Neuhradené faktúry
Stavbári upozorňujú na rozporuplné a podla nich neférové konanie ministerstva. Kaliňákov rezort žiadal o vyplatenie 11-miliónove záruky v rovnakom čase, ako sám neuhradil dodávateľovi faktúry za riadne prevzaté práce – ich hodnota bola viac ako 2,3 milióna eur.
Následne im ministerstvo zo dňa na deň zakázalo vstup na stavenisko, poslalo tam vojenskú políciu, práce prerušilo a hneď nato išlo do poisťovne vypýtať si pokutu. Stavbári to považujú za zneužitie práva.
Zmeny za pochodu
Podľa tvrdenia firmy mal zadávateľ počas stavby radikálne meniť plány a prerábať konštrukčný systém, no odmietlo firme predĺžiť termíny. Priebežne mal meniť projektovú dokumentáciu – do systému zdieľanej projektovej dokumentácie, vraj od polovice decembra nahral vyše 2 200 nových súborov, z toho takmer sedemdesiat úplne nových výkresov.
Na úrovni prvého nadzemného podlažia mali zmeniť celý konštrukčný systém z prefabrikácie na monolit, čo je technologicky aj časovo náročnejšie – no odmietli tomu prispôsobiť harmonogram. No a práve tam sa nachádzajú aj zle vybetónované stĺpy, ktoré sa stali jablkom sváru celej stavby. Stavebníci tak vlastne hovoria, že ministerstvo si vybralo betónovanie na mieste ale neprispôsobilo tomu harmonogram – môžeme len špekulovať, že práve časový tlak spôsobil, že stavbári nepostupovali podľa technologických postupov.
Nič z toho však súd neposudzoval, či ide o pravdivé alebo nepravdivé závery. Zatiaľ sú to teda tvrdenia jednej strany.
O reakciu na tvrdenia, ktoré súdu doručila maďarská firma sme požiadali aj samotné ministerstvo. To však nechcelo na otázky odpovedať, nakoľko pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení neboli stranou sporu. Okrem toho sa ministerstvo očividne pripravuje na prípadný súdny spor.
„Vo všeobecnosti platí, že ak Ministerstvo obrany Slovenskej republiky vykoná právne kroky, vždy tak učiní v prípade, že sú splnené zákonné podmienky a takýto krok je odôvodnený. Rovnako tak platí, že nie je v záujme Slovenskej republiky prezentovať prípadnú procesnú obranu v médiách,“ odkázali z tlačového odboru ministerstva obrany.
O akú záruku sa hrá a čo mohol súd rozhodnúť
Výkonová zábezpeka je poistka objednávateľa pre prípad, že zhotoviteľ nesplní, čo má. Pri takto veľkých stavbách je bežná – tu predstavovala 2,5 percenta z ceny diela, teda spomínaných vyše 11 miliónov eur. Podľa zmluvy z nej rezort môže hradiť zmluvné pokuty, náhradu škody alebo zodpovednosť zhotoviteľa za vady diela.
Kľúčové je, ako sa taká záruka čerpá. Ide o takzvanú záruku na prvú výzvu. To znamená, že poisťovňa vyplatí peniaze na základe formálnej výzvy a neskúma, kto má v spore pravdu – pozerá len na to, či výzva „sedí” po formálnej stránke. Až potom si vyplatenú sumu vypýta späť od toho, kto záruku zložil, teda od zhotoviteľa. Práve v tejto rýchlosti je sila záruky aj jej nebezpečenstvo: peniaze môžu odísť skôr, než ktokoľvek posúdi, či na ne mal objednávateľ – teda ministerstvo obrany – nárok.
A presne tomu chcela firma zabrániť. Podala návrh na neodkladné opatrenie – súdnu núdzovú brzdu, ktorou žiadala prinútiť rezort „vziať späť v plnom rozsahu uplatnenú výzvu na plnenie z poistnej záruky”. Takýmto opatrením sa nerozhoduje, kto má v spore pravdu. Na to slúži riadny proces, ktorý môže trvať roky. Súd má len rýchlo a dočasne upraviť pomery, ak hrozí, že kým sa spor dotiahne, bude už neskoro. Preto sa v ňom dôkazy „nedokazujú”, len „osvedčujú” – stačí spraviť tvrdenie dostatočne vierohodným.
A tu je kameň úrazu. Podľa súdu sú otázky, ktoré firma otvorila – kto zavinil omeškanie, či vôbec vznikla škoda, ako vykladať zmluvu – priveľmi zložité na to, aby sa dali posúdiť z papierov jednej strany bez riadneho dokazovania. Súd tiež pripomenul, že zmyslom záruky na prvú výzvu je práve to, že sa čerpá bez skúmania sporu; keby začal pri každej výzve preverovať, či je obsahovo správna, poprel by celý inštitút. Prípadné formálne vady výzvy si tak podľa neho má vyhodnotiť predovšetkým sama poisťovňa, nie súd.
Existuje však jedna výnimka. Ak je výzva na plnenie zjavne podvodná alebo očividným zneužitím práva, súd do záruky zasiahnuť môže – právnici to volajú latinsky exceptio doli, námietka zlého úmyslu. Firma na nej stavala celé podanie: tvrdila, že sled krokov rezortu (vytváranie prekážok, zastavenie prác, zablokovanie vstupu vojenskou políciou a súčasné čerpanie celej záruky) je koordinovaná stratégia, ktorej cieľom nie je ochrana kvality diela, ale finančný nátlak.
Súd to však nepovažoval za preukázané. Podľa neho tvrdenia firmy – aj keby sa v ďalšom konaní ukázali ako pravdivé – poukazujú skôr na bežný obchodný spor než na jednoznačný podvod. A práve tá formulácia „aj keby boli preukázané” je dôležitá: súd pravdivosť obvinení nevyvrátil, len povedal, že sa o nich rozhoduje inde.
Nebol to pritom prvý súboj o Prešov na súde. Krátko predtým uspela iná firma z konzorcia, Bekor, ktorá si súdne vymohla odber jadrových vzoriek z betónu, aby bolo možné nezávisle preveriť jeho kvalitu.
Škoda za 11,8 milióna, podľa firmy neexistuje
Ministerstvo tvrdí, že mu vznikla škoda takmer 11,8 milióna eur, pretože mu zhotoviteľ nevydal prefabrikované dielce, ktoré si objednávateľ nárokuje. West Hungária Bau na to reaguje sériou námietok, ktoré sa dajú zhrnúť do jednej vety: nedá sa žiadať náhrada za niečo, čo sa nestratilo.
Firma tvrdí, že zmluva jej nikde neukladá povinnosť odovzdať prefabrikáty ako samostatný tovar. Dielce sa vyrábali preto, aby sa postupne zabudovali do stavby – nie aby ich niekto na povel odviezol preč.
Okrem toho upozorňuje na rozpor v postoji rezortu. Ministerstvo za dielce zaplatilo a hovorí, že mu preto patria. No zároveň žiada, aby mu firma nahradila takmer celú ich cenu – akoby o ne prišlo. A to podľa firmy nejde dokopy: buď dielce existujú a patria ministerstvu (a potom niet škody), alebo o ne rezort prišiel a musí to dokázať. Že by sa dielce stratili, zničili alebo znehodnotili, pritom ministerstvo podľa firmy nijako nepreukázalo.
K tomu firma pridáva praktický argument, ktorý si vie predstaviť každý. Lehota, ktorú rezort určil na dodanie prefabrikátov v hodnote vyše 11 miliónov eur, bola podľa nej fyzicky nesplniteľná – odvoz takého objemu by si vyžiadal najmenej 150 návesových súprav a cieľom mala byť letecká vojenská základňa, ktorá na uskladnenie a manipuláciu s takým množstvom dielcov nie je prispôsobená. Už len hromadný vstup civilných kamiónov do vojenského objektu by si vyžadoval bezpečnostné povoľovacie konania.
Firma nakoniec spochybňuje aj čísla. Rezort podľa nej hodnotu skutočne zabudovaných prefabrikátov vyčíslil na 230-tisíc eur, hoci reálne má ísť zhruba o dvojnásobok – teda okolo pol milióna.
A tu firma vidí ešte jednu trhlinu. Text záruky hovorí, že rezort ju môže čerpať vtedy, keď písomne vyhlási, že zhotoviteľ nesplnil svoje záväzky týkajúce sa riadneho vykonania diela. Nárok za nevydané prefabrikáty však podľa firmy s vykonaním diela nesúvisí – je to teda povinnosť, ktorá zo zmluvy nevyplýva, a rezort si ju vraj vymyslel len preto, aby mal na čerpanie záruky formálny dôvod.
Čo bude ďalej
Firma sa voči rozhodnutiu o neodkladnom opatrení neodvolala. Spor o oprávnenosť nárokov sa tým však nekončí – smeruje do riadneho, zvyčajne roky trvajúceho konania.
Medzitým sa v Prešove stavia ďalej, cez priamo zadanú zákazku novému konzorciu okolo firmy In Vest. A finančná páka, ktorú rezort nad pôvodným zhotoviteľom drží, je značná: okrem 11-miliónovej výkonovej zábezpeky má k dispozícii aj zádržné vo výške piatich percent, teda ďalších vyše 22 miliónov eur. Celková expozícia firmy z týchto nástrojov presahuje 33 miliónov. K tomu treba prirátať trestné stíhanie pre zločin všeobecného ohrozenia, ktoré v súvislosti so stavbou vedie prešovská polícia.
Verejnosť tak zatiaľ počula najmä jednu verziu – tú z tlačových konferencií. Súdny spis ukazuje, že druhá strana má pripravenú vlastnú, obsiahlu odpoveď. Ktorá obstojí, sa rozhodne až v konaní, na ktoré si Slovensko bude musieť počkať roky.
