Tato sa nikdy netváril, že je dokonalý, spomína dcéra Veronika na Vincenta Šikulu

Presne na deväťdesiate výročie narodenia Vincenta Šikulu, 19. októbra, sa bude v Modre konať spomienkový seminár, venovaný tvorbe a životu spisovateľa.  

Na podujatí budú na neho spomínať priatelia Dušan Dušek, Miroslava Vallová, Ľudo a Gregor Hološkovci, Ľudovít Ružička a Agáta Petrakovičová, odborne sa vyjadria Vladimír Barborík, Zuzana Bariaková a René Bílik (už predtým si však na autora spomenú mnohí hostia Festivalu poézie).

Hudobne bude seminár sprevádzať Aurum Quartet a moderovať ho bude spisovateľova dcéra Veronika Šikulová, ktorá nám priblížila samotné podujatie, ale aj svojho otca.

Páčil by sa tatovi tento program? Pridal by sa v niektorej chvíli?

Jejda! Ten by mal rečí! Už ho vidím, ako by tam sedel, obzeral by si ľudí, trochu by frfľal, ale bol by aj dojatý. Nemal rád oficiálne pocty, upäté prejavy a akademické rečnenie, z toho utekal.

Keby to bol škrobený večer, kde by niekto monotónne čítal jeho životopis, určite by to nevydržal, rovno by sa vytratil niekde do najbližšej viechy na víno.

Alebo by sa pridal, a keby niekto začal o ňom rozprávať príliš vážne alebo pateticky, tato by skočil do reči s nejakým vtipom. Všetko hneď poľudštil.

Program o Vincentovi Šikulovi bez muziky neexistuje. On by tam nesedel ako pasívny divák. Hneď by si sadol k muzikantom, spravil z každého podujatia živú, hlučnú a veselú zábavu.

A keby stretol svojich starých kamarátov, spisovateľov, vinárov alebo muzikantov, hneď by začal rozprávať. On žil s ľuďmi. Bol medzi nimi rád. Bol by kráľom večera a domov by sme ho nevedeli dostať.

Vy ste spisovateľka, ale aj známa knihovníčka. Chodieval otec rád do knižníc?

Môj otec knižnicu vôbec nepotreboval, pretože on žil v jednej obrovskej knižnici priamo u nás doma. Knihy boli všade – na stoloch, na policiach, na zemi, dokonca v záchode, prepadávali sa cez ne návštevy a my s nimi.

Tato rád čítal a knihy mal radšej na dosah ruky, popísané vlastnými poznámkami, ako usporiadané v regáloch podľa abecedy s pečiatkou. Keď niektorú nevedel nájsť, hľadali sme všetci. Často sme ju znovu museli kúpiť!

Paradoxom je, že zatiaľ čo on do knižníc nechodil, ja som v Malokarpatskej knižnici v Pezinku nakoniec skončila a dlhé roky tam pracujem. Niekedy sa tomu sama smejem.

Keby ma videl, ako pobehujem a poriadne zakladám knižky, lebo v knižnici musí byť poriadok, asi by mi čosi vtipné a možno aj zlomyseľné povedal. On nemal rád preukazy a nebol veľmi poriadny.

Čo z jeho kníh dnešní návštevníci knižnice najradšej čítajú?

Ja robím na detskom oddelení. A hoci sa hovorí, že dnešná generácia už klasikov nečíta, nájdu sa aj výnimky. Najčastejšie miznú Prázdniny so strýcom Rafaelom. To je fenomén. Deti a mládež (a aj ich rodičia z nostalgie) po nich siahajú aj preto, že im knižku často odporučí škola!

Príbeh Vinca, heligónu a strýca Rafaela má v sebe toľko humoru, že funguje v každej dobe. Zažila som to s dcérou, ktorej sme knižku čítavali. Navyše vydarená filmová adaptácia Otec ma zderie tak či tak k nej stále privádza nových čitateľov.

Ja by som čitateľom odporučila novelu S Rozárkou. Táto útla až baladická knižka o mentálne zaostalom dievčati by sa mohla páčiť stredoškolákom, no požičiavajú si ju študenti literatúry aj náročnejší čitatelia.

Súcit a ľudské teplo ľudí dojímajú. Knihy ako Ďuro, pozdrav Ďura, Vajíčko sliepky liliputánky alebo Medardove rozprávky si mamičky a starí rodičia požičiavajú pre deti pred spaním. Možno sa im páči tatov krásny, ešte nepokazený svet a malebný jazyk.

Foto:
Pavel Neubauer
TASR
Veronika Šikulová získala Cenu čitateľov v prestížnej slovenskej literárnej cene za pôvodnú prózu 16. ročníka Anasoft litera za román-neromán Tremolo ostinato. (2021)

Vypytujú sa vás ľudia na otca?

A ako často! Ľudia v Pezinku a Modre ma s ním majú veľmi silno spojenú. Stačí, že sa na mňa niekto pozrie, započúva sa do môjho hlasu alebo gestikulácie, a hneď povie: „Veronka, vy ste celý otec!“

Starší Modrania a Pezinčania často nespomínajú na jeho knihy, ale na neho ako na človeka. Hovoria mi: „Veronika, pamätáte, ako váš tato hral na organe?“ alebo „Ako sme s Vincom sedeli u vás v dome vo vinohradoch…”

Ľudia mali radi jeho bezprostrednosť a to, že bol jeden z nich. Bol výborný rozprávač, muzikant, veselý človek. No nielen veselý, mával aj veľmi vážne polohy.

Niektorí čitatelia za mnou chodia a pýtajú sa: „A tento z Majstrov, to váš sused?“ alebo „Kto bol predlohou pre strýca Rafaela?“ Radi v tých príbehoch hľadajú a nachádzajú skutočných ľudí z nášho kraja.

Hovoria vám, že sa na neho podobáte? Pripomínate im ho?

Keď mi vyjde nová knižka, pýtajú sa ma, či som tie otcovské gény a zmysel pre detail a rázovitý jazyk zdedila po ňom. Často mi hovoria, že keď čítajú mňa, akoby tam niekde v pozadí počuli rozprávať Vinca Šikulu.

Podľa mňa tu sa veľmi mýlia. Ja píšem inak aj o inom. Vlastne by som sa s ním z úcty ani nedovolila porovnávať. Niekedy ma to, samozrejme, trochu unavuje, lebo človek chce byť sám sebou a nie „dcérou slávneho spisovateľa“, navyše už dosť starou dcérou, takmer babičkou.

Za toto dedičstvo som tatovi veľmi vďačná. Znamená to totiž, že tu zanechal takú hlbokú a teplú brázdu, že ju ľudia neprestali vidieť ani po rokoch.

Vyšla vám nová kniha Kincugi. Súvisí nejako aj s otcom?

Súvisí, veď u mňa súvisí takmer všetko so všetkým, aj s otcom, aj s mamou, aj s knižnicou… Knižka Kincugi je vlastne príbeh o starnutí, o plynutí času a o krehkosti.

Názov vychádza z tej známej japonskej techniky, keď sa rozbitá keramika nelepí tak, aby to nebolo vidno, ale tie praskliny sa zalejú zlatom, aby vynikli. A presne o tom tá kniha je – o plátaní dier v živote aj v spomienkach.

A ako to súvisí s ním?

Ako to súvisí s tatom? Tie švy, ktoré držia môj svet pokope, sú vyrobené aj z jeho slov, aj z jeho hudby a z toho, čo ma naučil o svete. V knihe je veľa clivoty za svetom, ktorý sa pomaly stráca. To bol aj tatkov svet.

Keď píšem o tom, ako sa pokožka mení na priehľadnú membránu a život vyprcháva, myslím možno pri tom písaní aj na to, ako rýchlo ten jeho svet odišiel s ním. Tato sa nikdy netváril, že je dokonalý!

V Kincugi žiadne praskliny či jazvy nemaskujem a neskrývam. On sám mal vo svojom živote prasklín, bol to citlivý, niekedy komplikovaný človek, ale práve tie pukliny sa možno ľuďom na ňom najviac páčili a pekné sú aj na ľuďoch, o ktorých písal.

Takže áno, hoci v mojej knižke Vincent Šikula nevystupuje ako nejaká priama postava, jeho dubovsko-modranská nátura aj jeho pohľad na svet sú v Kincugi prítomné.

Otcovi bude venovaný aj Festival poézie Feliber Poetry 2026. Čo sa bude diať?

Tohtoročný festival sa uskutoční v dňoch 9. až 10. októbra a prinesie bohatý program plný workshopov, besied, autorských čítaní a diskusií s poprednými slovenskými i zahraničnými autormi.

Hlavnými organizátormi podujatia sú Malokarpatská knižnica v Pezinku a Malokarpatské osvetové stredisko v Modre. Odštartuje v piatok 9. októbra v priestoroch Malokarpatskej knižnice v Pezinku. Dopoludňajšie hodiny budú patriť najmladším návštevníkom.

Už od deviatej sa v priestoroch Smartlabu uskutoční workshop Medardova kvapka a v oddelení pre deti a mládež odštartuje recitačná súťaž Maľovaná abeceda.

Literárny piatok doplnia besedy pre školy a vyvrcholí o sedemnástej vo výstavnej miestnosti vernisážou výstavy Petra Procházku s názvom Z literárneho života.

Súčasťou slávnostného otvorenia festivalu bude čaša vína a hudobný sprievod Barbory Mihalkovičovej.

A sobota? Kto všetko príde do Modry, kde váš otec žil a mal to tam rád?

Sobotný program sa presunie do Malokarpatského osvetového strediska v Modre a bude patriť intenzívnym literárnym stretnutiam.

Popoludnie otvorí o pätnástej Martin Kellenberger s workshopom Ako sa maľuje báseň, ktorý je určený pre návštevníkov od 10 do 110 rokov.

V hodinových blokoch sa predstavia zvučné mená súčasnej poézie a prózy. Návštevníci sa môžu tešiť na Mirku Ábelovú, Evu Luku, Waldemara Švábenského, Petra Borkovca, Ivana Štrpku, Milu Haugovú, Michala Habaja, Agátu Petrakovičovú a budem tam aj ja.

Diskusie budú viesť renomovaní moderátori Zuzana Golianová, Miroslava Vallová a Michal Havran. Večerným zlatým klincom programu bude populárna Slam poetry.

Na pódiu sa predstavia Zuzana Cascino, Tomáš Straka, Mara, Anatol Svahilec a Hana Nguyen – Večerka pod moderátorskou taktovkou Michala Havrana.

Celú sobotnú atmosféru dotvorí hudobný sprievod klarinetistu Albína Blaha.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Vincent Šikula
Veronika Šikulová
rozhovor
umenie
literatúra

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.