Stovky tisíc v byte, no živoria zo 700 eur. Deti socializmu si vytvorili zlatú klietku

Bývanie vo vlastnom je na Slovensku hlboko zakorenená tradícia už od konca socializmu. Keď však dnešným ľuďom po 65-ke odrástli deti, zostali v rodinných bytoch sami. Namiesto sťahovania sa ich rekonštruujú, neraz za cenu celoživotných úspor. Majú tak nehnuteľnosť za stovky tisíc eur, no žijú zo 700 eurového dôchodku. Ten ich núti prerátavať každé euro na energie, lieky, či potraviny a peniaze im neraz nevychádzajú. Kedy sa vlastné bývanie mení na zlatú klietku?  

Video

Pohľad na petržalské paneláky v Bratislave

Na Slovensku je kúpa bývania poväčšine prvým krokom k osamostatneniu sa. Podľa dát Európskej únie býva až 93 percent nášho obyvateľstva vo svojom, pričom byt či dom berú zároveň ako investíciu. Nie je to však nový trend, výraznejšie sa rozšíril medzi “slobodnou” generáciou – keď si po páde režimu väčšina ľudí odkúpila byty od štátu bez nutnosti hypotéky.

Dnes sú to ľudia na prahu dôchodku alebo už seniori, väčšina z nich však v pôvodne rodinnom bývaní zostala sama. Bežne tak vidíme sedemdesiatnika bývajúceho v trojizbovom byte alebo rodinnom dome. Nehnuteľnosť je rozsiahlejšia, ako potrebuje a síce môže mať hodnotu aj 300-tisíc eur, tieto peniaze fyzicky nemá.

Majú byt, peniaze na život nie

Dôchodca na Slovensku žije z mesačného starobného dôchodku, ktorý podľa dát Sociálnej poisťovne nie je ani 730 eur. Muži majú priemerne 805 eur a ženy značne menej – 656 eur. „Z toho zaplatíte 350 eur za energie, fond opráv a základnú údržbu poloprázdneho štvorizbového bytu či domu,” zrátal Roman Kružliak, investor do nehnuteľností. Zvyšok, teda asi 300 eur, majiteľ použije na bežné výdavky ako sú potraviny, lieky či poplatky u lekárov. Majetkovo sú tak Slováci po šesťdesiatke bohatí, no na život im zostáva málo.

Výskum Slovenskej technickej univerzity (STU) navyše ukázal, že dôvod, prečo seniori zostávajú sami vo veľkých nehnuteľnostiach, nie je racionálny. Veľakrát sú s nehnuteľnosťou emočne spätí a zároveň sú zžití aj s okolím – susedov poznajú celý život, rovnako tak každú ulicu v blízkosti, lekára, kaderníka či obchody nevnímajúc.

K tomu sa pridáva presvedčenie, že potrebujú izby navyše, aby mali dospelé deti kde prespať ak prídu na návštevu. Zároveň podľa Kružliaka množstvo ľudí verí, že bývanie by sa malo dediť a nie meniť. Tento jav začína byť výrazný už pri ľuďoch vo veku od 50 rokov.

Potreba meniť bývanie zvykne byť podľa skúseností investora výrazná okolo štyridsiatky a neskôr. Mladšia generácia vyhľadáva skôr menšie, lacnejšie nehnuteľnosti – ideálne v dostupnosti centier miest, najmä pre pracovné príležitosti, blízkosť škôlok a škôl, obchodov či spoločenského vyžitia. „Vnímajú bývanie častejšie ako o niečo dočasné, volia častejšie podnájom vo vhodnej lokalite a s nižším počtom izieb,” potvrdil odborník na bývanie a demografiu SAV Ján Výbošťok.

Foto:
Mária Starovecká, Soňa Králiková
Zrekonštruovaný pôvodný dom zo začiatku minulého storočia.

Podľa výskumu patrí sťahovanie k najväčším stresorom v živote človeka. Ľudia ho berú už od 50. roku a vyššie ako priveľkú a zbytočnú zmenu. Netýka sa iba výmeny nehnuteľnosti. „Rozhodnutia neriadi primárne ekonomická kalkulácia, ale psychológia a hlboko zakorenená averzia k zmene. Kým mladšia generácia vníma nehnuteľnosť ako vymeniteľný majetok alebo investíciu, ľudia po päťdesiatke v nej vidia svoj pevný bod a životnú stabilitu,” potvrdil Kružliak.

Okrem návyku na prostredie majú starší ľudia aj rešpekt pred celým procesom. „Ako predaj nehnuteľnosti, jednanie s maklérmi, právnikmi, daňové povinnosti a hľadanie nového bytu,” pomenoval Kružliak. Bývanie, v ktorom roky žijú však potrebuje obnovu keďže sa opotrebovalo, a zároveň nevyhovuje potrebám starnúceho človeka. Vo vyššom veku rastie problém s pohybom.

Potreba bezbariérovosti či prispôsobenie sa zdravotnému stavu taktiež vedie obyvateľov k rekonštrukcii. „Hoci často stojí desiatky tisíc eur a prevádzkové náklady dramaticky nezníži, ľudia do nej nalejú celoživotné úspory,” potvrdil expert.

Obnova pôvodného bývania je tiež lákavejšia ako predaj, lebo sa na prvý pohľad javí ako jednoduchšie riešenie. „Dá sa dávkovať postupne – vymenia sa okná, spraví sa kúpeľňa, vymaľuje sa. Je to zdanlivo menej bolestivá cesta, hoci finančne býva z dlhodobého hľadiska oveľa nevýhodnejšia,” prízvukoval Kružliak.

Keď emócie prevážia nad peniazmi

„Seniori často podvedome vnímajú predaj domu ako vlastné zlyhanie alebo priznanie slabosti či staroby,” dodal odborník. Neuvedomujú si, že na sťahovaní môžu zarobiť a výrazne si zlepšiť život. Vidia skôr to, čo v dome zažili, ako ho svojpomocne stavali a zároveň neveria predaju ani investíciám.

Po tom, ako človek po 65-tke minie nasporené peniaze na rekonštrukciu, prakticky nemá na výber. Pokiaľ vynovenú nehnuteľnosť nechce predať, musí žiť iba z dôchodku a bez značnej sumy v úsporách, čím sa pripraví o finančnú slobodu.

„Ak predám dom za 250-tisíc eur, kúpim si moderný bezbariérový dvojizbový byt za 150-tisíc. Za hotovosť si môžem zabezpečiť špičkovú zdravotnú starostlivosť, cestovať a žiť bez stresu z nedoplatkov za plyn,” zdôraznil investor Kružliak.

Psychológovia sa zhodujú, že čím viac si človek bývanie prispôsobí na starobu, tým menej má dôvod a často aj motiváciu ho opustiť. „Na Západe je starnutie vo vlastnom spojené s kvalitnými sociálnymi službami, bezbariérovými úpravami a komunitným zázemím,” podotkol Kružliak. Rozdiel je však v tom, aké podmienky na život má osamotený senior na Slovensku, kde často zostane izolovaný vo svojom byte.

Pri bývaní na celý život preto podľa demografa Výbošťoka nie je dobré šetriť práve na lokalite – dostupnosť služieb, práce a kvalitné okolité prostredie výrazne ovplyvňujú kvalitu života. Ak sa človek pred dôchodkom presťahuje na vidiek, môže sa stať, že o desať rokov zostane izolovaný od spoločnosti.

U nás je bežné zostarnúť v byte či dome, v ktorom sme celý život žili. Nejde o slovenský fenomén, v zahraničí je tiež bežný. Mechanizmus, podľa ktorého človek zostáva starnúť v pôvodnom bývaní na Slovensku nie je podložený dátami. No napríklad v Bratislave už Metropolitný inštitút (MIB) eviduje vyšší počet jednoosobových domácností vo väčších bytoch.

To, že starší človek zostane vo veľkej nehnuteľnosti, zároveň nemožno automaticky označiť za problém. Podľa Výbošťoka však prispievať k nedostupnosti bývania ak veľké byty v mestách obývajú jednočlenné domácnosti. S pokračujúcim starnutím populácie bude podľa demografa dôležitá najmä schopnosť miest ponúknuť bývanie v lokalitách s dobrou dostupnosťou služieb – pretože ich budú potrebovať tak mladí, ako aj seniori.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
seniori
SAV
bývanie
rekonštrukcia
dôchodok

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.