Rodina z Bratislavy sa usadila v Malajzii: Chýbajú tu chodníky, no majú špičkové školy aj zdravotníctvo

Zbalili si život do ruksaku, predali dom a po rokoch na cestách zapustili korene v ďalekej Azii.  

Cestovali sólo, vo dvojici aj s dvojročným dieťaťom, kým sa neusadili v Malajzii. Daniela, Peter a Samko z Bratislavy sa po dlhodobom cestovaní rozhodli vytvoriť si domov na tropickom ostrove Penang.

Zatiaľ čo väčšina turistov sem prichádza za svetoznámym pouličným jedlom a plážami, pre rodinu z Bratislavy bol tento malajzijský ostrov jasnou voľbou z celkom iných dôvodov. Pri rozhodovaní prevážili kritériá, ktoré sú kľúčové pre každého rodiča: kvalitné školy a špičkové zdravotníctvo.

„Malajzia má kvalitné medzinárodné školy s úplne iným edukačným systémom, než aký poznáme my. Samko tu chodí do školy a už po prvých dňoch povedal, že by ju nevymenil za školu na Slovensku,“ hovoria rodičia Daniela Micová a Peter Strnisko, ktorí žijú na severozápade Malajzie.

Prečítajte si príbehy Slovákov, ktorí odišli z rodnej krajiny a začali podnikať za hranicami.

V rozhovore s Danielou a Petrom sa dozviete:

• ako vymenili kancelársky stereotyp v Bratislave za voľnosť na cestách;
• či je náročné je absolvovať s dieťaťom výstup v Himalájach;
• ako fungujú malajzijské nemocnice s robotickou chirurgiou a kompletnou diagnostikou na počkanie;
• na čo si museli zvyknúť v krajine, kde chýbajú chodníky a je vysoká vlhkosť.

Čo ste robili predtým, než ste začali cestovať, a čo teraz?

Obaja sme pracovali v korporáte, kde sme sa aj spoznali. Korporátu vďačíme za to, ako nás profesijne vycibril. Pretože úplne sa osamostatniť a vybudovať vlastnú firmu so stabilným príjmom je na Slovensku veľmi veľká výzva. Dnes máme klientov, ktorým zabezpečujeme vývoj, prevádzku IT systémov na mieru a marketing. Zároveň sa venujeme vlastnému projektu cestovnej agentúry, ktorú budujeme ako modernú platformu s využitím našich skúseností nielen z cestovania.

Čo ste robili predtým, než ste začali cestovať, a čomu sa venujete dnes?

Obaja sme pracovali v korporáte, kde sme sa aj spoznali. Korporátu vďačíme za to, ako nás profesijne vyformoval. Úplne sa osamostatniť a vybudovať vlastnú firmu so stabilným príjmom je totiž na Slovensku veľká výzva. Dnes máme klientov, ktorým zabezpečujeme vývoj a prevádzku IT systémov na mieru, ako aj marketing. Zároveň sa venujeme vlastnému projektu cestovnej agentúry, ktorú budujeme ako modernú platformu, pričom zúročujeme naše skúsenosti nielen z cestovania.

Mnoho mladých rodín sa s deťmi na ďaleké cesty neodváži. Aké je to pre vás cestovať s dieťaťom a bez neho?

Samuel je už veľký a ako 10-ročný si cestovanie naplno užíva. Dostáva od nás cestovateľské úlohy, aby vedel, že cestovanie si vyžaduje okrem zábavy aj veľa plánovania a zručností. Má za úlohu vybrať ubytovanie, previesť nás check-inom na letisku, zorientovať sa, pripraviť batožinu na kontrolu a podobne.

Keď bol však menší, lety, jazdy taxíkom alebo trajektom boli občas náročné. Nechcel si zapínať bezpečnostný pás v lietadle alebo ako naschvál zaspal, keď sme mali vystupovať. Často mu bývalo v taxíku zle, takže mať poruke vrecko bola nevyhnutnosť.

Cestovať s veľkým 10-ročným chalanom je už ako cestovať bez dieťaťa. Je to skôr cestovanie s parťákom, ktorý vďaka dlhoročnej praxi vie, čo má robiť a čo ho čaká. Užije si s nami dospelácke aktivity, ako sú potápanie či motokáry. Podľa mňa je vlastne najnáročnejšie ísť len na týždňovú dovolenku. Človek príde, ledva sa dá dokopy a chvíľu nato cestuje domov, kde sa opäť zotavuje „z dovolenky“.

4 fotky v galérii

Daniela a Peter cestovali sólo aj s dvojročným Samkom, kým sa neusadili.

Zdroj: Instagram/uzsmetam

Váš úplne prvý príspevok z roku 2018 na Instagrame hovorí, že ste sa s 2,5-ročným synom vybrali na polročnú cestu. Stihli ste Kazachstan, Čínu, Filipíny, Malajziu, Indonéziu a Thajsko. Zohľadňovali ste výber kvôli Samkovi?

Zohľadňovali sme hlavne dĺžku letov, aby to pre nás všetkých nebolo zničujúce. Snažili sme sa väčšie presuny obmedziť na maximálne 5 hodín, a tak sa na zoznam dostal Kazachstan ako naša úvodná destinácia. Nešli sme na klasickú dovolenku, túžili sme po tom, aby nás každý deň niečo nové očarilo a večer sme zaspávali s novými zážitkami.

Keďže sme boli na ceste pol roka, tempo sme si prispôsobovali podľa aktuálnych potrieb a plán sme mali pripravený približne len na mesiac dopredu. V každej destinácii sme hľadali aktivity, pri ktorých by sa zabavil aj Samko. Najťažšie to bolo v Číne. Ihrísk a aktivít pre deti bolo v Pekingu veľmi málo a presuny metrom boli šialene dlhé. Od stanice sme museli šliapať aj polhodinu či viac, čo bola s 2,5-ročným dieťaťom, ktoré prejde pár metrov a pýta sa na ruky, naozaj výzva.

Po pol roku ste sa vrátili na Slovensko, no neohriali ste sa tu dlho. Po niekoľkých mesiacoch nasledoval návrat do Ázie. Prečo?

Dlhé a intenzívne cestovanie človeka zmení. Zrazu sa vám už nezdá úplne prirodzené tráviť celý deň v práci, kým vaše dieťa každé ráno plače a odmieta byť v škôlke. Nezdá sa vám v poriadku, keď je váš spoločný čas obmedzený len na večere, keď je už každý unavený, a na víkendy. Frustrujúci je nekonečne dlhý zoznam úloh, ktorý aj tak nestíhate, a zimná tma, keď ráno odchádzate do práce potme a večer sa vraciate domov opäť do tmy.

Ak zažijete dlhšie obdobie bez tohto stereotypu, návrat do starého režimu vám zrazu prestáva dávať zmysel. Cítili sme, že takto svoje dni tráviť nechceme, a začali sme systematicky pracovať na tom, aby sme to zmenili. Nestačí však iba chcieť, neudeje sa to zo dňa na deň. Vyžaduje si to odhodlanie a veľkú dávku vytrvalosti.

Čoho všetkého ste sa museli pri odchode zo Slovenska vzdať?

Mnohých materiálnych vecí, dokonca aj svojho domu. V konečnom dôsledku sa nám to však zdalo veľmi oslobodzujúce. O dom sa totiž bolo treba starať, čo bolo zo zahraničia náročné a komplikované.