Režisér, ktorý priniesol Farmu či Martinku z Turca, hovorí: Sú veci, ku ktorým by som sa už nevrátil

Dlhé roky som v sebe nosil biľag viny, za to čo vlastne robím, opisuje v rozhovore po rokoch tvorby režisér slovenských a českých reality šou.  

Stál pri zrode najúspešnejších reality šou na Slovensku, ako napríklad Bez servítky, Farmár hľadá ženu, Extrémne rodiny, Mama, ožeň ma, Farma, Survivor, Love Island či Are You The One?.

Režisér Samo JAŠKO v rozhovore pre Aktuality.sk hovorí o posúvaní etických hraníc v televízii, o tom, prečo by už niektoré scény nikdy neodvysielal, ale aj o svojom najnovšom a najintímnejšom projekte.

„Prešiel som mnohými štádiami, kedy som sa sám seba pýtal, či nemám rozbitý morálny kompas. Sú veci, ktoré by som už v živote neurobil a ku ktorým by som sa nevracal. Vtedy som však nemal potrebný kontext, vedomosti ani skúsenosti,” hovorí v rozhovore.

Čo sa ďalej dozviete:

• Ako sa za posledné roky výrazne posunuli etické hranice v televízii;
• či sa v reality šou vytvárajú dramatické konflikty;
• čo hodnotí prítomný psychológ na kastingoch;
• ako vyzerá skutočné zákulisie práce režiséra;
• prečo Slovákov masovo priťahujú formáty ako Farma.

Priniesli ste sem koncept Bez servítky, dlhé roky ste robili Farmu, a ak sa nemýlim, takisto šou Mama, ožeň ma! či Extrémne rodiny. Aké to je byť priekopníkom v tomto žánri?

Dlhé roky som v sebe nosil akýsi biľag viny za to, čo za hroznú vec to vlastne robím. Keď som kedysi študoval na VŠMU a televízia bola vnímaná ako diabol, nakrúcanie reality šou sa považovalo za to najhoršie rozhodnutie z pohľadu mojich pedagógov či spolužiakov. V tom období o mne dokonca natočili aj nejaké dokumentárne filmy. Mám povahovú črtu, že mi neprekáža ísť proti prúdu a byť so svojím názorom osamelý, takže som si to napokon pomerne užíval. Samozrejme, prišli aj chvíle vyčerpania, kedy som mal pocit, že ako človek nemám žiadnu hodnotu, ale to ma našťastie rýchlo prešlo.

5 fotiek v galérii

Režisér Samo Jaško

Zdroj: Marek Orihel/Aktuality.sk

Keď sa pozriete na svoje začiatky a porovnáte ich so súčasnosťou, čo sa zmenilo najviac?

Zmenila sa, samozrejme, kultúra toho, ako účinkujúcich zobrazujeme a ako s nimi pracujeme. Pravidlá sme si na začiatku museli nastavovať sami. Často sme na ne prichádzali nie práve najšťastnejšími spôsobmi, metódou pokusu a omylu, keď sme až dodatočne zisťovali dôsledky.

Dnes sa to však vyvinulo do štádia, kedy sme podľa mňa v poriadku. Aj vďaka odozve divákov, ktorí sami určujú, čo je už cez čiaru a čo je ešte v poriadku, už nedochádza k žiadnym extrémom.

Pozrime sa na to na príklade šou Mama, ožeň ma!, ktorá bola tento rok obnovená. Ako sa posunuli etické hranice? Ide o rapídny skok, alebo k tomu dochádza postupne?

Je to obrovský skok. Ukážem to na príklade Juraja Solčanského, ktorého sme nakrúcali v Nitre. Keď došlo k incidentu (po oslave, počas ktorej skonzumoval väčšie množstvo alkoholu, začal byť agresívny voči štábu aj účastníčkam. Vyhrážal sa, kopal a poškodzoval zariadenie a nábytok. Neskôr ho zadržala polícia a režisér Jaško sa rozhodol jeho pôsobenie v šou predčasne ukončiť, pozn. red.), nakrúcanie sme okamžite prerušili. Viem si predstaviť, že pred pätnástimi rokmi by sme bez váhania tvorili ďalej, nič by sme nezrušili a pokračovali.

Snažili ste sa eskalovať ten konflikt?

Nie. Konflikt som sa snažil schovať teraz, s ohľadom na Juraja, ale nastala tam taká komunikácia, že sme si nakoniec povedali, že to tam necháme.

Pre médiá ste sa vyjadrili, že pri výbere účinkujúcich si musíte byť istý tým, že aktér môže mať občiansky preukaz. Naozaj sa riadite týmto kritériom? Aké ďalšie kritériá zahŕňa vaša škála toho, čo je ešte únosné?

V prvom rade musí byť v televízii zaujímavý charakter, s ktorým sa divák dokáže stotožniť. To je úplný základ, pretože dobrý kasting tvorí deväťdesiat percent úspechu reality šou. Vyjadrenie o občianskom preukaze bolo skôr len vtipom.

Hlavným kritériom je, aby sa ten človek niečím vymedzoval. Ak si nastavíme hranice, že nechceme politicky angažovaných ľudí či sexuálnych extrémistov, pričom takýchto kategórií je mnoho, a hľadáme niekoho, kto je zároveň uveriteľný a niečím zvláštny, potom je to ideálny adept na reality šou.

Súvisí tento posun v etických hraniciach skôr s tlakom zo strany divákov, alebo si to v dnešnej dobe viac uvedomujete vy sami ako tvorcovia?

Tento vývoj je úplne prirodzený a myslím si, že prebieha rovnako v spoločnosti, ako aj v samotných autoroch. Prešiel som mnohými štádiami, kedy som sa sám seba pýtal, či nemám rozbitý morálny kompas. Sú veci, ktoré by som už v živote neurobil a ku ktorým by som sa nevracal. Vtedy som však nemal potrebný kontext, vedomosti ani skúsenosti, takže som mal pocit, že to, čo sa deje pred kamerou, treba skrátka natočiť, podporovať to a tešiť sa z toho.

V médiách ste už vyjadrili ľútosť nad prípadom Martinky z Turca. Na ktorý ďalší prípad by ste si spomenuli, do ktorého by ste už dnes určite nešli a ľutujete, že ste ho vôbec spracovali a odvysielali?