Soňa Borušovičová o sestre: Evina zdanlivo jednoduchá rada „Umyte problémom schody“ zachraňovala čitateľky

Prísna, hovoria (smiech). Snažím sa nebyť zlá a prísna. Niekedy človek napíše niečo zo svojho vnútra, a je to veľký nezvyk, niekto si to zrazu prečíta a vyjadruje sa k tomu, tak sa občas stane, že po mojich poznámkach k prvej kapitole si autor povie: „Kašlem na to, asi nebudem vydávať knihu.“

To sa stáva?

Áno, a pritom sa snažím byť milá. Ale niektorí moji autori, ktorí už zažili prácu so mnou, hovoria, že som krutá. Ale je to pre dobro textu. Nemôže si to človek brať osobne. Nerobím to kvôli svojmu egu, ale pre dobro toho textu. Keď má text zrazu tri ruky, tak jednu musíme dať preč, lebo je navyše. Ak teda nepíšeme o nejakých zvláštnostiach.

V čom si možno prísna a krutá? Čo ti tak najviac vyčítajú?

Ja neviem. Tým, že každý autor je iný, tak aj každý text je iný, v každom vysekávame niečo iné. Asi najdôležitejšie je uvedomiť si, že aj keď sa niečo seká, je to pre dobro textu. Pre mňa je najväčšia pochvala mojej práce, keď čitatelia hovoria: „Ako sa to ľahko čítalo, a ako sa to rýchlo skončilo, chceli sme ešte!“ Tak si hovorím – dobre, tak sme vyškrtali všetko, čo malo ísť preč. Podľa mňa sú len dve možnosti: že „Ešte!“, alebo „Och, konečne sa to skončilo.“ Takže radšej to „Ešte!“.

Soňa Borušovičová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

A keď je „Ešte!“, tak potom motivuješ autora do pokračovania alebo do ďalšieho písania, alebo to už nechávaš úplne na ňom?

Keď je potenciál, tak určite. Moji autori zvyknú zo žartu hovoriť, že kto ide so Soňou na kávu, tak odchádza s tým, že ide vydávať sériu kníh. Najlepšia marketingová vec, čo môžeš spraviť pre svoju knihu, je napísať a vydať druhú knihu. Určite, keď je potenciál v pokračovaní – či už s postavami v príbehu, alebo aj v autorovi, že niečo iné mu napadne, čo by sa mohlo spracovať – tak áno, podporujem ich v tom.

Nedávno sme sa stretli na krste Barbory Grič, ktorá aj druhú knižku napísala pod tvojou taktovkou, tvojím vedením. Čo je lepšie?

Láskavým vedením (smiech).

Láskavým vedením, áno, a tiež ste tam spomínali, že si nebola istá, či bude druhá knižka pokračovanie prvej alebo nový príbeh. Knižka sa číta veľmi ľahko, veľmi príjemne a Barbi naznačila, že bude aj tretia. Vidíš potenciál, že keď si čitatelia zamilujú či už autora, alebo jeho príbehy, aj keď nie sú úplne rovnaké, tak nech ide do toho ďalej?

Určite. Toto je dôkaz, že nie som až taká krutá, keď so mnou chcú ďalej spolupracovať. Veľakrát je to obdobie veľmi intenzívnej práce na texte. Veľakrát v noci, naša grafička Ivana Labaš žije v Anglicku, takže ona sa tiež často pripája v noci. Je to veľmi intenzívne, kreatívne, a im to potom chýba. Keď zrazu knižka odíde do tlače, tak je to také, že: „Aha, ešte by som tak…“ No tak, to musíš napísať ďalšiu… A to je dôkaz, že je to niekedy náročný, ale pekný proces. Nie je nad to, keď to dovŕšime do šťastného záveru a nakoniec je knižka v rukách.

Prečítajte si tiež:

Keď sa pozrieš na súčasnú slovenskú knižnú tvorbu, aké sú jej najväčšie prednosti, alebo kde naopak vidíš slabiny?

Nepovedala by som, že slabiny. Ja si myslím, že autori na sebe pracujú a že hľadajú zaujímavé témy. Aspoň teda ja mám to šťastie, že pracujem s autormi, ktorí nepíšu také tie – nazvime to – knižné čipsy, – niečo, čo zješ a nič ti to vlastne nespraví. Uspokojí to nejakú knižnú potrebu. Nič proti takýmto knihám, určite je to fajn. Ale keď to nemá žiadnu pridanú hodnotu… Keď už čipsy, tak aspoň nejaké zeleninové, nech tam je nejaká pridaná hodnota, že máme pocit, že sú v tom nejaké minerály aspoň alebo čo…

Moji autori hľadajú zaujímavé témy vo svojom okolí, napríklad historické. Teraz vychádza knižka o Spišských Nemcoch. Táto téma ešte beletristicky u nás spracovaná nebola a autorka bola inšpirovaná materiálmi, denníkmi, ktoré si písala nejaká pani na prelome minulého storočia. Nejakým spôsobom sa dostala k potomkom tejto pani, k 90-ročnej Spišskej Nemke, ktorá žije v Nemecku. Konzultovali to spolu a najväčší pozitívny hold vzdala Nemka, keď povedala: „Prečo sa snažíte zatajiť, že je to o našej rodine? Veď priznajte to, je to dobre napísané, dobre ste si to zrešeršovali.“ Nakoniec to upravila tak, že je to o tej rodine. Práve tá autorka, jej predkovia, boli Gorali a priznala ich korene a hovorí o rodine Čekovských, ktorá je naozaj jej rodina. Sú to veľmi silné veci, ktoré sa dejú.

Teším sa na knižku a teším sa na to, aký ohlas bude mať medzi čitateľmi. Teším sa hlavne na druhý diel, ukončili sme ho niekedy v roku ’24. Veľmi zaujímavé veci sa potom diali. Jej otec je z Rakús, kde bola kedysi veľmi silná nemecká komunita. Nemôžeme povedať menšina, lebo ich tam bolo viac ako iného obyvateľstva.

Áno, bolo tu veľa Nemcov a ostali nám aj rôzne nemecké slovíčka…

Áno, boli oblasti, kde celé storočia žili a dominovali tam. Bola veľmi prekvapená, lebo teraz tam už nie sú. Kým sa človek nezačne na tému zameriavať, nevidí stopy. Sedem rokov zbierala materiál a až potom jej to začalo dávať zmysel.

Druhý príklad, pre mňa silný veľmi, je Emília Sičáková-Beblavá so svojou prvou knihou Korene, kde opísala príbehy aj z vlastnej rodiny, o svojich vlastných koreňoch a dostal sa k nej príbeh o ľuďoch v Brekove. Oni žili v trojuholníku – volalo sa to, trojuholník smrti: Strážske, Vranov, Humenné – a v roku 1986 si povedali nejakí straníci, že tam postavia smetisko. Ľudia povedali nie a niekoľko rokov bojovali, aby ho tam nemali. Zvíťazili, bol to občiansky a veľmi inšpiratívny odpor.

Prečo sa bojíme nejako zachádzať ku koreňom a možno to viac vyhľadávať a zaznamenávať?

Veľakrát je to bolestivé. Keď si vezmeme obdobie povedzme ostatných 100 rokov, čo všetko sa na našom území odohralo, čo je v našich rodinách poschovávané?

Je dôležité pýtať sa starých rodičov. Mňa fascinujú rodokmene, do ktorej rodiny prídem, tam rodokmene spisujem. Sú to príbehy aj s pointami – dedko v tomto okamihu urobil toto a stalo sa toto a malo to takýto dôsledok… Je to vypointované. Keď nie kvôli ničomu inému, tak len kvôli tomu, že v tej rodine to zostane zaznamenané. Talenty, charakterové vlastnosti, dedičnosť… Vieme, ako s tým narábať, lebo už vidíme pointu…

Starí rodičia často rozprávajú dookola nejaké príhody, už nás to aj otravuje, ale akonáhle tu nie sú, spomienky zomrú s nimi. Keď sa to zaznamená, tak sa to stane prameňom, stane sa to súčasťou pamäti národa. Je veľmi dôležité, aby sme tieto veci zaznamenávali, aby sme otvárali aj to, čo je v rodine tabu. Mnohokrát to starším ľuďom dodá zmysel života. Oni nám vedia odovzdať aj príbeh svojich rodičov, svojich starých rodičov a to už nedohľadáte nikde. Takže len píšte, píšte. Kadiaľ chodím, tadiaľ hovorím: zaznamenávajme to, otvárajme Pandorine skrinky.

Soňa Borušovičová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Nedá mi nespýtať sa na tvoju sestru Evu – bola to známa režisérka, spisovateľka. Pre Denník N si pred časom uviedla, že to bola tvoja najťažšia klientka (slovenská spisovateľka, scenáristka a režisérka Eva Borušovičová zomrela 2. júna 2025 vo veku 55 rokov, pozn. red.). V čom spočívala jej jedinečnosť, ale zároveň aj náročnosť? Je ťažšie editovať sebe blízkeho človeka?

Je ťažké editovať svoju o päť rokov staršiu sestru, lebo môžete mať akokoľvek veľa rokov, stále ste o päť rokov mladšia sestra. Navždy. Ona bola úžasná v tom, že pri nej nebolo treba veľa zásahov, písala skvelo. Občas jej niečo ušlo, ale napríklad pri čiarkach chcela každú zmenu zdôvodniť: „Naozaj? To vyzerá divne, prečo je tam táto čiarka?“ Alebo: „Ty si taká zvyknutá, že ťa tvoji autori poslúchajú,“ a ja, že: „Áno, je to super, keď ma poslúchajú a keď im nemusím všetko zdôvodňovať.“

Jej texty sa čítali veľmi ľahko a hladili dušu. Mala si pocit, že keď ich čítaš – keď odhliadneme od tej editorskej práce, ktorú si tam mala – že aj teba sa tak vnútorne dotýkali?

Mala úžasný dar, že vedela aj v najtemnejších chvíľach nájsť nejaké svetielko na konci tunela. Ona to vždy vedela nájsť. To bolo úžasné.

Druhá vec je, že mala dar písať tak, že ľudia mali pocit, že ju poznajú a že je ich blízka priateľka. Vďaka tomu, že písala, jej texty sú tu a istým spôsobom aj jej prítomnosť je stále tu. Keď občas idem na besedu „Soňa číta Evu“, tak čitateľky hovoria, že majú jej knihu na nočnom stolíku a vždy, keď je im ťažko, niekde si ju náhodne otvoria a presne ten text k nim prehovorí tým, čo práve potrebujú počuť. S ľahkosťou, s nadhľadom, s humorom. Aj zdanlivo jednoduchá rada: „Umyte problémom schody“ alebo niečo také, je niečo, čo je veľmi univerzálne a vieme, že mnohým čitateľkám to – aj keď to bude znieť nadnesene – mnohokrát zachránilo život, minimálne mentálne zdravie.

Kto má rád texty mojej sestry, môže sa tešiť na novú knižku, ktorá čoskoro vyjde. Volá sa Plechové nebo. Asi trikrát som sa zrútila, keď som ju editovala, ale je to zase kus Evy, takže keď niekto potrebuje na nočný stolík, tak máme.

Celý rozhovor nájdete v našom VIDEU.