Slovensko sa stáva Klondikom pre lobistov a finančné záujmové skupiny. Tvrdí šéf NKÚ Ľubomír Andrassy

To je jedna rovina. Druhá je tá, že výsledky vašich zistení má riešiť premiér a vláda a nastavovať systémové zmeny. Vidíme, že pán minister Takáč sa tvári, že je všetko v poriadku, zatiaľ čo čítame o takzvaných 25-percentných všimných či províziách. Keď sa vrátime k penziónovej výzve a spomínaným haciendám, ide o výzvy šité na mieru konkrétnym záujemcom alebo len o neschopnosť využiť peniaze? Nie sme v prvom programovom období, toto sa opakuje roky. Čo je ten typický vzorec?

Veci dostávame do časovej tiesne zámerne. Máme tu takzvaných lietajúcich generálnych riaditeľov, ktorí sa na dvanásť či pätnásť mesiacov objavia na nejakom ministerstve alebo riadiacom orgáne, splnia si tam svoju úlohu a potom odchádzajú inam, kde sú ďalšie zaujímavé výzvy alebo peniaze.

Napríklad pán Kiss z PPA na Finančnú správu.

Poviem to veľmi natvrdo: na Slovensku sa udomácnila eurofondová mafia. To, čo sa deje pri príprave výziev, to, kto dostane peniaze a kto musí zaplatiť províziu, už nie je štátne tajomstvo, ale realita.

A kto je tá eurofondová mafia?

Sú to ľudia v úzadí, ktorí pripravujú výzvy a definujú ukazovatele. Preto máme projekty na haciendy, ale aj na pofidérne protipožiarne systémy či dotácie na pôdu, o ktorú sa nikto nestará. PPA dlhodobo vykazuje prvky korupčného prostredia a NKÚ na to opakovane upozorňuje.

Som prekvapený z reakcie pána ministra, pretože minister by veci nemal zľahčovať. Ak dostane informáciu od NKÚ, Európskej prokuratúry alebo z Bruselu, mal by začať konať. Naša posledná kontrola v PPA ukázala, že agentúra nemá vytvorené nástroje na minimalizáciu korupcie. Čo je však do neba volajúce, PPA sa snaží získavať nových zamestnancov neprimerane vysokými platmi. Nastupujúci manažéri na strednej úrovni riadenia tam dostávajú osobný plat okolo 5 500 až 6 500 eur. Ide o agentúru, ktorá neprodukuje žiaden reálny výkon, len prerozdeľuje peniaze z Únie a má problém obhájiť transparentnosť svojho fungovania. Manažér, ktorý riadi pár ľudí, tam zarába takéto sumy.

O pozemkovej mafii mi hovoril Robert Fico ešte pri kauze Veľký Slavkov, o eurofondovej mafii zasa Daniel Lipšic. Ak sa niečo opakuje podľa rovnakého vzorca, ak je to nefunkčné a peniaze končia tam, kde nemajú, nie je to náhoda, ale zámer.

Určite to nie je náhoda, inak by sa to neopakovalo. Ak by to kompetentným štátnym zamestnancom a politikom skutočne prekážalo, už dávno by sa veci zmenili. Nenechávali by sme nábehovú krivku čerpania až na tretí či štvrtý rok obdobia. A ak stále udržiavame nulové alebo päťpercentné kofinancovanie projektov, veľmi ľahko sa z toho dá urobiť odštep vo forme 20 až 30-percentnej provízie pre niekoho v úzadí.

Čo hovoríte na návrh Martina Šustra zvýšiť kofinancovanie? On to nazval tak, že „z cudzieho krv netečie“. Ak mám niečo minúť a nie sú to moje peniaze, tak ma tých päť percent netrápi. V Poľsku to majú vyriešené inak, projekty prechádzajú transparentnými konaniami. Prečo to oni vedia a my nie?

S pánom Šustrom som o tom diskutoval pri prezentácii našej publikácie EU Report. Prvýkrát v histórii sme vydali ucelený prehľad o tom, ako sme využívali európsku pomoc od vstupu do Únie. Miesto pokroku stagnujeme. Európske peniaze síce stabilizovali sociálno-ekonomickú situáciu v najmenej rozvinutých regiónoch, ale napríklad bratislavský región či východ Slovenska z hľadiska rozvoja oproti stavu spred 20 rokov cúvajú.

Ak chýba finančná spoluúčasť, chýba aj spoluzodpovednosť. Ľudia si povedia: „Keď dávajú zadarmo, prečo by som to nevyužil?“ A ak vám nejaká agentúra za províziu projekt napíše aj zúčtuje, je tam obrovský priestor na zlyhanie kontroly. NKÚ dlhodobo upozorňuje, že chýba kontrola priamo na mieste. Nikto nepreveruje, či boli peniaze použité na daný účel a či sa majetok reálne využíva.

To sú tie podivné rozhľadne, záchody či neustále opravovanie tých istých chodníkov.

Presne tak. Ak by bola spoluúčasť 20 až 30 percent, obec či mesto by si desaťkrát rozmysleli, či niekomu dajú províziu zo svojej vlastnej peňaženky.

Ďalšou otázkou je, ako rozbiť túto dotačnú mafiu v okolí ministerstiev. To sa dá dosiahnuť len decentralizáciou – prenesením zodpovednosti na obce, mestá a regióny. Ale nielen tak, že „vy niečo vymyslite a my vám to odfinancujeme a rozhodneme o províziách“. Región musí sám nájsť prostriedky a považovať aktivitu za zmysluplnú, aby priniesla reálny benefit, napríklad zamestnanosť, rozvoj cestovného ruchu alebo lepšie sociálne služby, a nebola to len akcia pre akciu.

Tu však zlyháva základná poučka demokracie – oni sa už neboja ani voliča. Vidíme to na ministrovi pôdohospodárstva. V hre sú stovky miliónov eur a on sa tvári nad vecou. Kto tu teda reálne vládne? Tie mafie ovládajúce vládnych lídrov, alebo skutočná vláda?

Slovensko sa stáva Klondikom pre lobistov a finančné záujmové skupiny. Tie parazitujú nielen na národných zdrojoch, ale aj na peniazoch európskych daňových poplatníkov. Dialo by sa to len vtedy, ak by kompetentní – vláda, jej predseda a ministri – rezignovali na svoju povinnosť nastavovať transparentné pravidlá, merateľné kritériá a vyvodzovať zodpovednosť voči podriadeným aj sebe samým, ak dôjde ku korupcii.

Logická otázka: Ak vláda a premiér rezignovali, je to preto, že problém nevidia, alebo sú jeho súčasťou a vezú sa v ňom?

V tejto chvíli to neviem povedať. Neviem, či im tento stav vyhovuje, alebo ho nevedia zmeniť. Z pohľadu NKÚ je však smutné, že rozhodovanie o verejných zdrojoch majú v rukách viac biznisové a lobistické skupiny než predstavitelia štátu. To vytvára mafiánske podhubie na zneužívanie peňazí občanov.

Nadácia Zastavme korupciu nedávno zverejnila, že legislatíva sa novelizovala spôsobom, ktorý to ešte uľahčuje. Zdá sa, že za tým nie je nič iné ako zámer.

Najhorším podvodom na spoločnosti je ekonomická kriminalita a korupcia. V demokratickom svete majú takéto činy najvyššie trestné sadzby. Ak u nás niekto spreneverí peniaze daňových poplatníkov, potom sa prizná a peniaze vráti, máme sa naňho pozerať ako na veľacteného občana?

Narážate na zmeny v trestnej legislatíve.

Áno. Vytvára sa tým priestor, kde tí, ktorí parazitujú na eurofondoch, strácajú strach. Nemajú problém zneužívať časovú tieseň či nízke kofinancovanie a kupovať si ľudí v inštitúciách. Je neprijateľné, aby sme tichosť a lojalitu úradníkov kupovali mesačnými mzdami vo výške 6- až 8-tisíc eur.

Toto degraduje celý pracovný trh. V rámci štátu máme zamestnancov, ktorí zarábajú sotva 1 300 až 1 500 eur mesačne, a na druhej strane máme ľudí v inštitúciách, ktoré v transparentnosti fatálne zlyhávajú, no ich zamestnanci poberajú takéto horibilné sumy.

Čiže hovoríte, že si vytvárajú akúsi mafiánsku rodinu našich ľudí?

Vytvárajú prostredie, ktoré nebude kritické k chybám v systéme ani k odlievaniu peňazí. Deje sa to možno aj preto, že sme zo dňa na deň zrušili Radu pre štátnu službu. Nemáme úrad, ktorý by garantoval odbornosť a etické hodnoty štátnych zamestnancov.

NKÚ predložil parlamentu stanovisko k štátnemu záverečnému účtu, kde sme popísali tie priepastné rozdiely v odmeňovaní. Priemerný plat vysoko kvalifikovaného kontrolóra NKÚ s 20-ročnou praxou, ktorý ide kontrolovať miliardové toky, je 2 500 eur. Oproti nemu na ministerstve sedí nový generálny riaditeľ s osobným platom 6 500 eur bez jasného zdôvodnenia.

Som zvedavý, ako sa s touto deformáciou vláda vysporiada, pretože už platí európska legislatíva o rovnakom zaobchádzaní pri odmeňovaní na porovnateľných pozíciách. Ako vysvetlia, že riaditeľ v PPA má 6 500 eur, riaditeľ na ministerstve financií 2 800 eur, riaditeľ na NKÚ 2 900 eur a zamestnanec na Štatistickom úrade ani nie 1 900 eur? Na okresných úradoch, napríklad na katastroch, pracujú právnici s druhým stupňom vysokoškolského vzdelania za 1 300 až 1 500 eur. Toto je fatálna diskriminácia zamestnancov toho istého zamestnávateľa, ktorým je štát.