Telefón je dôležitejší než človek pri vás? Odborníci opisujú jedno z najhrubších spoločenských gest

obchodnyregister 2026.06.26.

Forma je silnejšia než obsah a jediný pohľad do mobilu môže byť hrubším gestom než nadávka. Etiketa sa vracia ako návod na pokojnejší a úspešnejší život.  

V čase, keď sa komunikácia zrýchľuje a slušnosť sa často vytráca, sa etiketa opäť dostáva do centra pozornosti. O kultivovanom správaní hovoria Valéria Lásková a Ľubomír Jančok, ktorí sa tejto téme venujú aj v novej relácii JOJ 24 Ako sa nestrápniť.

– Či sa dá sa etiketa učiť s humorom;

– prečo má zmysel priniesť tému etikety do televízie práve teraz;

– v čom robíme dnes najčastejšie chyby – v tom, čo hovoríme, alebo v tom, ako to hovoríme;

– kedy je v spoločnosti humor vítaný a kedy už prekračuje hranicu.

V podkladoch k relácii Ako sa nestrápniťsa spomína humor, odbornosť a skúsenosť. Dá sa etiketa učiť s humorom?

Ľubomír Jančok: Žijeme depresívne obdobie. Humor sa vytráca, prešli sme do fázy „zažalujem vás“. Vždy na mojich detských etiketách sa pýtam na najdôležitejšiu kvalitu hostí, keď rodičia robia doma či vonku nejakú oslavu: zo 6200 detí humor a veselosť skončili na prvom mieste. Iba to vyjadruje potrebuje a to naprieč generáciám.

Máte obľúbený bonmot o správaní, ktorý vystihuje dnešnú dobu?

Ľubomír Jančok: Deti sa viac podobajú na dobu ako na svojich otcov. Stratégia je jasná: prijatie – pochopenie – povzbudenie. Často tiež používam „etiketa znamená ja som ten druhý“, kto to dokáže, bude prvý. Sledujem napr. pri stole kolegu vpravo, vľavo, sledujem pri výťahu, pri schodoch, reagujem…kto ide iba k sebe je barbar. V dobrej spoločnosti ho už nepozvú.

Prečo má podľa vás zmysel priniesť tému etikety do televízie práve teraz?

Ľubomír Jančok: V roku 2022 sme v tom ešte neboli tak ako dnes. Najmladším potrebujeme ukázať istý rámec, mládeži dať nádej, a všetkým ukázať, že peniaze a – ako hovoril Tajovský – hmotárstvo – nám možno stačili, ale teraz už nestačia: nastupuje vkus, vzdelanie, sharing – zdieľanie, vzájomná pomoc. Ratio ustupuje pred emotio, individualizmus západného typu sa nasýtil a je na ústupe pred komunitným životom, a napokon veda prehráva pred duchovným rozmerom: každý hľadá hĺbku, celosvetovo to vidíme: návrat ku krstom, rôznym spirituálnym podobám…pripomína mi to francúzske fin de siècle, keď bol hrdina prázdny, a hľadal riešenia.

Téma etikety je dôležitá v každom obdobíimage
Téma etikety je dôležitá v každom období
Zdroj: Obrázok vygenerovaný pomocou Gemini

Ako chcete divákovi ukázať, že etiketa nie je múzeum, ale živá vec?

Ľubomír Jančok: Prax, životné príbehy, skúsenosti rodičov s deťmi, s mládežou doma i vo svete, v našom československom okruhu a v súhre či v kontraste s Európou, so svetom. Už vyše 20 rokov sa najviac učím v teréne: ako chirurg, ktorý musí operovať, vy tiež musíte operovať v praxi: kongresy, biznis, prednášky pre školy i firmy, recepcie, v Miláne, v Paríži, v New Yorku či v Prahe a v Bratislave alebo v Monte Carle. Firmy malé i veľké, slovenské, české, i čínske, arabské alebo európske i americké, mi zverujú často svojich zamestnancov na školenie etikety alebo priamo celé vedenie. Ostávame v Bratislave alebo si ich beriem priamo do Francúzska.

Čo by si mal divák z relácie odniesť hneď po prvej časti?

Ľubomír Jančok: Radosť, nádej, bonhómiu – podobu dobráctva, kde nesúdime, ale prijímame, pomáhame, povzbudzujeme. Má tiež edukačný rozmer – pohladiť mládež, ukázať to, čo nevieme a nás presahuje, ale nie je to ďaleko. Biznis skupine zas odhaliť, čo je v etikete liga majstrov, čo je druhá a tretia liga. A to stále sine ira et odio – bez hnevu a nenávisti.

Myslíte si, že televízia môže kultivovať spoločenskú debatu?

Ľubomír Jančok: Myslím si dokonca, že to má byť conditio sine qua non, nevyhnutná podmienka pre existenciu. Má už tak dôležitú úlohu, že je spoluzodpovedná za ostatných.

V čom robíme dnes najčastejšie chyby? V tom, čo hovoríme, alebo skôr v tom, ako to hovoríme?

Valéria Lásková: Jednoznačne zlyhávame vo forme, teda v tom, ako veci doručujeme. Naša verejná komunikácia je dnes preplnená vulgarizmami, expresívnymi slovami a zbytočnou útočnosťou. Aj ten najgeniálnejší argument alebo skvelá podnikateľská myšlienka strácajú svoju hodnotu, ak sú podané s dešpektom, aroganciou alebo povýšenectvom. Forma je totiž obalom obsahu. Ak je obal poškodený a odpudivý, k samotnému obsahu sa druhá strana často ani nedostane, pretože sa inštinktívne prepne do obranného režimu. Potvrdzujú to aj výskumy. Slávna Mehrabianova štúdia hovorí o tom, ako na ľudí pôsobíme v komunikácii. Čísla sú nekompromisné: 38% tvorí pri našom prejave tón hlasu, 55% tvoria gestá, oblečenie, mimika a iba 7% tvorí obsah slov. Ľudia si po rokoch nebudú pamätať, čo ste hovorili, ale ako sa s vami cítili. A to vieme docieliť najmä neverbálnou komunikáciou a zvedomením si niektorych detailov, ktoré v komunikácii používame. Najčastejšie ľudia robia chybu v tom, že keď si myslia, že majú pravdu, môžu byť automaticky nepríjemní. To je veľký mýtus tejto doby.

Ľubomír Jančok: Keď to uchopím cez jazykový okruh francúzsky, a teda jazyk, ktorý dominoval 300 rokov na dvoroch i v salónoch a i dnes je jazykom diplomacie a tiež keď to uchopím cez družnosť štúrovcov a úroveň bernolákovcov, tak disponujeme dvomi neresťami: absencia taktu (máme radi priamočiarosť v dobrom i v zlom) a absencia nuansy, teda zmyslu pre detail, často aplikovaný v krajinách, kde už nastala prosperita, nielen u horných desať tisíc, ale i dole.

Existuje jedna chyba v správaní, ktorú ľudia robia často, no vôbec si ju neuvedomujú?

Valéria Lásková: Je to fenomén dnešnej doby nazývaný „phubbing“ – teda neustále pozeranie do telefónu a kontrolovanie notifikácií uprostred osobného rozhovoru či počas spoločného stolovania. Robíme to podvedome, mechanicky, no pre človeka sediaceho oproti nám je to jedno z najhrubších gest. Vysielame tým totiž jasný, hoci nevyslovený signál: „To, čo svieti na mojom displeji, má pre mňa väčšiu hodnotu než tvoja fyzická prítomnosť.” Žiadna notifikácia by nemala byť dôležitejšia ako živý človek, s ktorým zdieľame čas. Druhá, ešte častejšia chyba je skákanie do reči — z nadšenia, nie zo zlej vôle, no efekt je rovnaký. Najväčší luxus, ktorý dnes môžete niekomu darovať, je nerozdelená pozornosť. A je úplne zadarmo.

Valéria Lásková a Ľubomír Jančok v novej relácii JOJ 24 Ako sa nestrápniťimage
Valéria Lásková a Ľubomír Jančok v novej relácii JOJ 24 Ako sa nestrápniť
Zdroj: JOJ

Čo je podľa vás najväčší nedostatok v správaní ľudí?

Ľubomír Jančok: Je to interkultúrna záležitosť, v každej krajine niečo iné. Vo všeobecnosti platí úcta, rešpekt bez ohľadu na vek, status, rasu, pohlavie. Kto pohŕda, všimnite si, vždy prehrá.

Je etiketa viac o vedomostiach alebo o charaktere?

Ľubomír Jančok: Otázka hodná veľkého doktorátu. Spôsoby či dress code ešte nezaručujú charakter človeka, a niekto môže mať zas charakter, ale neovláda spôsoby…vojvoda de La Rochefoucauld hovoril: „Dobre vlastnosti, ktoré nám boli vrodené, časom degenerujú, a vypestované zase nikdy nie sú dosť dobré.“ Etiketa je napokon o praxi, skúsenostiach a musí byť v poriadku i hlava.

Kto sa učí etiketu ľahšie – deti alebo dospelí?

Ľubomír Jančok: Deti rýchlejšie, dospelí ľahšie. Najťažší formát mám 5r. až 11r. Pri týchto sa namakám najviac, niekedy 2 až 3h sme schopní sa sústrediť…a potom všetci odpadneme: deti doma zaspia a ja som do večera ticho. Matka Tereza hovorila, že o chudobe sa nehovorí, s chudobou sa žije. A to platí i pre etikete: o nej sa nehovorí, žijete ju každým dňom, ste pre deti a okolie exempla trahunt, príkladom, ktorý priťahuje, aj keď robíte chyby, je to jediná cesta.

Čo deti pochopia o slušnosti rýchlejšie ako dospelí?

Ľubomír Jančok: Nie sú ešte zaťažení neresťami doby či zlými skúsenosťami, je tu optimizmus i élan vital, tá životná energia, ktorú rád takto používal i opisoval Ján Smrek.Alebo ako hovorí filozof Schopenhauer, prvú polovicu života máme túžbu po šťastí, a tú druhú obavu z nešťastia. A toto si tí mladí nezaslúžia, preto sa musia dospelí krotiť.

A čo dospelým trvá najdlhšie?

Ľubomír Jančok: Uvedomiť si dôležitosť etikety, až keď im deti rastú, vtedy sa im to vracia ako boomerang. Niekedy v biznise to môže byť aj bez detí, ľudia sú v ňom vystavení náročným spoločenským situáciám, a tam už musia byť aj rýchli, efektívni a suverénni. Prostredie formuje, a to naše je „compliqué“, sme na ceste, nová zlatá generácia od 5r. do 18r. nás asi potiahne.

Ako reagovať, keď je druhá strana hrubá, útočná alebo povýšenecká?

Valéria Lásková: Základným pravidlom je zachovať absolútny vnútorný aj vonkajší pokoj. To útočník nečaká. Nenechajte sa strhnúť emóciami a v žiadnom prípade neodpovedajte rovnakou mincou. Znížte tón svojho hlasu, spomaľte tempo reči, udržujte stabilný, no pokojný očný kontakt a držte sa výhradne vecných faktov. Hrubosť protistrany najrýchlejšie narazí a stratí svoju silu vtedy, keď sa stretne s pevnou, no pokojnou stenu vašej neochvejnej slušnosti a sebaistoty. Slušnosť nie je slabosť, je to pancier skutočnej noblesy. Neznamená to však byť rohožkou. Znamená to nedať mu satisfakciu, že vás stiahol na svoju úroveň. Krátka, vecná a chladne zdvorilá odpoveď má väčšiu silu než krik. A ak je situácia neúnosná, kultivovaný človek vie aj elegantne odísť. Dôstojnosť si nikdy nevymeníte za posledné slovo.

Je dnes v pracovnom prostredí viac neformálnosti, než je zdravé?

Ľubomír Jančok: Ako princíp rastliny v literatúre či pri smeroch v umení, padá a potom sa opäť dvíha, alebo rastie nová. Museli sme od 1998 do 2018 spadnúť hlboko, aby sme si posledné roky uvedomili potrebu etikety. Teší ma to: je to spoločenský fenomén, na etiketu ide rodič, deti, mládež, gen. riaditeľ, mafián priniesol tiež dve deti a povedal mi: „nech žijú lepší život ako ja“. Je to fenomén od dola nahor, dlho som to nevidel, trvá to od 2022-2024. Naši politici a NRSR k tejto potrebe výrazne dopomohli.

Kedy je mlčanie kultivovanejšie ako odpoveď?

Valéria Lásková: Mlčanie je mimoriadne silným komunikačným nástrojom. Je kultivovanejšie vtedy, keď vás druhá strana vedome provokuje, útočí s cieľom vyvolať hádku a zatiahnuť vás do blata nízkej verbálnej potýčky. Ak by akákoľvek vaša odpoveď znamenala len zníženie sa na úroveň útočníka a eskaláciu negativity, mlčanie vyjadrí vašu absolútnu vnútornú silu, sebaovládanie a dôstojnosť. Mlčanie v správnej chvíli hovorí jasným jazykom: „Tento spôsob komunikácie je hlboko pod moju úroveň“. Zároveň, keď máme potrebu prehovoriť len preto, aby sme na seba silou mocou upútali pozornosť. Väčšinou je to priama cesta k vytvoreniu si trapasu. Držme sa jednoduchého pravidla – ak nemáme čo povedať, radšej mlčme. Vtedy je mlčanie nad zlato.

Kde sa končí uvoľnenosť a začína sa nevychovanosť?

Ľubomír Jančok: Keď je to v malom, môže to byť chic (šik), keď to je vo veľkom, je to vulgaire. Ísť v ružovom na pohreb je vulgaire, ísť v čiernom s tristným výrazom ale vo vlasoch s červenou malou mašlou môže byť šik. Úprimnosť a uvoľnenosť sú kvalitami len v istom priestore a čase a dokonca v istom okruhu ľudí.

Téma etikety je dôležitá v každom obdobíimage
Téma etikety je dôležitá v každom období
Zdroj: Obrázok vygenerovaný pomocou Gemini

Čo by ste poradili žene, ktorá chce pôsobiť profesionálne, ale nechce stratiť svoju ženskosť?

Valéria Lásková: Moje posolstvo pre všetky ženy znie: kultivovaná ženská príťažlivosť, jemnosť a autentická ženskosť nie sú v profesionálnom svete slabosťou, ale vašou najväčšou silou. Mnohé ženy robia chybu, že sa snažia uspieť kopírovaním mužských vzorcov správania, preberaním ich tvrdosti či skrývaním sa do neforemných, príliš prísnych pánskych siluet. Profesionálny úspech nevyžaduje hranie cudzej roly. Sila modernej profesionálky spočíva v kombinácii jej odbornej suverenity s prirodzenou eleganciou, empatiou, pokojom a vkusom. Ženskosť nie je o hĺbke výstrihu, je o sebaistote, jemnosti a tom, že do miestnosti vnesiete svoju osobnosť, nie jej oslabenú verziu. Marilyn Monroe povedala „Nevadí mi žiť v mužskom svete, pokiaľ v ňom môžem byť ženou”, a ja sa s ňou plne v tomto stotožňujem.

Čo je najväčší omyl o elegancii?

Valéria Lásková: Že sa dá kúpiť. Elegancia nie je o cenovke ani o logu na kabelke. Poznám ľudí oblečených od hlavy po päty v luxuse, ktorí nepôsobia elegantne ani na sekundu, a poznám ľudí v jednoduchých veciach, z ktorých elegancia priam sála. Elegancia sa nerovná bohatstvo. Skutočná elegancia je otázkou miery, vkusu, čistoty línií a predovšetkým správania. Človek môže byť ovešaný najdrahším svetovým luxusom, a predsa môže pôsobiť vulgárne a lacno, ak mu chýba základný rešpekt a pokora. Krása a elegancia majú v dnešnom svete pevné miesto, no vychádzajú z nášho vnútra a zo spôsobu, akým zaobchádzame s ostatnými. Skutočná elegancia je nenápadná. V momente, keď kričí, prestáva ňou byť.

Dá sa byť elegantným človekom aj v teniskách?

Valéria Lásková: Samozrejme — a kto tvrdí opak, zaspal niekde okolo roku 2005. Moderná etiketa je dynamická a flexibilná. Ak hovoríme o čistých, minimalistických kožených teniskách bez divokých vzorov a krikľavých farieb, takáto obuv dokáže v kombinácii s dobre padnúcim nohavicovým kostýmom alebo moderným biznis oblekom vytvoriť dokonalý, vysoko elegantný a svieži mestský look. Kľúčom je však opäť kontext – tenisky sú skvelé na neformálne stretnutia, kreatívny biznis či cestovanie, no na striktne formálne podujatia s predpísaným dress codom, ako je Formal, alebo Black Tie, stále nepatria.

Ktorý kompliment má podľa vás najväčšiu hodnotu?

Valéria Lásková: Ten, ktorý naráža na naše schopnosti a vlastnosti, či na to, ako sa pri nás druhí ľudia cítia. Vety ako „Vo vašej prítomnosti som sa cítil naozaj príjemne“ alebo „S vami sa dá tak dobre porozprávať“ majú podľa mňa oveľa väčšiu hodnotu než akákoľvek poznámka o postave. Zároveň ľudí povzbudzujem, aby sa nebáli rozdávať viac komplimentov. Po návšteve Spojených štátov sa človek často vracia s príjemne pomasírovaným egom, pretože pochvalu či milé slovo tam neraz dostane aj od úplne neznámych ľudí na ulici. V našich končinách sme v tomto o niečo zdržanlivejší. Skúsme si preto dať malý záväzok: keď sa nám na niekom alebo na niečom niečo úprimne páči, povedzme to nahlas. Garantujem vám, že krajší deň budete mať nielen vy, ale predovšetkým človek, ktorého ste práve potešili. Pozor si však treba dať na komplimenty, ktoré v sebe nesú skrytú výčitku alebo porovnanie. Napríklad: „Na to, že si blondína, ti to celkom páli,“ alebo „Dnes ti tie vlasy pristanú.“ Takéto výroky môžu v človeku nevedomky vyvolať otázku: „A včera nie?“ Hoci sú často myslené dobre, nesú v sebe inú konotáciu, než akú ich autor zamýšľal. A výsledok môže byť presne opačný – namiesto radosti zanechajú rozpaky. A najväčší kompliment zo všetkých? Keď si vás niekto pozve späť. Je to tichý, ale veľmi výrečný dôkaz, že sa ľudia vo vašej spoločnosti cítili dobre. A to je vlastne celé umenie etikety zhrnuté do jednej vety.

Zažili ste niekedy spoločenské faux pas, na ktorom sa dnes už smejete?

Valéria Lásková: Samozrejme — a kto tvrdí, že nie, buď klame, alebo nikdy nevyšiel z domu. V čase, keď sa na Slovensku konali majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, som pracovala ako výkonná asistentka viceprimátora Bratislavy, ktorý mal na starosti šport. Jedného dňa som dostala pomerne jednoduchú úlohu – vybaviť VIP vstupenky. Zavolala som na kontakt, ktorý mi bol poskytnutý, aby som zistila, kde si ich môžem vyzdvihnúť. Na druhej strane telefónu mi však pani oznámila, že vstupenky na meno môjho šéfa si už niekto prevzal. V tej chvíli sa vo mne prebudil Sherlock Holmes, detektív Colombo aj ochranca verejného majetku v jednej osobe. „To nie je možné,“ pomyslela som si. Šéf po ne nešiel, nikto z nášho tímu tiež nie. Tu niečo nesedí! Požiadala som preto o kontakt na človeka, ktorý si vstupenky vyzdvihol. Keď som vytáčala číslo, bola som odhodlaná odhaliť podvodníka storočia. Na druhej strane sa ozval muž, predstavil sa menom môjho šéfa a ja som bez zaváhania spustila. Veľmi sebavedomo som mu vysvetľovala, že je mimoriadne neetické vydávať sa za inú osobu len kvôli hokejovým lístkom. Čím viac ma presviedčal, že sa naozaj tak volá, tým viac som bola presvedčená, že klame. Až po niekoľkých minútach tejto pozoruhodnej debaty vyšlo najavo, že nehovorím s podvodníkom, ale s váženým slovenským diplomatom, ktorý mal úplne legitímne rovnaké priezvisko ako môj šéf. A, samozrejme, aj svoje vlastné VIP vstupenky. Zrazu som sa ocitla v situácii, keď som musela cudziemu človeku vysvetliť, prečo som ho práve niekoľko minút presviedčala, že sa nevolá tak, ako sa volá. Nasledovalo úprimné ospravedlnenie, dávka pokory a veľká úľava, že pán diplomat mal zmysel pre humor. Našťastie sa na celej situácii pobavil rovnako ako ja. Dnes viem, že práve takéto momenty z vás robia človeka. Etiketa totiž nie je o tom byť bezchybný, je o tom vedieť chybu uniesť s gráciou. A úprimné „prepáčte“ povedané so šarmom napraví takmer všetko.

Kedy je v spoločnosti humor vítaný a kedy už prekračuje hranicu?

Ľubomír Jančok: Humor môže byť vrcholovým momentom, ak sa nesmeje iba tretia strana, ale ten, ktorého sa to týka. Inak spadneme do trumpovského „humour sadique“, sadického, ktorý nešetrí nikoho a môže bolieť viacerých.Britská diplomacia nám to pripomína tri storočia: pozor na veľkých ľudí, ktorí nemajú inteligentný humor.

Čo je najťažšie naučiť ľudí – pozdraviť, počúvať, predstaviť sa alebo priznať chybu? Ľubomír Jančok: Vedieť poslúchnuť dobrú radu býva ťažšie, ako si dobre poradiť sám.

Máme na Slovensku problém oceniť úspech?

Ľubomír Jančok: Vieme to, rastie nám zlatá generácia, opäť „kone ťažné“ ako dnešní 40+, hovorím tomu, že robíme expanziu (ich hlavy, rozmachu) a nie eváziu (nevyhnutný únik z krajiny). Dôležité bude doceniť slovenské elity, aby ich tie prikryli a prijali následne v krajine. Ešte bojujeme so silným klientelizmom, štvorkár študent sa mi nehanbí, a jednotkárka je ostýchavá, aby nepôsobila nadradene. Veľa šírime hlúposti, málo vzdelanosti. Musí sa to na nás valiť tak, že masa nemá šancu a je sprchovaná dobrotou, múdrosťou, vzormi a je kultivovaná.

Ako sa dá mladý človek pripraviť na prostredie, kde nestačí byť šikovný, ale treba aj dobre vystupovať?

Ľubomír Jančok: Veľa čítať, aplikovať, dávať i prijímať, vedieť byť trpezlivý a – ako Starec na mori u Hemingwaya – vždy byť pripravený, svedomitý, keď príde šťastie, nebude prekvapený, uchopí ho.

V čom sú slovenskí študenti silní a v čom sa ešte musia učiť?


Ľubomír Jančok: Sústredenosť – to je už však celoeurópsky fenomén a začíname to riešiť. Desať rokov späť, študent vydržal 1h20 a dnes 20 minút. Máme už na to riešenia, o tom inokedy.

Viac múzeí, viac divadiel, viac čítať a robiť si poznámky – z toho vyhodnotiť vždy jednu dve múdrosti a ísť ďalej.

Najlepší žiaci sa musia zapájať do politiky, inak ich budú riadiť ich spolužiaci štvorkári alebo dokonca vedľa z ulice nejaký exot. Nezúfať, že elity hľadáme a nevieme si ich pomenovať, zatiaľ stačí meniť trošku, okolie, seba, a jednotlivcov. Príde čas i na celky a celé šíky.

Príklad z poroty na prestížnu školu, kde som mentoroval jednu študentku a zobrali nás v 1. kole:

Aký film ste naposledy videli a urobte rozbor?
Ktoré divadelné predstavenie ste naposledy navštívili?
Ktoré knihy práve čítate? Čo chcete priniesť škole?(to je pasca: škola je špičková, všetci ju schvália ale čo bude mať ona z vás. Tu ich „zabijete“, keď poviete, že od 1. roku idete vytvoriť združenie, do ďalších sa pridáte a budete prínosom).

Napísali ste knihy o etikete a umení žiť. Čo je podľa vás umenie žiť v každodennosti? Ľubomír Jančok: Nájsť harmóniu medzi životom vonkajším a vnútorným. Ako hovoril Balzac, prílišný pokoj vedie k spleenu, až otupenosti, prílišný humbuk nás odvracia od podstaty. Je umením nájsť v tom rovnováhu, napokon i dnešná generácia tomu hovorí balance life.

Máte vlastné spoločenské pravidlo, ktoré nikdy neporušíte?

Ľubomír Jančok: Ako v Sorrentinových filmoch: angažovanosť vedľa odstupu, hĺbka vedľa povrchnosti a latinská múdrosť tempus loquendi, tempus tacendi, kedy mlčať, kedy hovoriť.
To sú predstavy, a upínam sa k nimi ako brečtan k múru, s úsilím ich aplikovať. Chyby sú povolené až nevyhnutné. Tak sa učí i etiketa: cez chyby k lepšiemu svetu.