Pri skaze Titanu stratila muža aj syna, teraz prelomila mlčanie. To, čo z nich ostalo, by sa zmestilo do krabice od topánok

Vdova po obetiach z Titanu prehovorila o najbolestivejších momentoch. Christine Dawoodovej vrátili pozostatky jej rodiny až deväť mesiacov po tragédii.  

Ako uvádza britský denník The Guardian, Dawoodová prehovorila o pocitoch neistoty, ktoré prežívala priamo na materskej lodi po tom, čo ponorka stratila spojenie. Hoci ju posádka spočiatku uisťovala, že ide o bežnú technickú komplikáciu, realita bola podstatne krutejšia. Christine prirovnala blížiace sa vedomie tragédie k lavíne, pred ktorou nebolo kam uhnúť. „V tej chvíli som vlastne nemala čo robiť. Cítila som sa na tej lodi uväznená,“ spomína. Jej syn si pritom do ponorky vzal Rubikovu kocku, s ktorou chcel v extrémnej hĺbke pokoriť svetový rekord.

Rodina za dve miesta na palube zaplatila približne 500-tisíc dolárov, pričom ich zakladateľ spoločnosti OceanGate Stockton Rush ubezpečoval o bezpečnosti celého projektu. Až neskoršie vyšetrovanie však odhalilo, že stroj neprešiel štandardnou certifikáciou a čelil vážnym technickým nedostatkom. Dawoodová spomína, že definitívna úľava prišla paradoxne až s potvrdením okamžitej smrti jej blízkych. „Moja prvá myšlienka bola: vďakabohu. Vedela som, že netrpeli. Jednu chvíľu tam boli a ďalšiu už nie,“ dodala.

Čítajte viac Hlavnú príčinu zničenia ponorky Titan ponárajúcej sa k Titanicu vidia vyšetrovatelia v konaní majiteľa

Podľa britského denníka rodina na pozostatky čakala dlhých deväť mesiacov. To, čo z obetí po katastrofálnej implózii v hĺbke takmer štyri kilometre pod hladinou zostalo, bolo doručené v dvoch malých nádobách vo veľkosti škatúľ od topánok. „Keď hovorím telá, myslím tým skôr to, čo z nich zostalo,“ opísala s tým, že časť materiálu obsahovala zmiešanú DNA, ktorú sa rozhodla neprijať. Chcela len to, o čom bolo s istotou známe, že patrí jej synovi a manželovi.

Dnes sa Christine snaží spracovať traumu a plánuje založiť centrum na pomoc ľuďom s podobným osudom. Napriek preukázaným zlyhaniam v bezpečnosti odmieta cítiť nenávisť voči majiteľovi spoločnosti, ktorý na palube zahynul spolu s jej rodinou. „Ak sa na neho hnevám, dávam mu moc, a to odmietam urobiť,“ hovorí. Každý deň si podľa vlastných slov vedome vyberá život namiesto hnevu, hoci odpovedať na otázku, či má deti, zostáva pre ňu stále jednou z najťažších úloh.