Ročne postihne vyše 5-tisíc Sloveniek: O najťažšom momente v nemocnici sa stále hovorí len pošepky

Ženy, ktoré prišli o dieťa počas tehotenstva alebo krátko po pôrode, často zostávajú so svojou bolesťou samy. Musia čeliť necitlivému prístupu zdravotníkov či nedostatku informácií.  

Článok je súčasťou špeciálnej série venovanej októbru ako mesiacu povedomia o strate dieťaťa počas tehotenstva a krátko po narodení.

„Moje okolie si myslelo, že na smútok stačia tri dni. Veď to dieťa nebolo živé, ani to nebolo dieťa. Posielali mi obrázky embrya k danému týždňu. Veď vidíš, to nie je ešte bábätko. Myslím si, že mi to nepridalo na tom, ako som sa so stratou vyrovnávala,“ opísala svoju skúsenosť žena, ktorá prišla o dieťa počas tehotenstva.

Hoci sa o strate dieťaťa počas tehotenstva, pri pôrode či krátko po ňom stále hovorí pomerne málo, nejde o výnimočnú skúsenosť. Podľa údajov za rok 2023 na Slovensku zaznamenali približne 5-tisíc spontánnych potratov, pričom väčšina sa odohrala v prvom trimestri. Takmer 600 potratov nastalo medzi 13. a 28. týždňom tehotenstva. Ďalších 156 detí sa narodilo bez známok života a 44 zomrelo do 24 hodín po pôrode.

Necitlivý prístup a nedostatok informácií

Za týmito číslami sú tisíce žien a rodín, ktoré sa museli vyrovnať so stratou. Hoci sú aj ženy, ktoré hovoria o dobrom a profesionálnom prístupe zo strany zdravotníkov, podľa prieskumu však mnohé museli okrem bolesti čeliť aj necitlivému prístupu zo strany zdravotníkov, nedostatku informácií či nemožnosti dôstojne sa rozlúčiť so svojím dieťaťom.

Ukazujú to nové zistenia občianskeho združenia Tanana, ktoré sa dlhodobo venuje podpore rodín po strate dieťaťa. Do dotazníkového prieskumu, ktorého výsledky vyšli v publikácii (Ne)viditeľné, sa zapojilo 267 žien a ďalších 22 absolvovalo hĺbkové rozhovory. Spolu opísali viac ako 460 skúseností so stratou.

Hoci prieskum nepracoval s reprezentatívnou vzorkou, umožnil zachytiť opakujúce sa problémy a pomenovať potreby, na ktoré systém zdravotnej starostlivosti podľa respondentiek nedokázal odpovedať.

Z odpovedí vyplynulo, že 55 percent respondentiek nemalo naplnenú aspoň jednu z potrieb v oblasti reprodukčného zdravia, 56,9 percenta v oblasti rozlúčky s dieťaťom a 61,4 percenta v oblasti podpory duševného zdravia.

Namiesto empatie administratíva

Pre mnohé ženy sa strata nezačína na pôrodnej sále, ale v ambulancii gynekológa. Často v okamihu, keď sa počas ultrazvukového vyšetrenia neozve tlkot srdca. Respondentky v prieskume opisovali situácie, keď namiesto citlivej komunikácie nasledoval chladný medicínsky jazyk, vysvetľovanie ďalších postupov či administratíva. V situácii, keď sa ešte len pokúšali pochopiť, čo sa stalo, už od nich zdravotníci očakávali rozhodnutia.

„Oznámenie si pamätám ako veľmi necitlivé. Povedal nám to jednoducho ako fakt – ako by nás bral ako ďalšiu papierovačku. Začal nám hovoriť o ďalšom postupe a my sme sa nestihli ani nadýchnuť. Bola som vo veľkom šoku, potrebovala som, aby sa aspoň nachvíľu zastavil, aspoň na desať sekúnd, aby som sa nadýchla,“ spomína jedna z respondentiek.

Lucia Kubíny z občianskeho združenia Tanana vysvetľuje, že za problémami v komunikácii môže byť viacero faktorov: nedostatočný systém vzdelávania zdravotníkov, ktorý neposkytuje dostatočný priestor na tréning oznamovania náročných správ, ale aj pracovné podmienky vytvárajúce časový tlak.

„Toto všetko tvorí podhubie, ktoré nie je veľmi prajné pre súcitnú a empatickú komunikáciu,“ vysvetľuje Kubíny. Nejde pritom iba o samotné slová. Ženy potrebujú vedieť, čo ich čaká, aké majú možnosti a ako bude prebiehať ďalšia starostlivosť. Dôležitá je aj možnosť pýtať sa a dostať zrozumiteľné odpovede bez toho, aby mali pocit, že zdravotnícky personál zdržiavajú.