Sucho nie je katastrofa, ktorá príde. Je to stav, na ktorý sa musíme pripraviť (názor Dušana Chreneka)

obchodnyregister 2026.09.05.

Najlepší spôsob, ako znížiť škody spôsobené suchom, nie je vyplatiť viac peňazí po jeho skončení, ale obmedziť škody ešte predtým, než vzniknú.  

Autor pôsobí v Európskej komisii a v minulosti bol vedúcim jej Zastúpenia na Slovensku. Text vyjadruje jeho osobné názory, nie stanovisko Európskej komisie.

Sucho, horúčavy a extrémne počasie už nie sú vzdialenou hrozbou pre slovenských farmárov. Otázkou nie je, či príde ďalšie sucho, ale či naň budeme pripravení. Riešenie sa pritom nezačína až pri zavlažovaní, ale v pôde, krajine a schopnosti zadržať vodu tam, kde spadne.

Klimatická zmena v slovenskom poľnohospodárstve nie je otázkou vzdialenej budúcnosti. Farmári jej dôsledky pociťujú priamo na vlastných poliach. Dlhé obdobia bez dažďa, vysoké teploty, vysušená pôda a následne prívalové zrážky, ktoré voda nestihne vsiaknuť. K tomu nové choroby, škodcovia a rastúca neistota, či bude úroda dostatočná.

Leto bolo varovaním

Tohtoročné leto je ďalším varovaním. Dlhotrvajúce horúčavy a nedostatok vody výrazne zhoršili vyhliadky letných plodín vo veľkej časti západnej a strednej Európy. Medzi najviac postihnuté krajiny patrí aj Slovensko.

V niektorých regiónoch už nejde len o nižšie výnosy. Pri najhoršie zasiahnutých plodinách hrozia lokálne úplné straty úrody. Sucho zároveň znižuje produktivitu pasienkov a dostupnosť krmiva, takže problém sa z polí prenáša aj do živočíšnej výroby.

Najväčšou chybou by však bolo pozerať sa na každé sucho ako na mimoriadnu katastrofu, po ktorej treba poľnohospodárom vyplatiť pomoc a čakať na návrat normálu. Ten starý normál sa totiž už nemusí vrátiť. Klimatická zmena bude jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré formujú budúcnosť európskeho poľnohospodárstva.

Neznamená to, že každý rok bude suchší ako predchádzajúci. Prináša však väčšiu nestabilitu a extrémy. Po období dlhého sucha môže prísť prívalový dážď alebo povodeň. Otázka teda neznie, či príde ďalšie sucho. Otázka znie: ako budeme hospodáriť v krajine, kde sa sucho stáva pravidelnou súčasťou podmienok, nie výnimočnou udalosťou?

Zavlažovanie problém nevyrieši

Keď sa hovorí o suchu, najčastejšia odpoveď znie: potrebujeme viac zavlažovania. Zavlažovanie bude nepochybne súčasťou riešenia. Samo osebe však problém nevyrieši. Ak voda z krajiny rýchlo odtečie, pôda ju nedokáže zadržať a vodné zdroje sú pod tlakom, môžeme na polia privádzať stále viac vody.

Takýto systém však bude čoraz drahší a v niektorých regiónoch jednoducho nebude mať z čoho brať. Treba si pritom pripomenúť jednu základnú vec: voda nie je neobmedzený zdroj. Prvoradou úlohou spoločnosti musí byť zabezpečiť dostatok kvalitnej pitnej vody pre ľudí. A práve preto by sme si ju mali začať viac vážiť a šetriť ňou – nielen počas obdobia sucha.

Poľnohospodárstvo, priemysel, mestá aj domácnosti budú v budúcnosti čeliť rastúcej konkurencii o vodné zdroje. O to dôležitejšie je, aby sme vodou hospodárili efektívnejšie a nespoliehali sa na to, že jej budeme mať vždy dostatok. Európska komisia preto vo svojej politike vodnej odolnosti presadzuje princíp: najprv vodu šetriť a efektívne využívať, až potom hľadať nové zdroje. Pre poľnohospodárstvo z toho vyplýva jednoduchý princíp:

Najlacnejšia voda je tá, ktorá spadne na pole a zostane v pôde. Adaptácia na sucho sa preto nezačína čerpadlom. Začína sa pôdou. Pôda nie je iba výrobný prostriedok. Je to aj vodná infraštruktúra. Zdravá pôda dokáže absorbovať a zadržať podstatne viac vody než pôda degradovaná, utužená alebo chudobná na organickú hmotu.

Rozdiel možno prirovnať k špongii a betónu. Špongia vodu absorbuje a postupne ju uvoľňuje. Z betónu voda odtečie. Podobne funguje aj krajina. Pri intenzívnom daždi môže zdravá pôda veľkú časť vody zachytiť. Z degradovanej pôdy voda rýchlo odteká, berie so sebou úrodnú vrstvu a o niekoľko týždňov môže na tom istom mieste chýbať.

To je jeden z paradoxov klimatickej zmeny: krajina môže v krátkom čase zažiť povodeň aj sucho. Preto je zdravie pôdy jedným z najdôležitejších adaptačných opatrení. Viac organickej hmoty, krycie plodiny, medziplodiny, pestrejší osevný postup či ochrana pred eróziou môžu pomôcť pôde lepšie hospodáriť s vodou.

Biopásy nie sú len o vtákoch

Dobrý príklad máme priamo na Slovensku. Biopásy, ktoré sa v posledných rokoch rozšírili v poľnohospodárskej krajine, sú často vnímané najmä ako opatrenie na podporu biodiverzity. Ich význam je však širší.

Monitoring Slovenskej ornitologickej spoločnosti ukázal výrazne vyšší výskyt vtákov v biopásoch než na okolitých poliach. Entomológovia zaznamenali mnohonásobne vyššiu početnosť hmyzu. Pre klimatickú adaptáciu je však dôležitá aj ich ďalšia funkcia. Biopásy rozdeľujú veľké plochy polí a vytvárajú vegetačné pásy, ktoré môžu prispievať k lepšej ochrane pôdy a hospodáreniu s vodou.

Termovízne merania podľa Jozefa Ridzoňa zo SOS/BirdLife Slovensko ukázali viac ako trinásťstupňový rozdiel medzi povrchovou teplotou holej pôdy po žatve a vegetáciou biopásu. To je konkrétny príklad, že adaptácia na klimatickú zmenu a ochrana prírody nemusia byť dve konkurujúce politiky. Zdravšia a členitejšia krajina môže byť zároveň lepšia pre biodiverzitu aj odolnejšia voči extrémom počasia.

Podobné funkcie môžu v krajine plniť aj ďalšie prvky – remízky, medze, stromoradia, mokrade či iné formy trvalej vegetácie. Nie všade sú vhodné rovnaké riešenia. Predstava, že najefektívnejšia poľnohospodárska krajina je vždy čo najväčšia neprerušená plocha jednej plodiny, však bude v podmienkach klimatickej zmeny čoraz ťažšie obhájiteľná.

Nepestujme plodiny pre klímu minulosti

To neznamená, že Slovensko nemá investovať do zavlažovania. Naopak, v niektorých regiónoch a pri niektorých druhoch produkcie môže byť moderné zavlažovanie rozhodujúcou podmienkou konkurencieschopnosti. Musíme však zmeniť otázku. Nie koľko hektárov dokážeme zavlažovať, ale ako dokážeme z každej jednotky vody získať čo najväčší efekt?

Budúcnosťou nie je jednoducho privádzať na polia viac vody. Budúcnosťou je presné zavlažovanie podľa skutočnej potreby rastliny a pôdy – s využitím senzorov vlhkosti, meteorologických údajov, digitálneho riadenia a moderných technológií.

Zároveň treba riešiť dostupnosť vody na úrovni celých povodí a regiónov. Farmár môže mať ekonomický záujem na zavlažovaní. Štát však musí vedieť, či bude v danom území dostatok vody aj pri opakovaných obdobiach sucha. Voda je spoločný zdroj. Nemôžeme pestovať plodiny pre klímu minulosti. Ďalšou veľkou témou je výber plodín a odrôd.

Poľnohospodárstvo sa celé desaťročia prispôsobovalo relatívne stabilným klimatickým podmienkam. Ak sa tieto podmienky menia, musíme meniť aj spôsob, akým rozmýšľame o tom, čo a kde pestovať. Potrebujeme odrody odolnejšie voči suchu a vysokým teplotám, plodiny, ktoré dokážu efektívnejšie hospodáriť s vodou, aj väčšiu diverzifikáciu.