Rešpektovaný ekonóm Šuster: Tatranský tiger dobehal, Slovensko potrebuje karpatského vlka. Utekajú nám aj Česi a Poliaci

Slovensko sa prestalo približovať k životnej úrovni Západu a Česko s Poľskom sa mu, naopak, vzďaľujú. Ekonomika druhý rok po sebe rastie o menej ako jedno percento, reálne mzdy sa takmer nehýbu a nezamestnanosť môže mierne stúpnuť. Krajinu pritom nebrzdia iba vojny, drahé energie či slabý výkon Európy. Problémom je aj hospodárska politika, ktorá sa už roky sústreďuje viac na prerozdeľovanie peňazí než na zväčšovanie spoločného koláča, hovorí v rozhovore pre Pravdu člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) Martin Šuster.  

Na návrat tatranského tigra sa podľa skúseného ekonóma spoliehať nemôžeme. Tvrdí, že Slovensku by viac prospel karpatský vlk, ktorý síce nevyštartuje tak rýchlo ako tiger, ale dokáže bežať noc čo noc. Znamenalo by to robiť dlhodobé reformy, zlepšiť školstvo a vytvoriť podmienky, ktoré nebudú vyháňať schopných ľudí do zahraničia. Šuster zároveň upozorňuje, že tri konsolidačné balíky síce zabránili ešte prudšiemu rastu deficitu, ich výsledky však zaostali za očakávaniami. Z viac ako siedmich miliárd eur, ktoré mali priniesť, bol podľa prepočtov RRZ reálny efekt približne päť miliárd a veľkú časť úspor pohltili nové výdavky. Vláda tak môže odovzdať krajinu so schodkom nad piatimi percentami HDP a dlhom okolo 70 percent. Vysoké dane navyše oberajú Slovensko o lekárov, inžinierov či IT odborníkov, od ktorých závisí rast produktivity aj platov.

V akom stave je aktuálne slovenská ekonomika?

Slovenskej ekonomike sa momentálne veľmi nedarí. Druhý rok po sebe zaznamenávame veľmi nízky rast pod jedným percentom. Tento rok očakávame, že ekonomika porastie len o 0,8 percenta, a aj v najbližších rokoch sa rast bude držať niekde okolo 1,5 percenta – čo je na ekonomiku nášho typu pomerne málo.

Celkový rast ekonomiky ľuďom možno veľa nehovorí, ale súvisí to aj s tým, že nezamestnanosť bude mierne stúpať, a reálne mzdy porastú, ak vôbec, len o zhruba jedno percento. To znamená, že nedochádza k ďalšiemu zvyšovaniu životnej úrovne. Prestali sme dobiehať krajiny západnej Európy, čo sme predtým robili nadpriemerným tempom. Toto dobiehanie sa zastavilo a naši susedia, napríklad Česko a Poľsko, sa nám naopak vzďaľujú – rastú rýchlejšie aj ich životná úroveň sa zlepšuje rýchlejšie ako u nás.

Je to frustrujúce, pretože sme mohli mať podobný výsledok, keby sme mali lepšie skonštruovanú hospodársku politiku. Keby sme sa viac starali o to, aby ekonomika rástla, a nielen o prerozdeľovanie, teda o to, ktorej skupine vezmeme a ktorej dáme. Posledných desať až 15 rokov sa totiž venujeme prevažne prerozdeľovaniu a nie tomu, aby rástol celý spoločný koláč.

V čom vidíte najväčšie problémy našej ekonomiky?

Najväčší problém je, že ekonomika rastie pomaly, a stojí za tým viacero dôvodov. Podnikateľské prostredie už nie je také priaznivé ako kedysi. Stratili sme konkurencieschopnosť, platíme vyššie dane ako okolité krajiny, máme vyššiu mieru korupcie a zhoršili sme sa v indexe transparentnosti. Zhoršili sme sa aj v indexe komplexnosti ekonomiky. Už nevyrábame dostatočne diverzifikované tovary a služby, a sme tak viac vystavení veľkým jednorazovým šokom zo zahraničia.

K tomu treba pripočítať stav verejných financií. Máme príliš vysoký deficit a dlh nám raketovo rastie. Do konca volebného obdobia môže dlh dosiahnuť okolo 70 percent hrubého domáceho produktu (HDP) a možno už budúci rok prekročí symbolickú hranicu 100 miliárd eur. Na dlhodobejšie naštartovanie rastu nám chýba dostatočný výskum a vývoj – investujeme doň dlhodobo asi polovicu toho, čo českí susedia, a len tretinu až štvrtinu v porovnaní s najlepšími krajinami, ako sú severské štáty Európy alebo USA.

Ako sa môže pomalší rast ekonomiky prejaviť na mzdách?

Tento rok reálna mzda porastie o menej ako jedno percento, čiže len ledva dokáže držať krok s infláciou, ktorá by mala byť takmer štvorpercentná. To je stále relatívne vysoké číslo v porovnaní s väčšinou krajín eurozóny, ktoré sa už blížia k dvojpercentnému cieľu.

Budúci rok sa situácia zamestnancom trochu zlepší. Očakávame pokles inflácie na jednej strane a mierne rýchlejší ekonomický rast na strane druhej, aj v súvislosti s tým, že vláda sa pred voľbami bude snažiť ekonomiku rozhýbať dočasnými opatreniami. Potom sa však rast reálnych miezd znovu vráti na úroveň okolo jedného percenta. Mzdy teda budú rásť rýchlejšie ako inflácia, no veľmi mierne v porovnaní s minulosťou, keď reálne mzdy rástli okolo troch, niekedy aj viac percent ročne.

Čo dnes našu ekonomiku brzdí najviac. Konsolidácia, slabý priemysel, drahé energie, nízka produktivita?

Dá sa povedať, že je to zhruba pol na pol. Polovicu tvoria domáce vplyvy, teda rozhodnutia vlády – najmä tri konsolidačné balíky, ktoré boli necitlivé k rastu ekonomiky. Konsolidácia bola potrebná, no tieto balíky boli postavené tak, že zvyšovali daňové zaťaženie a odrádzali od ekonomickej aktivity, čo je takmer to najhoršie, čo sme mohli pre budúci rast urobiť.

Druhú polovicu tvoria vonkajšie vplyvy, teda vysoké ceny energií v dôsledku vojny v Perzskom zálive a blokády Hormuzského prielivu zo strany Iránu, predtým clá zo strany USA, a napokon aj blízkosť ukrajinskej hranice, keďže konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom na nás dopadá negatívne, zvyšuje rizikové prirážky a z pohľadu zahraničných investorov zhoršuje vnímanie bezpečnosti krajiny.

Dá sa povedať, že Slovensko rastie pod svoje možnosti?

Áno. Ak si spomenieme na obdobie takzvaného tatranského tigra, teda roky 2002 až 2008, vtedy sme rástli tempom päť až šesť percent ročne. To bol dôsledok reforiem, ktoré sme predtým urobili. Aj po finančnej kríze, v rokoch 2009 – 2010, sme až do covidu dokázali rásť tempom na úrovni približne troch percent. To je niečo, čo by krajina na úrovni Slovenska, ktorá je stále asi 30 percent pod produktivitou západných krajín, mala dokázať zvládnuť. Podobne rastie napríklad Poľsko, o niečo viac ako tri percentá, Česko, pobaltské štáty aj Rumunsko. Keby sme dosiahli podobný výkon, dokázali by sme za približne 20 rokov zmenšiť medzeru medzi nami a západnou Európou asi na polovicu.

Pri súčasnom raste okolo jedného až 1,5 percenta sme však dobiehanie prakticky zastavili a zostávame na úrovni okolo 70 percent výkonnosti západnej Európy. Je to frustrujúce, pretože ľudia očakávali zlepšovanie životnej úrovne a mnohé rozhodnutia, napríklad v oblasti vzdelania či bývania, urobili práve na základe týchto očakávaní. Keď sa zlepšenie nedostavuje, prejavuje sa to aj v nálade spoločnosti.

Máme potenciál vrátiť sa k tempu tatranského tigra?

Metaforicky – tiger dokáže veľmi rýchlo vyštartovať, ale nie je bežcom na dlhé trate. Dokázali sme to raz, no neviem, či sa to dá zopakovať. Keby som mal pre našu ekonomiku vybrať ideálne zviera, radšej by som volil karpatského vlka, ktorý síce nebeží tak rýchlo ako tiger, ale dokáže bežať noc čo noc, znova a znova.

Také rýchle dobiehanie ako začiatkom tisícročia už asi nedosiahneme, ale mohli by sme Západ dobiehať výrazne rýchlejšie ako teraz. Dôležitá je najmä trvalosť rastu, aby sme ekonomike nepomohli len na jeden rok, ale plánovali s výhľadom pokojne aj 20 rokov dopredu.

Jedna z tých dlhodobo dôležitých úloh je potreba zlepšiť kvalitu základných škôl. No ak zoberiete deti od šiestich do 14 rokov, tak kým sa zlepšenie základného školstva prejaví v kvalitnejšej pracovnej sile na trhu práce a kým jej bude dosť na to, aby sa to prejavilo v priemere celej pracovnej sily, uplynie minimálne 20 až 30 rokov.

Reformy, ktoré potrebujeme, teda prinesú úžitok až o niekoľko desaťročí – a práve tým, že sme ich doteraz nerobili, sme tento čas premeškali. Napríklad Poliaci pracovali na zlepšení svojho školstva už pred 20 rokmi a teraz sa im to vracia. Ak chceme, aby naša ekonomika mala potenciál aj o 20 rokov, musíme na týchto zlepšeniach začať pracovať už dnes.

To je vidieť napríklad na výsledkoch monitorov, kde žiaci katastrofálne dopadajú v čítaní s porozumením. Myslíte teda takéto zlepšenia?

Presne tak. Ide aj o čitateľskú, aj o matematickú gramotnosť. Nehovorím, že každý musí maturovať z matematiky, ale mali by sme v deťoch rozvíjať nezávislé myslenie namiesto poslušnosti a memorovania. Deti by mali byť tvorivé, preberať zodpovednosť za to, čo sa naučia, a vedieť si samé niečo vymyslieť. Musíme ich pripraviť na svet, kde jednoduché informácie ľahko nájdete na internete alebo vám poradí umelá inteligencia. Potrebujeme kreatívnych ľudí, ktorí dokážu tieto nástroje ovládať a riadiť ďalší vývoj. Len tak sa raz môžeme stať krajinou s vysokými mzdami, kde bude aj produktivita natoľko vysoká, že si tieto mzdy budeme vedieť dovoliť.

Napriek trom konsolidačným balíkom zostáva deficit vysoký. Bola konsolidácia slabá, alebo ju len prekryl slabý výkon ekonomiky?

Konsolidácia evidentne nebola dostatočná. Očakávame, že táto vláda odovzdá ďalšej vláde deficit vyšší ako päť percent. Keď sa táto vláda ujala moci, zdedila po predošlej vláde deficit približne 4,8 percenta. Aby sme boli féroví, treba povedať, že keby vláda neurobila nič, deficity by boli stúpli o ďalšie asi dva percentné body – kvôli rastúcim úrokovým nákladom (asi miliarda eur), vyšším nákladom na obranu (ďalšia miliarda) a postupnému poklesu váhy niektorých spotrebných daní v ekonomike. Bez opatrení by sa teda deficit mohol vyšplhať až k siedmim percentám.

Tri konsolidačné balíky dokázali aspoň zabrániť ďalšiemu výraznému nárastu deficitu, no do veľkej miery ide o premárnenú príležitosť – očakávali sme výraznejšie výsledky. Vláda si v programovom vyhlásení dala za cieľ zastaviť rast dlhu a dostať deficit výrazne pod tri percentá HDP – ani jeden z týchto cieľov nesplní. Aktuálny oficiálny cieľ je deficit 4,2 percenta HDP, no skôr očakávame, že sa priblíži k piatim percentám.

Podľa vlády mali tri konsolidačné balíky priniesť viac ako sedem miliárd eur, podľa našich prepočtov bol reálny efekt nižší – asi päť miliárd. Vláda však zároveň zvyšovala výdavky – najmä 13. dôchodky, ale aj výdavky v zdravotníctve, školstve a obrane. Po odrátaní týchto nových výdavkov sa dostávame k efektívnemu prínosu len asi tri miliardy eur, čo len tak-tak stačilo na vykompenzovanie zhoršujúceho sa trendu, ktorému by čelila takmer každá vláda. Výsledkom je, že deficit na konci volebného obdobia bude približne rovnaký ako na jeho začiatku.

Kde sa teda stratili miliardy eur, ktoré neboli takýmto spôsobom „vybrané“?

Z tých piatich miliárd šli dve miliardy priamo do nových výdavkov, jedna miliarda na vyššie úroky z rastúceho dlhu, jedna miliarda do obrany (čo bolo naplánované už od začiatku – ide o nákupy techniky, kde zmluvy podpíšete a dodávku dostanete až o niekoľko rokov), a približne jednu miliardu môžeme pripísať na vrub zhoršenia celkového makroekonomického prostredia – od Trumpových ciel cez vojnu v Iráne až po slabý výkon celej eurozóny. Pomalší rast a horšie prostredie znamenajú horší výber daní, a teda chýbajúce peniaze v rozpočte.

Očakávate, že vláda ešte pred voľbami príde s ďalšou konsolidáciou?

Neočakávame to, hoci by mala – naše deficity sú vysoké. Tento rok očakávame deficit 4,4 percenta HDP, hoci rozpočet počítal so 4,1 percenta. Na budúci rok má vláda oficiálny cieľ 4,2 percenta, čo by znamenalo nájsť vyše miliardu eur v úsporných opatreniach. Myslím si, že sa to nestane – signály od členov vlády naznačujú, že sa prestávajú sústrediť na rozpočtové ciele a namiesto toho im budú dôležitejšie voľby. Zvyknú to formulovať tak, že chcú „podporiť rast“. Videli sme už symbolický prorastový balíček a ďalšie podobné opatrenia pravdepodobne prídu spolu s rozpočtom.

Najpravdepodobnejší scenár teda je, že k ďalšej konsolidácii nedôjde a budúcoročný deficit sa bude pohybovať okolo piatich miliárd eur. Správny hospodár by sa mal snažiť splniť aspoň už ten zmiernený cieľ 4,2 percenta, no obávam sa, že ani to sa nepodarí.

Minister financií Ladislav Kamenický hovorí, že Slovensko bude budúci rok rásť rýchlejšie ako eurozóna. Je to pre nás dobrá správa?

Je to pravdepodobné – tento rok Slovensko rastie pomalšie ako eurozóna (nielen podľa našej predikcie, ale aj podľa ministerstva financií), náš rast bude pod jedno percento, eurozóna o niečo nad jedným percentom. Budúci rok sa očakáva rast eurozóny okolo 1,2 percenta a náš rast okolo 1,4 percenta – teda dobehneme ich o dve desatiny percentného bodu, čo nám ale nestačí.

Ak chceme naozaj zatvárať medzeru medzi nami a západnými krajinami, mali by sme rásť o jeden až dva percentné body rýchlejšie ako Európa každý rok – teda ak Európa rastie tempom 1,2 percenta, my by sme mali rásť 2,2 až 3,2 percenta. Namiesto toho medzeru zatvárame len o dve desatiny, čo nie je dôvod na spokojnosť. Vo všeobecnosti platí, že chudobnejšie krajiny Európy rastú rýchlejšie ako bohatšie – eurozóna je skôr klub bohatších krajín, kde patríme spolu s Bulharskom medzi tie chudobnejšie, a ak chceme dobiehať, náš rast by mal byť výrazne lepší než len malá desatina.

Vláda sa tiež chváli, že Slovensko má nižší verejný dlh ako priemer Európskej únie, napríklad v porovnaní s Francúzskom, ktoré má dlh takmer dvojnásobný. Je toto porovnanie férové?

Je pravda, že máme nižší dlh ako mnohé krajiny eurozóny, ale to neukazuje celý obraz. Uspokojiť sa s tým je podobné, ako keby sme si povedali, že nevadí, že nám zdochla koza, keď susedovi zdochli dve kozy. Mnohé európske krajiny majú s výškou dlhu problém – videli sme, že päť krajín eurozóny (Grécko, Portugalsko, Írsko, Cyprus a Španielsko) museli byť aspoň dočasne zachraňované. Krajiny ako Taliansko (137 percent HDP) alebo Francúzsko (116 percent) tento dlh znášajú len ťažko.

Francúzsko rastie pomaly a Taliansko od 90. rokov prakticky vôbec nerastie – dlh nie je jediný dôvod, ale je významným bremenom. Taliansko, kedysi jedna z najsilnejších ekonomík Európy, je dnes pod priemerom Európskej únie. Táto hospodárska politika teda nie je niečo, od čoho by sme si mali brať príklad. Zároveň platí, že aj Francúzsko či Taliansko sú ekonomicky podstatne silnejšie ako Slovensko a dokážu takéto dlhové bremeno uniesť – Slovensko by dlh na úrovni Talianska neunieslo. Máme štúdiu, ktorá odhaduje riziko neodvrátiteľného defaultu pri rôznych úrovniach dlhu. Pri súčasnej úrovni dlhu okolo 61 percent HDP je toto riziko asi 11 percent – čo nie je až tak vysoké číslo, hoci by sme boli radšej, keby bolo jednociferné. Pri talianskej úrovni dlhu (takmer 140 percent HDP) by riziko neodvrátiteľného defaultu bolo až 80 percent – teda dlh, ktorý by slovenská ekonomika pravdepodobne neuniesla.

Najväčším problémom našich verejných financií však nie je samotná výška dlhu, ale rýchlosť jeho rastu. Ešte nedávno, pred covidom, sme mali menej než 50-percentný dlh, dnes je to 60 percent, v roku 2028 môže presiahnuť 70 percent a o ďalších desať rokov sa môžeme priblížiť k 100 percentám HDP – pri súčasných deficitoch štyri až päť percent totiž každý rok pridávame ďalšie dva až tri percentné body. Ak s tým nič neurobíme, o desať až 15 rokov bude dlh presahovať 100 percent HDP a riziko neodvrátiteľného defaultu presiahne 50 percent – naša budúcnosť by tak prestala byť v našich rukách. Dnes ešte máme situáciu pod kontrolou, stačí nájsť vôľu znížiť deficity a zastaviť rast dlhu – jednoducho povedané, musíme míňať o sedem až osem miliárd eur menej ročne.

Vlády sa opakovane zameriavajú na podporu dôchodcov a rodín s deťmi. Čo pracujúci tridsiatnici a štyridsiatnici, ktorí platia dane a poháňajú ekonomiku dopredu?

Najviac by im pomohlo zníženie daňového zaťaženia. Slovensko má veľmi vysoké dane pre pracujúcich ľudí, najmä pre strednú triedu – od tohto roku máme zavedené aj tretie a štvrté daňové pásmo, ktoré sa týka napríklad najlepšie zarábajúcich profesionálov ako lekári, architekti, inžinieri či IT-čkári – teda ľudí, ktorí by mali ekonomiku posúvať dopredu. Keď im štát zoberie na daniach a odvodoch až 60 percent z toho, čo zarobia, časom si títo kreatívni ľudia nájdu prácu v zahraničí – dnes je pre kohokoľvek vzdelaného a jazykovo zdatného veľmi jednoduché presťahovať sa do inej krajiny EÚ za výrazne vyšším platom a menej demotivujúcim prostredím.

Keď nám títo ľudia odchádzajú, štát nevyberie na daniach toľko, koľko očakával, a čo je možno ešte horšie – odchádzajú práve tí, ktorí zvyšovali produktivitu ekonomiky, takže tá potom stagnuje. Ľudia zarábajúci medzi minimálnou a priemernou mzdou síce poctivo a tvrdo pracujú, no ich produktivita sa nezvyšuje, pretože nám chýba stredný a vyšší manažment a kreatívni ľudia, ktorí by k tomu prispievali. Vidno to napríklad na tom, že priemerné mzdy u nás rastú pomalšie ako v Poľsku, ktoré sme kedysi predbehli a dnes je od nás ďaleko vpredu. Nemali by sme sa teda pozerať len na to, či dáme dôchodcom 13. dôchodok alebo rodinám vyššie prídavky, bonus a krúžkovné, ale aj na to, aby sme aj pracujúcim s vysokými daňami nechali férový podiel z ich zárobku.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Martin Šuster
RRZ
slovenská ekonomika

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.