Robert Fico sa nevzdal túžby po ruskom mieri. Hlasy svojich voličov stavia nad záujmy štátu (komentár Petra Weissa)
obchodnyregister
2026.07.01.
Po pokuse vylepšiť obraz slovenskej vlády sa náš premiér veľmi rýchlo vrátil k rétorike, ktorá jeho vládu a s ňou i celé Slovensko opäť vzďaľuje od najbližších partnerov v EÚ a NATO.
Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.
Len pred niekoľkými dňami sa zdalo, že po mesiacoch konfliktov s európskymi partnermi sa premiér Robert Fico pokúša korigovať svoju zahraničnopolitickú rétoriku. Po zasadnutí Európskej rady vyhlásil, že Slovensko potrebuje mať za svojou východnou hranicou stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Nebol to bezvýznamný výrok.
Po rokoch nasledovania politiky Viktora Orbána predstavoval návrat k elementárnej geopolitickej logike, ktorou sa od vzniku samostatnej republiky riadili všetky slovenské vlády bez ohľadu na politickú orientáciu. Národnoštátnym záujmom Slovenskej republiky je existencia suverénnej, nezávislej, životaschopnej Ukrajiny, ktorá nás oddeľuje od revizionistickej a imperialistickej Ruskej federácie.
Štátu, ktorý, ako nám to pripomenul veľvyslanec Sergej Andrejev v prejave ku Dňu Ruska, odvodzuje svoje veľmocenské postavenie predovšetkým od svojho jadrového arzenálu a dožaduje sa „uznania nových geopolitických realít“, ktoré vytvoril svojimi protiprávnymi vojenskými operáciami a jednostrannými rozhodnutiami Štátnej dumy či prezidenta.
Prečítajte si tiež:
Zabrala kritika od Andreja Danka?
Pred týždňom som na tomto mieste konštatoval, že „spomínané premiérovo vyhlásenie je najväčším paradoxom zahraničnej a bezpečnostnej politiky jeho vlády, lebo takým susedom môže byť Ukrajina len vtedy, ak ubráni svoju štátnu nezávislosť proti agresii Ruskej federácie a nestane sa súčasťou jej sféry vplyvu. A to sa dá dosiahnuť iba vďaka dlhodobej politickej, ekonomickej, finančnej i vojenskej podpore zo strany Únie a jej spojencov.“
Položil som otázku, prečo potom vláda dva a pol roka presadzovala politiku, ktorá dosiahnutie tohto cieľa objektívne sťažovala. Veď ak by celá Európska únia napĺňala heslo „ani náboj na Ukrajinu“, znamenalo by to kapituláciu Ukrajiny pred Putinovými ultimátami, z ktorých ani po viac ako štyroch rokoch ničenia Ukrajiny v ničom neustúpil.
Prečítajte si tiež:
Formuloval som dilemu, „či bol bruselský samit začiatkom skutočnej zmeny politiky slovenského premiéra, alebo je iba taktickou úpravou po páde jeho politického priateľa a jediného spojenca v EÚ Viktora Orbána.“
Neviem, či zapôsobila kritika premiérovho politického obratu vo vzťahu k Ukrajine, ktorý demonštroval aj stretnutiami s ukrajinskými predstaviteľmi, od koaličného partnera Andreja Danka, politikov Republiky, Štefana Harabina či ďalších podporovateľov Putinovej agresie, alebo či si Smer urobil prieskum verejnej mienky, no ani týždeň sa s týždňom nestretol a boli sme svedkami návratu k politike „ani náboj na Ukrajinu“ a k rétorike o „vojnových štváčoch“.
Zaútočil na britského premiéra
Premiér najprv priam brutálne zaútočil na svojho labouristického kolegu Keira Starmera v súvislosti s jeho ohlásenou rezignáciou na post premiéra Veľkej Británie slovami, že „je absolútne provojnový štváč, on miluje vojnu.“
Ficovi sa evidentne nepáči, že keď Donald Trump na stretnutí v Bielom dome prezidentovi Zelenskému povedal, že nemá v rukách žiadne karty a zdalo sa, že Ukrajine chce nanútiť ukončenie vojny podľa Putinových podmienok, britský predseda vlády spolu s koalíciou ochotných pomohol Ukrajine odolať zorganizovaním politickej, diplomatickej, finančnej a vojenskej pomoci.
Prečítajte si tiež:
Spomeňme si, ako pred týmto celým svetom sledovaným rokovaním Robert Fico, krátko po „súkromnej návšteve“ u Vladimira Putina, 13. februára 2025 triumfalisticky hovoril o „novom svetovom poriadku“, o porážke Ukrajiny a Európskej únie, alebo ako pod fotografiou s Vladimirom Putinom na svojom účte zverejnil text „ŠTVORHRA: Trump, Putin – EÚ, Ukrajina 3:0 na sety (6:0, 6:0, 6:0)“.
Pochválil sa tiež, že na rokovaní s prezidentom Putinom začal pracovať na novej budúcnosti. Vtedy dal otvorene najavo, že chce, aby Ukrajina vojnu prehrala, prestala existovať ako suverénny nezávislý štát, stala sa súčasťou ruského impéria a Slovensko tak priamo susedilo s ruským svetom a aby sa EÚ zásadne oslabila v súlade so želaniami novej americkej vlády.
Nechce sa skladať na vojnu
Po takmer roku a pol vidíme, že táto vízia slovenského premiéra sa síce nenaplnila, ale nevzdal sa túžby po ruskom mieri cez nátlak na Ukrajinu, aby prestala čeliť ruskej agresii. Ak s touto jeho predstavou nesúhlasí drvivá väčšina spojencov, tak aspoň dáva svojim voličom najavo, že on má opačný názor aj za cenu potvrdenia svojej izolácie.
V súvislosti s pripravovaným vyhlásením na nadchádzajúcom samite NATO v Ankare 7. až 8. júla, v ktorom majú členské štáty potvrdiť záväzok ku kolektívnej obrane, oznámiť posilnenie vojenskej podpory Ukrajine a Rusko opätovne označiť za dlhodobú hrozbu, Robert Fico v Sobotných dialógoch 27. júna povedal, že táto pomoc je „masívna“ a že jeho vláda ju nechce podporovať.
Prečítajte si tiež:
Zapojenie sa do finančnej pomoci Ukrajine prezentoval ako ohrozenie pre našu krajinu: „Viete, čo sa môže stať? Zaletí sem nejaký dron, úmyselne či neúmyselne, padne na obytný blok, dôjde k úmrtiam alebo zraneniam a môžeme mať na stole tretiu svetovú vojnu.“ A vrátil sa k jednému z hlavných argumentov ruskej propagandy, že vojna pokračuje preto, lebo sa Ukrajina stále bráni.
„Preto za Slovensko hovorím: žiadna podpora vojny, Slovensko nebude platiť vojenské výdavky Ukrajiny,“ vyhlásil. Dodal, že nedokáže zabrániť ostatným krajinám, ktoré sa „chcú poskladať na vojnu.“ Avizoval stretnutia najvyšších ústavných činiteľov za účasti ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktoré by mali viesť k tomu, aby „delegácia, ktorá pôjde do Ankary, nemala možnosť zapojiť Slovensko do týchto vojnových pôžičiek.“
Buď má pravdu Fico, alebo Kaliňák
Lenže dva dni pred týmito vyjadreniami predsedu vlády sa v Budapešti uskutočnilo podľa všetkých účastníkov veľmi úspešné stretnutie ministrov obrany štátov V4, na ktorom sa dohodli na intenzívnej vojenskej spolupráci, rozvoji infraštruktúry, posilňovaní obranného priemyslu a spolupráci v oblasti obrany proti dronom.
Podpredseda vlády a minister obrany Robert Kaliňák po ňom vyhlásil, že V4 pôjde na samit NATO so spoločným stanoviskom. A tu vzniká vecný problém. Poľsko, ktoré sa stalo hlavným motorom obnovy spolupráce vo formáte V4, dlhodobo patrí medzi hlavných iniciátorov vojenskej podpory Ukrajiny, považuje ju za súčasť vlastnej národnej bezpečnosti a presadzuje jej pokračovanie aj na samite NATO.
Donald Tusk zastáva teda prakticky opačnú pozíciu než Robert Fico. Podporuje ďalšie posilňovanie obranných schopností Ukrajiny ako predpoklad bezpečnosti východného krídla NATO. Potom možno len ťažko hovoriť o spoločnom stanovisku V4 k podpore Ukrajiny vo vyhlásení účastníkov samitu NATO.
Prečítajte si tiež:
Inak povedané, ak platí Ficovo stanovisko, neplatí Kaliňákovo tvrdenie o spoločnej pozícii V4. A ak by skutočne existovalo spoločné stanovisko V4, nemohlo by zodpovedať Ficovým výrokom z 27. júna. Obe tvrdenia nemôžu byť pravdivé súčasne.
Ide o ďalší dôkaz, že po pokuse vylepšiť po zasadnutí Európskej rady obraz slovenskej vlády poškodenej toxickým spojenectvom s Orbánovou vládou, sa náš premiér veľmi rýchlo vrátil k rétorike, ktorá jeho vládu a s ňou i celé Slovensko opäť vzďaľuje od jeho najbližších partnerov v EÚ a NATO
Fico tak komplikuje ambíciu slovenského predsedníctva vo V4 pôsobiť ako dôveryhodný sprostredkovateľ regionálnej spolupráce a obnovovania dôveryhodnosti tohto 35 rokov existujúceho zoskupenia.