Prípad Miroslava Radačovského ukazuje, že zo slovenskej politiky sa stal odporný korupčný trh (komentár Petra Weissa)
obchodnyregister
2026.06.10.
Štvrtá vláda Roberta Fica nevládne preto, lebo disponuje silným, súdržným a disciplinovaným politickým mandátom. Vládne preto, že neustále obchoduje s hlasmi vlastných poslancov.
Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.
Nominácia krajne kontroverzného, politicky aj odborne nespôsobilého nezaradeného poslanca Miroslava Radačovského na post veľvyslanca na Cypre vyvolala veľký politický rozruch a znepokojenie. A to nielen pre škody, ktoré môže napáchať na povesti slovenskej diplomacie v EÚ a vo svete, ale aj pre hanbu, ktorú si urobí samotná Slovenská republika.
Toto podceňovanie nárokov na obsadzovanie vysokých štátnych funkcií však nie je výnimkou. Politický cirkus okolo tejto nominácie a poníženie Slovenskej republiky ako vyspelého demokratického štátu nie sú ojedinelým javom za štvrtej vlády Roberta Fica.
Naopak. Ide len o ďalší symptóm spôsobu, akým predseda vlády buduje a udržiava tesnú väčšinu vládnej koalície v parlamente. Robí to cynicky a bezohľadne, s pohŕdaním elementárnymi nárokmi na odborné a osobnostné predpoklady ľudí, ktorí obsadzujú vysoké štátne funkcie.
Ministerstvo ako polmiliardová poistka
Nie je náhoda, že problémom sa opäť stal poslanec, ktorý sa do parlamentu dostal ako kandidát SNS. Tá sa do Národnej rady prebojovala len tesne a najmä preto, že na kandidátku umiestnila rôznych influencerov a aktivistov reprezentujúcich krajne pravicové a radikálne národno-konzervatívne názory, vrátane ľudí, ktorí v minulosti kandidovali za Kotlebovu ĽSNS. Z členov samotnej SNS sa napokon do parlamentu dostal iba jej predseda Andrej Danko.
Keďže väčšina 79 hlasov bola od začiatku mimoriadne tesná, musel Robert Fico riešiť problém nespoľahlivosti hlasovania poslancov, ktorí nemali k SNS ani ku koalícii pevnejšiu politickú väzbu. Aby sa predišlo ich prípadnému vydieraniu kvôli nespokojnosti s vládnou politikou alebo nenaplneným osobným ambíciám, časť z nich sa dostala priamo do vlády.
Prečítajte si tiež:
Dvojicu Martina Šimkovičová – Peter Kotlár bolo z pohľadu stability koalície nebezpečné ponechať v parlamente. A tak sa nepripravená a nekompetentná moderátorka TV Slovan stala ministerkou kultúry.
Rezort kultúry sa nestal výsledkom úvahy o tom, kto dokáže riadiť kultúrnu politiku štátu a kultivovane komunikovať s umeleckou a kultúrnou obcou, ale nástrojom parlamentnej matematiky. Ministerstvo s rozpočtom viac ako pol miliardy eur bolo použité ako poistka proti možnej neposlušnosti jedného poslaneckého mandátu.
Huliakova drzosť
Výsledok poznáme. S podporou predsedu vlády a koaličných partnerov bol rozvrátený systém podpory umenia a kultúry, ktorý počas vlád Smeru v rokoch 2012 až 2018 vybudoval minister kultúry Marek Maďarič, a ktorý patril k najpozitívnejším výsledkom dlhého vládnutia tejto strany.
Podobným spôsobom sa za štátnych tajomníkov dostali otec a syn Štefan a Filip Kuffovci. Vo vládnych funkciách síce narobili a ešte narobia veľké škody, ale aspoň nemohli komplikovať život koalícii v parlamente.
Prečítajte si tiež:
V normálne fungujúcej demokracii sa štátni tajomníci vyberajú podľa odbornosti a schopnosti riadiť zverený úsek. Na Slovensku sa z tejto funkcie stala súčasť systému odmien za politickú lojalitu. Nie preto, že by štát nevedel fungovať bez Kuffovcov, ale preto, že vláda nevedela fungovať bez ich hlasov.
Ďalší z poslancov z kandidátky SNS Rudolf Huliak ukázal najväčší fortieľ, drzosť a vytrvalosť pri vydieraní vládnej koalície. Vytrucoval si ministerstvo športu, keď sa nestal ministrom životného prostredia, a navyše si z ďalších poslancov vytvoril skupinu, bez podpory ktorej koalícii v parlamente nič neprejde. A etabloval ju ako koaličnú stranu, hoci neprešla voľbami.
Upracú ho na Cyprus
Huliakov príbeh je učebnicovým príkladom fungovania súčasnej koalície. Politik, ktorý viedol extrémistické reči, a ktorého ešte krátko predtým časť koaličných partnerov označovala za problém a riziko pre vládu, sa po niekoľkých mesiacoch stal ministrom. Nie preto, že by sa zmenili jeho názory alebo kvalifikácia, ale preto, že sa zmenila aritmetika v parlamente.
Ortopéd Peter Kotlár dostal funkciu splnomocnenca vlády pre preverenie riadenia pandémie COVID-19. Jeho výstupy, pohŕdanie vedeckými poznatkami, útoky na odborníkov, šírenie bludov či medzinárodné škody spôsobené Slovensku v oblasti zdravotnej politiky vláda celé mesiace tolerovala.
Prečítajte si tiež:
Keďže potrebovala jeho hlas v parlamente, nechcela, aby sa samozvaný epidemiológ, imunológ, farmaceut a expert na všetko možné urazil. A tak mohol bez väčších prekážok poškodzovať dobré meno Slovenska doma aj v zahraničí. Hoci diskreditoval aj vládu, ani jej predsedovi, ani jej členom to nevadilo a nevadí.
Keď sa po odchode viacerých poslancov do vlády dostal ako náhradník do Národnej rady Miroslav Radačovský, ktorý nevstúpil do SNS, stal sa nezaradeným poslancom a postupne dával najavo svoju nevyspytateľnosť, prišiel nápad upratať ho do zahraničnej služby. Nevedno, prečo práve na komplikovaný Cyprus, kde slovenská diplomacia desaťročia vykonáva unikátnu medzinárodnú misiu.
Radšej zniesli hanbu
Cyprus sa tak neocitol na konci personálneho výberového procesu, ale na konci procesu politického upratovania. Nehľadal sa najlepší kandidát pre Cyprus. Hľadal sa spôsob, ako dostať z parlamentu problémového poslanca.
Vláda a koalícia radšej zniesli všetko zdesenie a hanbu spojenú s touto nomináciou, len aby sa do parlamentu dostal spoľahlivý náhradník, ktorý bez zaváhania podporí rozpočet a ďalšie dôležité zákony.
Prečítajte si tiež:
Dnes sú minister zahraničných vecí, vláda aj prezident v pasci, do ktorej sa sami dostali. Ak Radačovský za veľvyslanca prejde, bude to hanba doma, na Cypre, v Európe aj vo svete. Ak ho po krátkom čase stiahnu pre nespôsobilosť viesť zastupiteľský úrad, príde druhé kolo tej istej hanby.
A ak ho prezident nevymenuje, bude musieť vládna koalícia ešte rok a pol znášať pomstu poslanca, ktorý sa v Európskom parlamente preslávil nielen vypustením bielej holubice do rokovacej sály, ale aj pokrikovaním na predsedajúcu, aby „držala hubu, keď hovorí Slovák“, či vyhrážkami západnej Európe, že keď sa Slovania spoja, urobia z nej trávnik.
Ďalší zápas o udržanie väčšiny
Do takejto nedôstojnej situácie sa premiér a jeho koaliční partneri vmanévrovali sami. Ani vyslanie bývalého podpredsedu vlády Petra Kmeca do Ríma po obrovskom škandále, kvôli ktorému musel odstúpiť, nie je úplne bez vyššie spomínaného politického kontextu.
Hoci na rozdiel od Radačovského ide nepochybne o skúseného a kompetentného diplomata, aj v tomto prípade nemožno prehliadnuť pre koalíciu stabilizačný efekt takéhoto riešenia. Ako veľvyslanec už nebude sedieť v parlamente a hlasovať. Teda ani potenciálne hlasovať proti vláde, ak by podľahol pocitu krivdy či urazenosti, alebo hľadal novú politickú budúcnosť.
Prečítajte si tiež:
Teraz sme svedkami ďalšieho zápasu o udržanie väčšiny v Národnej rade v trojuholníku Andrej Danko – Tomáš Taraba – Robert Fico. A to sme ešte nespomenuli, ako šikovne využili svoj vydieračský potenciál poslanci Hlasu Samuel Migaľ a Radomír Šalitroš.
Zo skupiny rebelujúcich poslancov sa stali partneri na vyjednávanie a napokon získali kontrolu nad ministerstvom investícií a regionálneho rozvoja. Vyslali tým všetkým budúcim poslancom jednoduchý odkaz: ak je vládna väčšina dostatočne krehká, neposlušnosť spojená s aroganciou a drzosťou môže byť najrýchlejšou cestou k výkonnej moci.
Každé obchodovanie má svoju cenu
Najväčším problémom v tomto príbehu nie je samotný Miroslav Radačovský. V každej krajine sa občas objaví nešťastná nominácia. Problémom je systém, ktorý ju vyprodukoval. Systém, v ktorom sa ministerstvá, štátno-tajomnícke funkcie, posty vládnych splnomocnencov či veľvyslanecké miesta stávajú nástrojmi na kupovanie lojality a stabilizovanie krehkej parlamentnej väčšiny.
Štvrtá vláda Roberta Fica dnes nevládne preto, že disponuje silným, súdržným a disciplinovaným politickým mandátom. Vládne preto, že neustále obchoduje s hlasmi vlastných poslancov. A každé takéto obchodovanie má svoju cenu. Raz je ňou ministerstvo, inokedy funkcia štátneho tajomníka, inokedy miesto veľvyslanca.
Prečítajte si tiež:
Účet v podobe nekvalitného vládnutia a znechutenia občanov z politiky však nakoniec neplatia premiér ani koaliční poslanci. Platí ho štát svojou povesťou pred vlastnými občanmi aj susednými štátmi a partnermi v EÚ.
Aféra okolo Miroslava Radačovského preto nie je len nejakou diplomatickou epizódou. Je symptómom hlbokej morálnej krízy slovenskej politiky a pádu kultúry vládnutia na úroveň, ktorá v niektorých ohľadoch prekonáva aj tie najhoršie praktiky mečiarovských deväťdesiatych rokov.
Ukazuje, ako ďaleko sa slovenská politika posunula od súťaže kompetencií kvalifikovane a zodpovedne vládnuť k odióznemu korupčnému trhu s politickou lojalitou v záujme udržania moci a ochrany skupiny ľudí, ktorej príslušníci sú obžalovaní zo závažných trestných činov.