyrovnáva?

OCH: Zabiť nepriateľa vo vojne je povinnosť. Pokiaľ vojna trvá, uvažujem výhradne ako vojak. Filozofovať nad tým, ako s tým žiť ďalej, bude možné až po jej skončení. Teraz je mojou jedinou prioritou byť užitočný a efektívny. Na mojom svedomí leží povinnosť zachrániť svoju vlasť a svoju krajinu.

Návrat k životu a hľadanie „nových šnúrok“

Oleksandr, vy pôsobíte aj ako ambasádor centra Next Step. Ako toto stredisko pomohlo priamo vám?

OCH: Fond mi uhradil operácie a tým sa začala moja cesta s Next Step. Krok za krokom som sa znova učil stáť, potom chodiť a následne intenzívne rehabilitovať.

Čo pre vás znamená metafora „zaviazať si šnúrky“?

OCH: Pre niekoho s poškodením mozgu znamenajú šnúrky úplne niečo iné ako pre človeka po amputácii nôh. Svoje vlastné abstraktné šnúrky objavujem každý deň. Vďaka Next Step som sa opäť vrátil k aktívnemu životu. Venujem sa športu, leziem po umelých stenách, chodím do hôr a pri každej novej aktivite prekonávam svoje vlastné hranice.

O prezidentovi rozhodujú Ukrajinci, nie Washington

Nedávno sa Donald Trump vyjadril v zmysle, že by uvítal zmenu vo vedení Ukrajiny v kontexte ústupkov Vladimirovi Putinovi. Je podľa vás čas na zmenu Volodymyra Zelenského?

OCH: Sme demokratická krajina. To, či si zmeníme prezidenta, upravuje naša ústava, ktorú striktne rešpektujeme. O tom, kto bude naším prezidentom, rozhodujú voliči a občania Ukrajiny, a nie Donald Trump!

KM: Bojujeme za svoju slobodu v rámci zákona. Všetci si prajeme mier, ale nie akýkoľvek mier. Musí to byť spravodlivý mier, ktorý rešpektuje našu územnú celistvosť a právo na slobodnú voľbu. Za našu slobodu položilo život príliš veľa ľudí na to, aby sme pristúpili na diktát.

Prijímať vojnových zločincov je nebezpečná chyba

Zo Slovenska vychádzajú smerom k Ukrajine zmiešané signály – na jednej strane silná občianska pomoc a zbierky, na druhej strane premiér a jeho ľudia, ktorí otvárajú dvere Moskve. V týchto dňoch sa na Slovensku očakáva príchod jej vojenského atašé. Podľa zdrojov denníka SME to bude Maxim Verežan. Ako to vnímate?

KM: Medzinárodná politika je jedna vec, no pre nás je prvoradá rehabilitácia a pomoc. Sme nesmierne vďační všetkým občanom Slovenska, ktorí nás podporujú, posielajú sanitky či humanitárnu pomoc.

OCH: Ak slobodná krajina prijíma vojnového zločinca a verí naratívom o bratstve s Ruskom, robí obrovskú chybu. Chcel by som veriť, že slovenský národ je dostatočne silný a múdry na to, aby si uvedomil, že za takýto omyl môže neskôr draho zaplatiť svojou vlastnou bezpečnosťou.

Ako sa pripraviť na vojnu: Pripravenosť znamená chcieť zvíťaziť

V poslednej dobe vychádzajú v našich geografických končinách „príručky prežitia“ – ako príprava na prípadnú vojnu. Poľský záchranár Damian Duda v rozhovore s novinárkou Agnieszkou Lichnerowicz v knihe Bude vojna? spomína, že ukrajinskí veteráni už mesiac pred vypuknutím agresie z februára ’22 dávali na sociálne siete fotky so zbalenými batohmi a heštegmi #pripravený.

Čo urobiť, aby sme mohli povedať aj my to „#pripravený“?

OCH: Ak nechcete dopustiť vojnu na svojom území, musíte byť pripravení zvíťaziť. Je potrebné urobiť všetko pre to, aby sa vojna nerozliala do ďalších krajín. Kľúčové je vychovávať mladú generáciu k vlastenectvu a nedovoliť nikomu, aby manipuloval ich myslením. Váš obranný systém a priemysel musia v súčasnej situácii v Európe pracovať na plné obrátky.

KM: Na vojnu sa nedá pripraviť tak, že si kúpite veci podľa zoznamu a vyhlásite, že ste hotoví. Podmienky a ceny sa neustále dynamicky menia. Vojna nie je len otázkou ceny nafty v autách za oceánom; je to každodenná realita pod bombardovaním, kde zomierajú ľudia. Najdôležitejším zdrojom sú ľudské životy. Pripravenosť znamená mať v sebe pevné presvedčenie, národnú jednotu a neoblomnú vôľu brániť svoju slobodu a víťazstvo.