Spievajúci autobusár Milan sa stal hviezdou regiónu. Keď ho deti uvidia, vyskakujú od radosti

Je bezprostredný a ide z neho neskutočne pozitívna energia. Úsmev z tváre mu takmer nemizne, no nie je to žiadna póza. Milan Sýkora (49) je človek, s ktorým sa dá debatovať celé hodiny.  

Je bezprostredný a ide z neho neskutočne pozitívna energia. Úsmev z tváre mu takmer nemizne, no nie je to žiadna póza. Stretli sme sa v Krupine, odkiaľ denne vyráža na svoje trasy. Mal chvíľu čas a tak sme sa príjemne porozprávali. Minúty pritom bežali neuveriteľne rýchlo. Milan Sýkora (49) je človek, s ktorým sa dá debatovať celé hodiny.

Váš spevácky výkon za volantom, ktorý natočila na video jedna z cestujúcich, zaznamenal veľký ohlas. Čo na to hovoríte?

Práveže som tam spieval falošne. Samozrejme, v prvom rade som sa musel sústrediť na cestu, tak možno aj preto to neznelo až tak dobre.

Prečo toľká skromnosť?

Je to tak. Ale nevadí, dôležitá je dobrá nálada. Odkaz celého toho je, že s ľuďmi som sa vždy snažil dobre vychádzať. Netvrdím, že stále som bol taký – veď som narodený v znamení škorpióna a bol som mladší aj výbušnejší. Teraz som už ale úplne inde. Maličkosťami a zbytočnosťami by sme sa nemali zapodievať, ľudia neraz riešia úplné hlúposti.

Často si za volantom nôtite?

Hocikedy sa prichytím, že si niečo pospevujem len tak pre seba. Mám pustené rádio a keď tam dajú niečo známe, potajme si pískam alebo nôtim. Keď však idem cez dediny, v ktorých už pasažierov dosť dobre poznám, odviažem sa. Raz nastúpil známy heligonkár a s ním sme rozospievali aj ďalších – autobus len tak hučal. Podobných zážitkov mám viac.

Foto: Eva Štenclová, Pravda

Milan Sýkora, vodič, autobus, Krupina Vodičom autobusu je ostatné tri roky, táto práca ho napĺňa.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia pieseň?

Z tých, ktoré bežne púšťajú v éteri, mám rád „Slzy tvý mámy“ od kapely Olympic. Páčia sa mi, samozrejme, aj ľudové. Zvlášť z tohto regiónu, keďže sám som členom krupinského Folklórneho súboru Hont. Teraz tam síce chodím menej, no nedávno dokonca vydala neďaleká obec Jalšovík, kde som kedysi býval, cédečko s našimi spevmi. Kúpiť sa dá u starostky.

Tak už chápem. Zrejme preferujete práve tento štýl.

Mám rád aj operu, jazz. Človek zreje a niektoré žánre dokáže oceniť až s odstupom času.

Ako dlho ste vodičom autobusu?

Len ostatné tri roky.

To nie je až tak dlho. Je to práca vašich snov?

Teraz určite áno. Šoférovanie ma vždy bavilo a mám rád ľudí. Komunikáciu s nimi, zaujímavé rozhovory. Úsmev, dobré slovo ľudom či ústretovosť by mali byť samozrejmosťou a toho sa držím. Keď dobieha na autobus nejaká babička, jednoducho ju počkám, nie? Prípadne pomôžem nastúpiť.

Čítajte aj Unikátna operácia v banskobystrickej Rooseveltke pomohla zdravotnej sestre z Košíc. Je to zázrak, reagoval jej manžel

Čím ste sa živili predtým?

Dlho, až 26 rokov, som robil na družstve. Viac ako dva roky som pracoval tiež ako obchodný zástupca v Krupinskej mliekarni. Vyučený som agronóm zootechnik. Pôvodne som na družstve nastúpil, hneď po škole, ako traktorista, no potom jednu zootechničku prepustili a na jej miesto zobrali mňa, takého mladého ušiaka. Mal som pod sebou dvadsať ľudí, ale platovo to bolo slabšie. Preto som vlastne neskôr odišiel.

Neľutujete?

Nie. Ale stále mám k podobným prácam silný vzťah. Vyrastal som na lazoch, od detstva som sa motal pri zvieratkách. Pomáhal som starému otcovi okolo hospodárstva, to bola moja srdcovka. Stále do tých končín chodievam, takže som z toho úplne nevyšiel.

Vráťme sa ale k súčasnosti. Ktorú trasu robíte?

Vždy vyrážam z Krupiny – smer Dudince, Zvolen alebo Banská Bystrica. Každý deň mám niečo iné. Chodím aj cez Hontianske Nemce, Prenčov, Banskú Štiavnicu a Kozelník. Nie je to jednotvárne a to ma tiež teší.

Foto: Eva Štenclová, Pravda

Milan Sýkora, vodič, autobus, Krupina Milan Sýkora rozdáva v autobuse dobrú náladu.

Cestujúci sú z vás nadšení, lebo ste milý, slušný a dobre naladený. Vždy ste v takej pohode?

To netvrdím, ale snažím sa zlú náladu neprenášať na ľudí. Nenájde sa na svete človek, ktorý nemá trápenie. Ako sa hovorí, niet ruže bez tŕnia, ani život bez trápenia. Tiež mám, samozrejme, horšie dni.

Spomeniete nejaký z práce?

Keď príde napríklad niekto opitý a je agresívny, nemôžem ho zobrať na palubu. Občas dôjde aj ku konfliktu. To je ale z tisícov možno jeden, dva prípady. Veď aj v stanovách máme písané, že takýchto ľudí by sme do autobusu pustiť nemali. Niekedy je to ale ťažké. Keď vidím, že niekto je pod vplyvom, no nevyvádza a tíško bude sedieť, nechám ho tu. Všetko sa dá. No a neviem prečo, ale asi mám takú úchylku, že sa rád usmievam.

Pravdou je, že odkedy sme sa stretli, neprestali ste sa usmievať. Pôsobí to ale úplne prirodzene a príjemne.

To som rád. Moje deti napríklad neznášali so mnou chodiť do mesta, lebo s každým som sa zarozprával.

Prezradíte aj najkrajší pracovný zážitok?

Nádherné je, keď na zastávke v obci Bzovík beriem školákov. Je ich tridsať, možno štyridsať a keď ma vidia prichádzať, vyskakujú od radosti a už z diaľky mi kývajú. Keď nastupujú, žartujeme spolu, hovoríme si vtipy. Tie deťúrence sa jednoducho tešia, že ma vidia a to ma naozaj hreje pri srdci. Takisto reakcie ľudí, ktorí vždy pri vychádzaní z autobusu ďakujú a povedia dovidenia. To je krásne, lebo pozdrav v dnešnej dobe nie je u každého bežný.

Ako vychádzate s kolegami?

Sú úžasní. Nielen vodiči, ale aj vedúci, dispečeri. Kdekoľvek prídem, vždy sa spolu nasmejeme, veľa žartujeme. Pomáhame si, kolektív je skrátka perfektný.

O komikoch sa hovorí, že doma sú skôr vážni. S vami je to ako? Aj s rodinou ste vždy veselý?

V deväťdesiatich percentách áno. Zažil som aj vážne situácie či trápenia, ktorými som si musel prejsť. Má to tak každý. Postupom času som sa ale sám sebe naučil robiť psychológa. Podarilo sa mi vyčistiť si hlavu a netrápiť sa pre hlúposti. Veď načo si s ľuďmi robiť prieky, naozaj ich mám rád. Niekedy ale aj samotu – najlepšie v prírode.