Režisér žne slávu, človek v tieni zachraňuje film. Spoznajte profesiu, bez ktorej by nevznikol žiadny filmový hit

Práve Ján Gogola bol pre mnohých mladých filmárov absolútnou vysokou školou dramaturgie. Jeho metóda nespočívala v presadzovaní vlastných nápadov. Správny dramaturg totiž podľa Janičíka nesmie autorovi diktovať svoje riešenia, musí sa dokonale naladiť na režisérovu či scenáristovu vlnu. Ján Gogola nechal tvorcov dlho rozprávať a neustále im kládol otázky. Sám hovorieval, že si musel neraz zahryznúť do jazyka, keď mu napadlo jasné režisérske riešenie. Čakal, kým naň autor príde sám, iba ho k nemu správne smeroval. Trpezlivo načúval a provokoval k ďalšiemu premýšľaniu o námete, forme a celkovej myšlienke filmu.

Prečítajte si tiež:

Prípadová štúdia: Keď sa dokument zmení na mockument

Ako vyzerá dramaturgická spolupráca v praxi, demonštroval Marek Janičík na svojom krátkom študentskom filme Sizyfos. Tento 13-minútový film, ktorý vznikol v rokoch 2010 – 2011, zásadne zmenil jeho život a dostal sa až na festival Art Film.

Pôvodným zámerom bolo natočiť čistý dokument o človeku, ktorý bojoval so závislosťou a ocitol sa na okraji spoločnosti bez domova. Predchádzal tomu masívny zber materiálu, nahrávanie rozhovorov a spoznávanie protagonistu. Keď Janičík priniesol materiál svojmu vtedajšiemu dramaturgovi, prvá otázka, ktorú dostal, znela: „Čo máš s týmto človekom a s touto témou spoločné ty ako autor?“ Vo filme totiž musí fungovať hlboké prepojenie medzi tvorcom a témou. Janičíkova odpoveď bola osobná – jeho brat bol v divokých 90. rokoch narkomanom, a tak prostredie závislosti dôverne poznal. Hlavným motívom filmu sa stalo hľadanie nádeje.

Dramaturgický proces však pôvodný dokumentárny koncept radikálne transformoval. Vznikol takzvaný mockument – fiktívny dokument, ktorý kombinuje reálne dokumentárne postupy s hranými prvkami. Keďže Laco nemal stabilné bývanie a jeho známi odmietli pustiť štáb s kamerou do svojich bytov, produkcia Lacovi prenajala starý dom, čím získala kontrolu nad prostredím.

Následne dramaturg navrhol posunúť dielo do artovej roviny pomocou vizuálnych metafor. Objavil informáciu, že pacienti na odvykacích kúrach využívajú origami ako formu arteterapie. Origami sa stalo dokonalou metaforou: papier môžete poskladať, a ak sa vám to nepodarí, môžete ho znova rozložiť a začať skladať odznova. Hoci Laco v reálnom živote origami neskladal, pre potreby filmu bola táto umelecká časť kľúčová. Film vsadil na čistú emóciu, ktorá je pre diváka dôležitejšia ako striktná faktografická realita.

Rovnako sa vďaka dramaturgovi pretvorili aj jednotlivé scény. Prvá scéna na píle, kde sa reže drevo, slúžila ako metafora rozpolteného, rozrezaného človeka na začiatku jeho liečby. Prechod hrdinu cez úzku Manínsku tiesňavu zasa symbolizoval cestu z nebezpečného vonkajšieho sveta do bezpečia dediny, kde ho ľudia prijímali. Dramaturg navrhol aj zakomponovanie mýtu o Sizyfovi – človeku, ktorý neustále tlačí svoj balvan pred sebou, čo dokonale odzrkadľovalo nekonečný boj s recidívou.

Úskalia fiktívnych životopisov a etické dilemy

Najzaujímavejším momentom celej realizácie filmu Sizyfos bolo vytvorenie fiktívneho životopisu pre hlavnú postavu. Režisér s dramaturgom napísali text, ktorý obsahoval vymyslené fakty o Lacovom živote a jeho liečbe. Laco si tento text pred kamerou prečítal a osvojil si ho.

Fascinujúce bolo, že po niekoľkých dňoch natáčania Laco s týmito fiktívnymi informáciami natoľko splynul a manipuloval s nimi, že samotný Janičík ako režisér dodnes presne netuší, čo z Lacových výpovedí bola pravda a čo fikcia. Tvorcovia tak vytvorili postavu, ktorá nakoniec zmanipulovala ich samotných.

Zároveň to prinieslo vážne etické otázky, s ktorými sa dramaturgovia a režiséri musia vyrovnávať. S odstupom času Marek Janičík priznáva, že išlo o mladícku neskúsenosť: „Pri dokumente alebo mockumente musí existovať etika. Spätne si myslím, že Laco úplne presne nevedel, do čoho vstupuje, a ja to dnes ľutujem. Keď film bežal na festivaloch v zahraničí, musel som divákom siahodlho vysvetľovať, ako to bolo v skutočnosti myslené. Dnes by som už s protagonistom pracoval úplne inak, aby nemal pocit zneužitia, hoci Laco mi nikdy nič nevyčítal a dnes žije pokojným životom na južnom Slovensku.“

Koľko dramaturgov unesie jeden film?

Ak je absencia dramaturga pre film rizikom, jeho nadbytok môže viesť k úplnej tvorivej paralýze. Janičík to zažil pri realizácii celovečerného dokumentu o Jánovi Gogolovi. Keďže išlo o medzinárodnú koprodukciu, na projekte sa podieľalo celkovo päť dramaturgov: dvaja priamo na pľaci, dvaja zastupujúci verejnoprávne televízie (RTVS a ČT) a nad nimi stál hlavný dramaturg projektu Ivan Ostrochovský.

V takomto prostredí sa prenasledovanie ideálneho tvaru stáva peklom. Keďže päť je nepárne číslo, režisér musel pri protichodných názoroch neustále uplatňovať pravidlo väčšiny. Ak traja dramaturgovia scénu chválili a dvaja ju chceli vyhodiť, scéna zostala. Ku koncu strihu bol tlak rôznych názorov silný a hrozila strata režisérskej kontroly nad samotným filmom, záchranou preto bolo jediné – režisér musel v záverečnej fáze všetkých dramaturgov odstrihnúť, zobrať si z ich rád len to najlepšie a prevziať plnú osobnú zodpovednosť za výsledný tvar. Dramaturg totiž nemôže film zachrániť sám, ak režisér stratí svoju vlastnú víziu. Je to dialóg, v ktorom musí mať posledné slovo vždy režisér.

Prepísať, prepísať, prepísať

Dramaturgia nie je dôležitá len pri samotnom nakrúcaní alebo strihu, jej hlavné miesto je v procese vývoja scenára. Mladí študenti filmu majú často pocit, že najdôležitejšie je text napísať. Skúsení filmoví praktici však tvrdia opak: napísať prvú verziu dokáže takmer každý scenárista, no skutočné umenie spočíva v nekonečnom prepisovaní.

Slovenská filmová tvorba v posledných rokoch dokazuje, že táto mravčia a neviditeľná práca prináša ovocie. Diela mladých slovenských autorov, ktoré prechádzajú poctivým dramaturgickým vývojom, pravidelne bodujú na medzinárodných fórach a získavajú nominácie na študentských Oscarov, ako napríklad úspechy študentiek VŠMU Rebeccy Bizubovej či dokumentu Ako počúvať fontány.

Ukazuje sa, že hoci je filmový dramaturg verejnosti neznámy, jeho prítomnosť v slovenskej kinematografii je zárukou toho, že naše filmy dokážu rozprávať univerzálne zrozumiteľné a silné príbehy.

Ako hovorí Marek Janičík, dobrý dramaturg musí veľa počúvať, čítať a dobre vnímať to, čo má prečítané a napočúvané. Musí to vedieť spracovať, premyslieť si, kam a do čoho by to zakomponoval, kde by to umiestnil a ako by s tým pracoval: „V neposlednom rade – a to je asi najdôležitejšie – nesmie do projektu prinášať svoje vlastné vízie a smerovanie. Musí to nechať na hlavnom tvorcovi, teda na režisérovi alebo scenáristovi. Dramaturg má byť len pomocným orgánom. Keď sa už autor naozaj nevie pohnúť z miesta, vtedy môže zasiahnuť a pomôcť. Mal by to byť skôr niekto, kto naozaj iba pomáha.“

Dobrou otázkou je, ako ovplyvní úlohu dramaturga nástup umelej inteligencie… „Aj na prednáškach na katedre dramaturgie a autorskej tvorby hovorím, že umelej inteligencii sa nevyhneme. Aj keď s tým osobne úplne nesúhlasím, hovorím študentom, aby sa s umelou inteligenciou radili aspoň o tom, ako scenár vystavať. Je to stále lepšie, ako keby zadali prompt: Napíš mi takýto scenár o tomto a o tomto. Radiť sa s AI je lepšie, pretože v nej vlastne majú akéhosi dramaturga. Môžu to takto robiť, no potom sa, samozrejme, otvára otázka, do akej miery ide o umelecké dielo, keď je v procese prítomný takýto aspekt. Je na každom z nás, ako sa k tomu postaví. Táto doba je trochu zvláštna, ale verím, že sa to časom vyformuje. Možno budeme mať filmy, ktoré boli tvorené výhradne umelou inteligenciou, a filmy, ktoré vytvoril čisto človek, a budeme si môcť vybrať,“ vysvetlil s tým, že písanie scenára cez umelú inteligenciu znamená, že AI vymýšľa, avšak dramaturg môže byť pre umelú inteligenciu niekým, kto počúva:

„Správny dramaturg má hlavne počúvať tvorcu a pýtať sa ho. Ak si mladý tvorca nastaví AI tak, že sa ho iba pýta otázky na základe toho, čo od neho „počula“, vtedy to môže fungovať ako doplňujúci element, ktorý autorovi pomáha. Nie je to síce stále úplne košer a etické, ale je to lepšie riešenie. Povedzme to tak, že v tejto dobe potrebujeme rýchlejšie hľadať dramaturgov, pretože ich nie je veľa. Aj keď školy každý rok opustí povedzme pätnásť dramaturgov (niekedy menej, niekedy o pár ľudí viac), málokto sa tomu reálne venuje. Dramaturgiu sa naučíte tak, že ju reálne cvičíte na filmoch. A keď sa v našej krajine filmuje málo, je aj málo vycvičených dramaturgov. Možno nám umelá inteligencia v tomto smere neskôr pomôže, pretože nájsť dramaturga na film bude buď ťažké, alebo drahé,“ dodal Marek Janičík.