Srbský prezident našiel záľubu v Robertovi Ficovi. Študenti sa búria voči tomu, kam smeruje krajinu

Srbsko čakajú kľúčové voľby, v ktorých môže Aleksandar Vučič prísť o moc. Pred hlasovaním ho podporil aj Robert Fico. Srbský analytik Ivan Đurić v rozhovore pre Aktuality.sk vysvetľuje, prečo slovenský premiér pomáha Vučičovi posilňovať legitimitu a čo hrozí, ak niektorá zo strán neuzná výsledky volieb.  

Už v nedeľu Srbi rozhodnú, či sa po rokoch zmení vláda v krajine a Aleksandar Vučič príde o moc. Bývalý prezident dnes kandiduje na post premiéra, no čaká ho tesný súboj so študentským hnutím, ktoré sa z masových protestov premenilo na silného politického vyzývateľa.

Vučič po demonštráciách vyhlásil predčasné voľby a rezignoval z postu prezidenta, s ambíciou stať sa srbským premiérom. V Srbsku pritom panuje akýsi poloprezidentský systém – hlava štátu tam má oveľa väčšie právomoci ako prezident na Slovensku.

Vučiča prišiel pred voľbami podporiť aj slovenský premiér Robert Fico. Podľa analytika srbskej organizácie CRTA Ivana Durića môže jeho návšteva pomôcť Vučičovi posilniť legitimitu v čase, keď čelí kritike zo zahraničia.

„Ficova návšteva môže mať väčší význam pre samotného Vučiča než pre jeho voličov,“ hovorí Durić v rozhovore pre Aktuality.sk. Zároveň upozorňuje na zhoršujúci sa stav srbskej demokracie a riziko, že niektorá zo strán neuzná výsledky volieb.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• Prečo môže byť Ficova podpora dôležitejšia pre samotného Vučiča než pre srbských voličov;
• ako Vučič ovláda médiá a prečo polovica Srbov nepozná ani meno vlastného premiéra;
• kto stojí za študentským hnutím, ktoré sa pokúša ukončiť dlhoročnú vládu Vučičovej strany;
• prečo sa volební pozorovatelia obávajú manipulácií a spochybňovania výsledkov volieb.

Predvolebná kampaň v Srbsku sa zjavne odohráva vo veľmi nerovných podmienkach. Vládna strana má výraznú prevahu v médiách, zatiaľ čo študentské hnutie má obmedzené možnosti osloviť voličov, najmä v menších mestách. Ako vyzerá kampaň v posledných dňoch pred voľbami?

Dominancia vládnej koalície je bezprecedentná. Aleksandar Vučić dostáva približne 50 percent vysielacieho času. Ak k tomu pripočítame ďalších predstaviteľov vládnej strany a jej koaličných partnerov, ich prevaha je ešte výraznejšia. Študentské hnutie a ďalší dôveryhodní opoziční aktéri majú v televíziách veľmi obmedzený priestor.

Pre túto kampaň sú preto charakteristické nielen sociálne siete, ale aj osobný kontakt s voličmi. Študentské hnutie organizuje vo štvrtok svoje záverečné predvolebné zhromaždenie v Belehrade. Už od nedele či pondelka však študenti vyrážajú z rôznych častí Srbska a pešo smerujú do hlavného mesta.

Podobne postupovali aj minulý rok.. Prechádzali jednotlivými mestami a dedinami, pričom niektorí absolvovali aj 200 či 300 kilometrov, aby sa mohli osobne stretnúť s ľuďmi.

Zároveň však máme zdokumentované rozsiahle zneužívanie štátnych zdrojov. Nejde pritom iba o nerovný prístup do médií, ale aj o vyvíjanie tlaku na voličov či zamestnancov verejných podnikov.

Práve dnes ráno jedno z popredných nezávislých investigatívnych médií v Srbsku zverejnilo článok založený na 160 svedectvách zamestnancov verejných podnikov a miestnych samospráv. Tí vypovedali, že boli vystavení tlaku, aby sa zúčastňovali na zhromaždeniach vládnej strany alebo za ňu hlasovali.

Ide teda o rozsiahly problém, ktorý dokumentuje nielen naša volebná pozorovateľská misia, ale aj nezávislé médiá.

Dá sa už Srbsko označiť za autoritársky štát? Alebo je to skôr krajina s autoritárskymi prvkami, podobne ako Maďarsko počas vlády Viktora Orbána? Vidíme obmedzovanie mediálneho pluralizmu, rastúcu kontrolu médií a koncentráciu moci v rukách Aleksandra Vučiča. Ako by ste charakterizovali súčasný politický systém v Srbsku?

V určitých oblastiach áno. Moc v krajine sa totiž presúvala z jednej funkcie na druhú podľa toho, akú pozíciu práve zastával Aleksandar Vučić.

V rokoch 2012 až 2014 bol podpredsedom vlády a zároveň najmocnejším mužom v krajine. Potom sa na tri roky stal premiérom a opäť bol najmocnejším politikom v Srbsku.

Z nášho júnového prieskumu vyplynulo, že iba 50 percent obyvateľov Srbska pozná meno svojho premiéra. Pritom práve premiér je podľa ústavy najdôležitejšou a najmocnejšou funkciou v krajine.

Srbsko preto už roky označujeme za určitú formu volebnej autokracie. Voľby sa síce konajú, ale opozícia ich za existujúcich podmienok nedokáže vyhrať.

Zároveň sa v posledných rokoch zhoršujú všetky medzinárodné ukazovatele týkajúce sa demokracie, právneho štátu, vnímania korupcie či slobody médií.

Existuje veľa podobností s Viktorom Orbánom a spôsobom, akým riadil Maďarsko. Samozrejme, politický kontext je trochu odlišný, takže nie všetko je rovnaké. V minulosti však boli Vučić a Orbán blízkymi partnermi.

Je teda Vučićova pozícia porovnateľná s Vladimirom Putinom v Rusku? Aj tam sa zdá, že nezáleží na tom, akú funkciu zastáva, pretože skutočná moc zostáva v jeho rukách. V Srbsku navyše mnohí ľudia ani nepoznajú meno vlastného premiéra. Je teda premiér v podstate len vykonávateľom Vučićovej vôle?

Presne tak. A netýka sa to iba samotného premiéra.

Súčasný premiér napríklad v televízii povedal, že o svojom plánovanom vymenovaní sa dozvedel iba deň predtým, keď si práve vybavoval bežné záležitosti vo svojom okolí.

Vyhlásil, že je veľmi poctený tým, že mu prezident Vučić dal takúto príležitosť. Zároveň priznal, že ho veľmi prekvapilo, keď sa deň pred hlasovaním parlamentu dozvedel, že sa má stať predsedom vlády.

Náš júnový prieskum ukázal, že polovica obyvateľov Srbska nepozná meno premiéra. Nejde pritom iba o opozičných voličov. Dokonca ešte väčší podiel voličov vládnej strany nedokázal povedať, kto je predsedom vlády.

Premiér nezohráva významnú politickú úlohu. Ani v zahraničí nebol hlavným predstaviteľom Srbska.

Úlohu zastávala predsedníčka parlamentu Ana Brnabićová. Pretože zároveň pôsobí ako tajomníčka Srbskej pokrokovej strany pre medzinárodné vzťahy.

Práve ona rokovala s Európskou úniou, pravidelne cestovala do Bruselu a doma sa stretávala so zahraničnými predstaviteľmi.

Funkcia predsedníčky parlamentu jej takéto kompetencie nedáva. Hlavnou partnerkou zahraničných predstaviteľov sa stala vďaka svojmu postaveniu v Srbskom pokrokovom hnutí.

Nebolo to tministerstvo zahraničných vecí ani ministerstvo pre európsku integráciu, ale predsedníčka parlamentu, ktorá bola kľúčovou partnerkou medzinárodných aktérov.

Najsilnejším vyzývateľom Vučiča je dnes študentské hnutie. Kto však vlastne stojí na jeho čele? Hnutie nemá výrazného lídra, ktorého by verejnosť poznala. Vieme, kto sú jeho predstavitelia a akú politiku by presadzovali, keby sa dostali k moci?

Práve to, že si pod študentským hnutím nepredstavíte jedného človeka alebo úzku skupinu lídrov, bolo od začiatku jeho zámerom.

Študenti začínali ako hnutie, ktoré nebolo iba apolitické, ale vyslovene odmietalo vstup do politiky.

Hovorili, že vychádzajú do ulíc, pretože ich napádali, pretože stále nepoznajú okolnosti tragédie na železničnej stanici a pretože chcú dostať odpovede na svoje otázky.

Žiadali, aby boli ľudia zodpovední za útoky na študentov trestne stíhaní a aby boli zverejnené všetky dokumenty súvisiace s nešťastím na železničnej stanici.

Situácia sa však celé mesiace nemenila. Vláda síce zverejnila niektoré dokumenty, ale nie všetky. Nikto zároveň neniesol zodpovednosť za to, čo sa stalo.

Študentské protesty sa medzitým stupňovali a boli čoraz častejšie. Až potom sa študenti rozhodli vstúpiť do politiky.

Ľudia často zabúdajú, dokonca aj v samotnom Srbsku, že študenti v januári 2025 v podstate dosiahli pád vlády (po zrútení strechy na stanici v Novom Sade, ktorá zabila 16 ľudí pozn. red.). Premiér musel odstúpiť a spolu s ním aj celá vláda.

Ani vtedy však študenti nepovedali, že chcú prevziať moc a riadiť krajinu. Naďalej sa sústreďovali na svoje pôvodné požiadavky a zdôrazňovali, že nemajú záujem o voľby.