Prvý týždeň chcel ujsť: Misionár Peter Fillo o ľuďoch, ktorých domovom je smetisko (videopodcast)

„Najväčší šok prišiel, keď som videl extrémne chudobných ľudí, ktorí spali na ulici alebo žili na smetisku. Živia sa výlučne triedením odpadu, je to ich jediný zdroj príjmu. Prvý týždeň som si myslel, že to tam ani nevydržím,” rozpráva Peter Fillo, slovenský misionár, ktorý už desaťročie pôsobí na Filipínach. „Dôchodkom sú pre nich deti,” opisuje silu rodiny. Poukazuje pritom na kontrast – bežní farmári či rybári nemajú žiadne sociálne poistenie, a tak sa v starobe alebo v chorobe musia plne spoliehať na silu a solidaritu širokej rodiny.  

Krajina ostrých kontrastov. Na jednej strane až rozprávkové pláže, ryžové polia, ale aj moderné univerzity a technologické kampusy, na druhej aj život, ktorý sa celý odvíja na smetisku.

Filipíny.

Vyše 7 500 ostrovov, 114 miliónov obyvateľov, 19 jazykov a nespočet nárečí. A kresťanská majorita tam nažíva aj s moslimskou menšinou.

Už desaťročie tam pôsobí ako misionár slovenský verbista Peter Fillo. Pôvodne počítačový inžinier sa tam už ako kňaz vrátil opäť k počítačom, ktoré popri pastorácii vyučuje aj na univerzite.

Hovorí, že škola nemusí byť len miestom vzdelávania, ale aj priestorom uzdravenia vzťahov a hľadania zmyslu.

Čo ho Filipíny naučili o živote či o spoločnosti a človeku v nej?

Od počítačov k teológii

Krajina ostrých kontrastov – na jednej strane rozprávkové pláže, moderné univerzity, no na druhej strane aj život, ktorý sa celý odvíja na smetisku.Keď som si pozeral váš životopis, všimol som si viacero kontrastov.Vy ste pôvodne počítačový inžinier a na druhej strane kňaz a teológ.Ako to vo vašom prípade išlo dokopy?

Už od vysokej školy, keď som študoval informatiku, som uvažoval o tom, že budem kňazom. Po skončení školy som sa rozhodol a vstúpil k verbistom. Naším hlavným poslaním sú misie do zahraničia. Dostal som určenie na Filipíny. Na začiatku som ani nevedel, že sa znovu vrátim k počítačom, ale nakoniec učím informatiku na vysokej škole, čo je moja hlavná pracovná náplň.

Teda ten oblúk sa uzatvoril.Spomínali ste, že ste dostali určenie.Znamená to, že ste si destináciu nevybrali sami?

Funguje to u nás tak, že si píšeme krajiny, kam by sme chceli ísť a čo by sme tam chceli robiť. Ja som si napísal krajiny, kde máme ako rehoľa univerzity, ktoré spravujeme. Sú to Filipíny, Japonsko, Papua-Nová Guinea a Indonézia. Uviedol som, že chcem pracovať na univerzite. Keby som si napísal Filipíny a pekné pláže, to by neprešlo. Nakoľko ide o katolícke univerzity v správe našej rehole, potrebujeme tam mať ľudí.

Ako ste dospeli k tomu, že sa nechcete venovať len rovniciam a číslam, ale prejdete k duchovnu a teológii?

Čo sa týka programovania, vždy som tam videl analógiu. Keď si zoberieme ľudské telo, každá bunka má DNA, čo je v podstate program. Každá bunka vykonáva časť tohto programu. Túto analógiu používam aj pre mojich študentov a tam vidia, ako sa dá prepojiť informatika s teológiou. Každý program na počítači má svojho autora. Aj umelá inteligencia má niekoho, kto ju vytvoril. Tak asi aj naša DNA, ten náš program, bude mať istého autora.

A prečo vás to tak ťahalo učiť na univerzitu?

Odmalička som si predstavoval, že budem učiť. Možno aj preto, že môj otec bol učiteľ na vysokej škole a stará mama učiteľka. Veľmi som sa tešil, keď som mohol začať vyučovať.

Šok zo smetiska a hľadanie nádeje

Aké bolo vaše prvé stretnutie s Filipínami po prílete do tejto vyše 10-tisíc kilometrov vzdialenej krajiny?

Bolo tam vlhko a teplo, na čo som si rýchlo zvykol, ale bola tam aj špina a nepríjemný zápach na mnohých miestach. Bol to prvý šok. Ten najväčší šok však prišiel, keď som videl extrémne chudobných ľudí, ktorí spali na ulici alebo žili na smetisku. Živia sa výlučne triedením odpadu, je to ich jediný zdroj príjmu. Prvý týždeň som si myslel, že to tam ani nevydržím. Našťastie, ďalšie podobne silné šoky už neprišli a časom sa to zlepšilo.

Ako sa s tým kňaz vyrovnáva, keď vidí ľudí, ktorých celá existencia a budúcnosť je spojená len so smetiskom?

Veľmi povzbudzujúce bolo, že sme chodili priamo medzi tých ľudí. Na smetisku sme mali kaplnku a slúžili tam sväté omše. Náš bývalý generálny predstavený, páter Heines, prišiel na Filipíny pred 40 rokmi. Keď videl túto biedu, vytvoril projekt a začal stavať domy pre najchudobnejších. Za tých 30 rokov fungovania projektu postavili asi 15 domov a pomohli mnohým rodinám. Sú to jednoduché prízemné či poschodové domčeky, ale oproti smetisku je to neskutočný rozdiel.

Čo vám bežalo hlavou, keď ste boli medzi tými dospelými a deťmi?

Bolo to a stále to je veľmi ťažké. Vždy si uvedomím, aké veľké dary som v živote dostal. Už len to, že som mohol chodiť do školy. Mnohí ľudia tam by chceli študovať, ale rodičia nemajú financie. V roku 2017 bol síce schválený zákon, aby všetky deti mohli chodiť do školy, no jedna riaditeľka základnej školy mi hovorila, že deti nemá kam umiestniť. Majú rannú a poobednú zmenu a stále sa im hlási viac detí, ako dokážu prijať. Keď vidím túto chudobu, cítim veľkú vďačnosť za to, čo mám, a zároveň povinnosť pomáhať.

Stratení v preklade a jazyk bez slovesa byť

Na Filipínach sa hovorí 19 jazykmi, pričom dvoma úradnými sú angličtina a tagalog.Ako ste sa s tým popasovali vy?

Tagalogom hovoria ako materinským jazykom v hlavnom meste Manila a v jej okolí. Ja pôsobím v južnej časti Filipín, a preto som sa učil jazyk cebuano. Je to úplne odlišný jazyk od nášho. S angličtinou či nemčinou som nemal problém, takže som si tak trošku namyslene myslel, že to hravo zvládnem. Po dvoch mesiacoch výučby cebuana som mal však pocit, že sa ten jazyk nikdy nenaučím, čo ma veľmi pokorilo. Napríklad nemajú sloveso byť.

Na ktorom my máme založený koncept existencie. Ako to riešia?

Nepoužíva sa spojenie ja som, ty si alebo on je. Napríklad veta „dom je pekný“ sa povie spojením „pekný dom“. V minulom čase to musíte povedať doslova ako „predtým pekný dom“. Keď sa Boh zjavil Mojžišovi a povedal „ja som“, v prekladoch na to síce majú sloveso „mao“, ale bežne sa vo vete vôbec nepoužíva. Takže keď Ježiš hovoril ľuďom v evanjeliu „ja som“, pre nich to bolo veľmi silné. Vnímali to tak, že sa naozaj stavia na úroveň Boha. V tomto ohľade je to veľmi podobné s hebrejčinou.

Ako dlho vám trvalo, kým ste sa jazyk cebuano naučili?

Po polroku intenzívneho kurzu som sa vedel zhruba dorozumieť. Keď som prišiel do farnosti, trvalo mi asi ďalší rok, kým som vedel kázať tak, aby mi ľudia rozumeli.

Boli momenty, keď ste sa trápili s tým, aby vás veriaci pochopili?

Áno, najťažšie bolo nájsť niekoho, kto by mi opravoval kázne. Našiel som jedného študenta, ktorý vedel dobre po anglicky, a tak sme moje pripravené texty vetu po vete prechádzali. Raz mi opravoval príbeh o dvoch mníchoch. Pointa príbehu bola o sile myšlienok – jeden mních preniesol plačúcu ženu cez rieku na druhý breh. Druhý mních mu to neskôr vyčítal a nerozumel, ako mohol vziať ženu na ruky. Prvý mu odpovedal: „Rozdiel medzi nami je, že ja som ju nechal na brehu rieky, no ty ju nesieš vo svojej hlave doteraz.“ Môj študent mi túto pointu v jazyku cebuano opravil do podoby: „Ty nesieš jej hlavu so sebou až doteraz.“ Dvakrát som to na kázni povedal, kým mi prišlo na um, že to znie, akoby jej tú hlavu odsekol.

Biela pokožka a dôchodkový systém v podobe detí

Akí sú Filipínci?Predsa len, žije tam 114 miliónov obyvateľov.

Sú veľmi priateľskí a otvorení. Bežne sa usmievajú. Zrejme to spôsobuje aj fakt, že tam v podstate celý rok svieti slnko. Pre nás je výhodou, že majú veľmi radi bielych ľudí a dokonca by sami chceli byť bieli. Majú napríklad mýtus, že biely cukor je zdravší než hnedý, a preto je u nich aj drahší. Ameriku a obdobie španielskej kolonizácie vnímajú celkovo veľmi pozitívne – prinieslo im to rozvoj a vieru. Keď som medzi nimi, už ani nevnímam, že som nejako iný.

Majú veľmi rýchly populačný rast.Čím to je?

Na dedinách majú rodiny stále veľa detí. Rodina má obrovskú silu a je pre nich statusom. Jednoduchí ľudia, ako farmári či rybári, nemajú žiadne sociálne poistenie ani dôchodky. Dôchodkový systém existuje iba pre ľudí vo verejnej správe a vo firmách. Pre bežných ľudí sú dôchodkovým systémom ich vlastné deti, ktoré sa o nich v starobe postarajú. Ak niekto ochorie a potrebuje ísť do nemocnice, solidárne sa mu na to poskladá celá širšia rodina.

Ako sa tam pôsobí kňazovi?

Veľmi dobre, na Filipínach vládne obrovský rešpekt. Deti rešpektujú rodičov, starých rodičov, učiteľov i kňazov. Za štyri roky učenia na univerzite sa mi ani raz nestalo, že by bol niekto arogantný alebo že by som mal so študentom konflikt.

Zaujímavé je, že aj mladší súrodenec nesmie oslovovať staršieho menom, ale prejavuje mu úctu a používa výrazy v preklade ako „teta“ či „ujo“. Vyplýva to z toho, že pri viacpočetných rodinách rodičia vychovajú prvé dve deti, ktoré sa následne starajú o mladších a nesú za nich zodpovednosť.

Vzdelanie ako výsada a sloboda cirkvi

Je výsadou študovať na Filipínach?

Áno, je to naozaj výsada. Za všetky súkromné aj cirkevné školy sa platí a štát na ne neprispieva vôbec nič. Bezplatné sú len verejné školy, no tie bývajú prekvapivo tie najslabšie. Mnohí rodičia, ktorí sami nemali možnosť študovať, vnímajú vzdelanie ako veľkú hodnotu a pracujú zo všetkých síl, aby zarobili peniaze na štúdium svojich detí.

Univerzity tam ponúkajú komplexné štúdium od škôlky až po doktoráty. Ja vyučujem informatikov a tí sa v dnešnom svete uplatnia bez problémov, viacerí napríklad na diaľku spravujú servery pre zahraničné firmy.

Cirkev na Filipínach nie je napojená na štát a je tam absolútna finančná odluka.Aká je to skúsenosť?

Má to svoje výhody aj nevýhody. Sme úplne nezávislí. Keď mal predchádzajúci prezident Duterte konflikt s biskupmi, pretože kritizovali jeho mimosúdne zabíjanie drogových dílerov, nemal na cirkev žiadne páky. Mohol ju iba verbálne kritizovať naspäť. Nevýhodou však je, že farnosť si musí zaplatiť kňaza sama a tie chudobné to nedokážu. Musí sa to potom riešiť solidaritou v rámci diecézy.

Na univerzite nevyučujete iba odborné predmety, ale študentov formujete aj ľudsky. Hovoríte, že univerzita je aj „priestorom uzdravenia vzťahov a hľadania zmyslu“.

Ako to vyzerá?

Máme na starosti aj pastoráciu študentov. Organizujeme pre nich duchovné obnovy s neutrálnymi témami, napríklad o priateľstve či rodine. Univerzitu navštevujú aj moslimovia alebo študenti z iných protestantských cirkví, ktorí sa taktiež zúčastňujú na týchto duchovných cvičeniach. Zaujímavosťou je, že hoci napríklad protestanti na katolícku omšu ísť nechceli, mal som už na svätej omši aj moslimské deti.

Ako celkovo vyzerá spolužitie s moslimskou menšinou na Filipínach?U nás totiž táto téma často vyvoláva obavy.

Tam, kde sú v menšine, nie je žiadny problém. K napätiam dochádza na juhu, na ostrove Mindanao, v mestách s moslimskou väčšinou. Tam vedia byť veľmi radikálni. Je to však vždy individuálne a záleží od konkrétneho prístupu k svätým textom. Ak niekto číta Bibliu alebo Korán fundamentalisticky, môže to priniesť problémy. Ale ja pôsobím v mestách, kde sú v menšine a žijeme spolu bez problémov.

Návrat na Slovensko: Nadšenie z diaľnic a menšie úsmevy

Ako často sa dostanete na Slovensko?

Podľa našich pravidiel môžem prísť po troch rokoch na tri mesiace, alebo po dvoch rokoch na dva. Teraz som prišiel opäť po dvoch rokoch. Keď prídem domov, vždy si všímam, čo všetko sa tu zlepšilo, a som z toho doslova nadšený.

Z čoho presne?

Napríklad z dopravy. Išiel som cez nový tunel Višňové a aj keď diaľnica do Košíc stále nie je hotová, bolo to pre mňa obrovské vylepšenie. Na Filipínach takéto diaľnice vôbec neexistujú a 120-kilometrová cesta tam v najlepšom prípade trvá tri hodiny, ale ak sú cesty plné, pokojne aj sedem. Druhá vec sú vlaky, ktoré my na južných ostrovoch vôbec nemáme. A po tretie – celkové fungovanie úradov. Funguje to tu oveľa lepšie, viete si dohodnúť termín a všetko platí. Filipínsky čas tam totiž v praxi znamená, že sa bežne mešká polhodinu.

A čo negatíva Slovenska v porovnaní s Filipínami?

Ľudia sú tu nervóznejší, napríklad za volantom. Na Filipínach sa šoféruje pomaly a s oveľa väčšou trpezlivosťou. Celkovo sa Slováci menej usmievajú a chýba mi tu tá otvorená, priateľská radosť Filipíncov. No a tretia vec je pre mňa obrovský teplotný šok – z 33-stupňového tepla som prišiel v máji do 11 stupňov, čo bola pre mňa doslova zima.

Všimol som si, že vaši filipínski študenti často vyjadrujú vďačnosť rodinám na Slovensku.

Keď som pôsobil na ostrove Mindanao a videl som tam šikovné, no veľmi chudobné deti, ktoré nemohli študovať, začal som to spomínať svojim známym. Tí mi začali posielať financie a postupne sa pridali ďalší ľudia zo Slovenska. Vďaka tejto slovenskej dobrosrdečnosti je dnes cezo mňa podporovaných štrnásť študentov.

Pýtajú sa tamojší študenti na Slovensko?

Áno, mnohí sa pýtajú. A keď im napríklad poviem, že tu nemáme zemetrasenia, sú z toho úplne v šoku. Pre nich je takáto krajina doslova nebom na zemi. Zemetrasenia tam totiž bývajú veľmi silné a náročné, práve pred týždňom bolo na ostrove Mindanao jedno silné zemetrasenie, pri ktorom opäť padali budovy a zomierali ľudia. Z tohto pohľadu je pre nich Slovensko naozaj bezpečné nebo.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.