Sylvester Stallone otvorene o najťažších rokoch života: bulímia, rodinné zlyhania aj smrť syna

Diváci ho celé desaťročia poznali ako muža, ktorý vydrží každý úder. Rocky Balboa sa zakaždým postavil, Rambo prežil to, čo by iných zlomilo. Sylvester Stallone však po osemdesiatke ukazuje, že za filmovým obrazom nezničiteľného chlapa bol človek, ktorý si svoje najťažšie zápasy dlho nechával pre seba.  

V mimoriadne otvorenom rozhovore pre The New York Times prehovoril o detstve bez pocitu bezpečia, o vlastných zlyhaniach, smrti syna, posadnutosti telom aj o tom, čo pochopil o láske až na sklonku života.

„Žijem z ľútosti. Z ľútosti by som si mohol postaviť hrad.“ Touto myšlienkou Sylvester Stallone vstupuje do jedného z najosobnejších rozhovorov svojej kariéry. Herec, scenárista a filmár, ktorého meno sa už polstoročie spája najmä s Rockym a Rambom, sa pri rozhovore s Lulu Garcia-Navarro pre podcastovú a magazínovú sériu The Interview vracia k tomu, čo bolo pred slávou – aj k cene, ktorú za ňu neskôr zaplatil.

Stallone má osemdesiat rokov a päť desaťročí po premiére prvého Rockyho už svoj život neopisuje iba ako príbeh outsidera, ktorý porazil Hollywood. Jeho nová memoárová kniha The Steps a rozhovor pre The New York Times skladajú oveľa komplikovanejší obraz. Úspech podľa neho vyrástol aj z pocitu, že sa celý život musí niekomu dokazovať.

Detstvo, v ktorom sa naučil city zamykať

Jedným z najťažších miest rozhovoru sú Stalloneho spomienky na rodičov a rané detstvo. Tvrdí, že doma nezažíval prostredie, ktoré by označil za láskavé či starostlivé. Ako malé dieťa žil istý čas mimo rodičov a vyrastanie medzi cudzími ľuďmi začal podľa vlastných slov považovať za normálne.

Práve tam spätne hľadá korene svojej povahy. Emocionálny nedostatok z neho podľa Stalloneho síce urobil človeka schopného znášať odmietnutia, zároveň však vytvoril obranu, ktorú si niesol aj do dospelosti. Schopnosť „zatvoriť veci do škatule“ mu pomáhala prežiť, ale nepomáhala mu vo vzťahoch.

Sám dnes priznáva, že jeho neustála potreba presadiť sa nebola nevyhnutne zdravá. Bol posadnutý tým, aby neskončil ako bezvýznamný človek, ktorého si nikto nevšimne. Súťaživosť, ktorá ho hnala dopredu, prirovnáva k bojovému psovi.

Rocky nevznikol iba z fantázie

Predtým, než prišiel úspech, Stallone patril k tisícom mladých ľudí pokúšajúcich sa presadiť v New Yorku. Pracoval aj ako uvádzač v kine a filmy tam podľa vlastných slov doslova študoval. Pozoroval, kedy sa publikum smeje, kedy stráca pozornosť a na čo reaguje. Dialógy a poznámky si zapisoval a učil sa remeslo spôsobom človeka, ktorý nemal istotu, že mu niekto dá ďalšiu šancu.

Aj preto je príbeh Rockyho tak úzko spojený s jeho vlastným. Film z roku 1976 napísal a zahral si v ňom hlavnú úlohu. Z neznámeho herca sa stal prakticky zo dňa na deň symbol hollywoodskeho príbehu o outsiderovi, ktorý odmietne kapitulovať.

O päťdesiat rokov neskôr však Stallone hovorí viac o tom, čo tento nepretržitý boj urobil s človekom za filmovou postavou.

Telo ako brnenie. Potom sa z neho stala posadnutosť

Azda najprekvapujúcejšie priznanie prichádza pri téme Stalloneho fyzickej premeny. Jeho vypracované telo bolo v 80. rokoch neoddeliteľnou súčasťou filmového obrazu Rockyho aj Ramba. Herec teraz vysvetľuje, že spočiatku vnímal telo ako nástroj na vytvorenie postavy – a zároveň ako svoje „brnenie“.

Chcel vyzerať inak než Arnold Schwarzenegger. Namiesto mohutnosti sa podľa svojich slov snažil o vzhľad šelmy – atletický, pohyblivý a agresívny. Postupne však prestal rozlišovať medzi profesionálnou disciplínou a sebadeštruktívnou posadnutosťou.

V rozhovore prvýkrát verejne povedal, že trpel bulímiou. Počas extrémnej prípravy sa podľa neho dostal až približne na 2,6 percenta telesného tuku a snaha udržiavať takúto formu prerástla do nezdravého správania.

„Nebol som veľmi dobrý rodič“

Ešte tvrdšie je Stalloneho hodnotenie vlastného otcovstva.

Má päť detí a dnes priznáva, že najmä počas rokov, keď sa pokúšal dobyť Hollywood, často nedokázal dať rodine to, čo potrebovala. O svojej manželke Jennifer Flavin hovorí ako o človeku, ktorý sa pri výchove ich dcér dokázal obetovať spôsobom, aký on sám dlho nepoznal.

„Nebol som veľmi dobrý rodič,“ konštatuje v rozhovore bez veľkých výhovoriek.

Stallone celý život staval svoju identitu na pohybe vpred – ďalší film, ďalší úspech, ďalší návrat po neúspechu. Až spätne si podľa svojich slov uvedomil, čo všetko počas tejto naháňačky zostávalo bokom.

Najbolestivejším bodom jeho rodinného života zostáva smrť najstaršieho syna Sagea. Ten zomrel v roku 2012 vo veku 36 rokov na srdcové ochorenie. Stallone opisuje, ako sa po strate syna vracali otázky, na ktoré neexistuje odpoveď: čo mohol urobiť inak, či tam mal byť a či niečo nezanedbal.

Smrť syna je podľa jeho slov rana, pri ktorej sa človek len ťažko zbavuje pocitu viny.

Lásku vraj pochopil až po sedemdesiatke

Ak bol mladší Stallone posadnutý víťazstvom, dnešný Stallone rozpráva oveľa viac o čase.

Jedno z najvýraznejších priznaní rozhovoru je jeho tvrdenie, že skutočný význam bezpodmienečnej lásky naplno pochopil až približne v sedemdesiatke. Považuje za smutné, že mu to trvalo tak dlho. Veľkú časť predchádzajúceho života totiž podľa vlastných slov spotrebovala túžba niečo dokázať.

Dnes sa na zostávajúce roky pozerá inak. V rozhovore hovorí o pocite „požičaného času“ a o potrebe venovať ho najmä ľuďom, ktorí ho skutočne potrebujú. V starobe už podľa neho nejde o ďalšie trofeje ani o dokazovanie vlastnej hodnoty.

Témy:
Silvester Stallone

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.