
Tvorca legendárnych Pelíškov odsudzuje obdivovateľov ruskej okupácie a prezrádza, prečo jeho najnovší film opäť zrkadlí dnešnú rozdelenú spoločnosť.
Kultovú komédiu Pelíšky si dnes spájame predovšetkým s Vianocami, no jej skutočným mementom je zlom, ktorý do osudov ľudí priniesla okupácia Československa v auguste 1968. Známy český režisér Jan HŘEBEJK v rozhovore pre Aktuality.sk spomína na vznik tejto filmovej klasiky, no hodnotí aj dnešnú polarizovanú spoločnosť.
Pri príležitosti výročia augustových udalostí sme sa s uznávaným tvorcom rozprávali nielen o nostalgii a filmovom zákulisí, ale aj o jeho novom seriáli Večne mladí pre televíziu JOJ a znepokojivých paralelách so súčasnosťou.
Čo sa ďalej dozviete:
- Ako s odstupom času a bez servítky hodnotí ľudí, ktorí by si aj dnes priali ruskú okupáciu;
- prečo sa kultové Pelíšky nemohli volať podľa knižnej predlohy a ako sa z nich stal vianočný fenomén;
- aké paralely vidí medzi udalosťami z roku 1968 a dnešnou rozdelenou spoločnosťou, ktorú formujú populisti, vojna na Ukrajine či moderné technológie;
- ako sa mu po rokoch spolupracovalo s hereckými legendami Bolkom Polívkom a Milanom Kňažkom a prečo sa vo svojich nových projektoch opäť vracia k téme spoločenských konfliktov.
Rozhovor snáď ani nemohol vznikať v lepšom čase, v týchto dňoch si totiž pripomíname okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968. Váš najznámejší film Pelíšky vznikol práve na túto tému.
Áno, je to tak.
V čase okupácie ste mali iba rok, no človek si často spomína na udalosti aj sprostredkovane, napríklad cez spomienky svojich rodičov. Čo si z tohto obdobia pamätáte touto optikou?
Skutočne si pamätám až obdobie na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Viem, že jednou z mojich prvých spomienok bolo, keď som u príbuzných videl seriál Záhada hlavolamu podľa knihy Jaroslava Foglara. Ten bol neskôr z najrôznejších dôvodov uložený do trezoru.
Bezprostredný zážitok z okupácie však nemám. Je to skôr niečo, čo žije v kolektívnej pamäti. Moja mama si napríklad zo svojho útleho detstva pamätala, že keď k nám prišli Nemci, jej otec od hnevu a bezmocnosti celý deň štiepal drevo. Pri roku 1968 tam bol podobný aspekt. Viem napríklad, že emigroval môj krstný otec. Osobne som ho nepoznal, ale vedel som, že emigroval do Švajčiarska, bol to otcov kamarát. Vnímali sme vtedy, že rôzni ľudia jednoducho emigrovali alebo sa vytratili zo sveta. To bol môj sprostredkovaný zážitok, tanky v uliciach si osobne nepamätám.
Ako toto obdobie vnímala vaša najbližšia rodina – rodičia, starí rodičia, prípadne teta či strýko? Ako sa o tom u vás doma rozprávalo?
Vnímali to jednoducho ako okupáciu ruskou armádou. Hoci formálne išlo o vojská Varšavskej zmluvy, každý vám povie, že prišli Rusi. Bez nich, respektíve bez Sovietskeho zväzu, by totiž žiadna okupácia nebola. Vnímali to, samozrejme, ako tragédiu. Ako inak by to mali vnímať?
Keď sa pozrieme na dnešnú spoločnosť, vidíme – neviem, či je to tak aj v Česku, ale u nás na Slovensku určite –, že niektorí ľudia vypisujú komentáre alebo vyjadrujú názory, že je škoda, že tu Rusi nezostali doteraz, prípadne že by sme mali zažiť takúto okupáciu znova. Ako je to v českej spoločnosti?
Sú to kolaborantské k… (vulgarizmus, pozn. red.) a vlastizradcovia. Čo k tomu dodať? Pre týchto ľudí nemám žiadne ospravedlnenie. Nič iné sa na to nedá povedať.
Nechcete použiť miernejší slovník?
To nie je len môj osobný názor, to je reálny fakt.
Nevytvorili ste film Pelíšky práve pre týchto ľudí?
Nie, vôbec sa nimi nezaoberám.
Prečo ste sa rozhodli natočiť film o tejto téme, aj keď v čase natáčania už odvtedy uplynulo už mnoho rokov?