Tri dekády hitov, rany osudu a nezlomné puto. Yxo z HEXu otvorene o tom, čo kapelu zachránilo pred koncom
obchodnyregister
2026.06.28.
Hex je už 36 sezón na cestách a stále prináša optimizmus aj silné melódie. Yxo odhaľuje humor v kapele, pracovnú disciplínu aj to, prečo ich fanúšikovia nikdy nesklamali.
Legendárne hity a energia, ktorú im môže závidieť ktorákoľvek iná kapela. Hex zvládol divoké 90. roky, obrovské úspechy, ale aj ťažkú stratu. Napriek tomu hrá s obrovskou radosťou a ich pesničky pozná snáď každý.
Ako sa dá takto dlho udržať na vrchole a nestratiť humor? Aj o tom porozprával Yxo z kapely Hex (pozn. autorky vlastným menom Tomáš Dohňanský).
V rozhovore sa dozviete:
– čo drží kapelu celé roky pokope a ako vznikajú nové hity ako Pomaranče z Kuby;
– ako sa pozerá na rýchlu dobu, tlaky na ľudí, na výkon jednotlivca a mužov v spoločnosti;
– kedy sa kapele začalo koncertné leto a ako vyzerá logistika presunov po celom Slovensku;
– ako vníma, že v dobe, v ktorej žijeme, naša kultúra nie je až taká slobodná, voľná a podporovaná.
Pozrite si náš VIDEOrozhovor:
Čo vás drží ako také lepidlo pokope, že vám to stále spolu hrá a ladí?
Stále je medzi nami chémia a máme medzi sebou taký dobrý, britský humor. Vieme si zo seba vystreliť, ale vieme byť na seba aj prísnejší. A určite je to tá láska k hudbe a k tomu, čo robíme celé tie roky. Fanúšikovia nás držia a myslím si, že je to vzájomné. My pre nich s radosťou hráme a oni zas s radosťou chodia na naše koncerty. Bez toho by sa to nedalo.
Hlavná vec je, že veľmi ľúbime to, čo robíme, a stále to trvá. Mám pocit, že čím sme starší, tým je to kvalitnejšie, pretože už máme skúsenosti. Niektoré veci už nemusíme alebo nechceme robiť, na rozdiel od minulosti, skôr sa sústredíme a celú energiu dávame do toho, čo je podstatné.
Mnohí fanúšikovia s vami vyrástli. Máte na koncertoch viacgeneračné publikum, prídu rodičia aj deti, a deti potom neskôr dotiahnu svoje deti?
Ako hovoria Angličania: absolutely. Je to tak. Naozaj vidíme na koncertoch – či už robíme svoje turné alebo hráme na mestských dňoch či festivaloch – že sú tam niekedy až tri generácie. Sú tam ľudia starší ako my, ktorí počúvajú naše pesničky, takže to sú „dedkovci“, potom naše ročníky ako rodičia a potom ich deti. Niekedy sa stane, že už aj ich deti majú svoje maličké deti.
Je to úžasné. Keď vydáme novú pesničku, ako pred tromi rokmi Pomaranče z Kuby, ktorá sa stala hitom, chodilo nám veľmi veľa videí od rodičov, kde ju spievali malé deti. Tie síce ešte nemôžu úplne rozumieť textu a súvislostiam, o čom tá pesnička je, ale páčila sa im melódia a slogan. Je úžasné, že tie melódie sa páčia naprieč celým vekovým spektrom.
„Pomaranče z Kuby“ bol hit a stále sa opakuje, ľudia ho milujú. Ako prichádzate na nové riffy, slová, songy? Ako vznikol tento krásny letný hit?
To by som sa vrátil trošku do dávnejšej minulosti. Tam to mali na starosti Ďuďo s Fefem. Ďuďo mal hlavne muzikantskú zložku a Fefe texty, ale Fefe robil aj pesničky. Po Ďuďovom odchode to celé na seba prebral Fefe, tam by mala smerovať otázka. Robí to tak, že nahadzuje nejaké nápady, potom sa stretneme u nás v štúdiu, zahrá nám ich a rozmýšľame, čo by sme si mohli zahrať spolu. Občas prinesieme nejaké riffy alebo nápady my aj ostatní muzikanti.
Na skúškach vznikajú prvotné veci, to si nahráme. Potom to Fefe doma nejakým spôsobom dorába, dopisuje texty a keď sa zdá, že by to mohlo byť hotové, ideme do veľkého štúdia. Tam to nahráme a vznikne z toho singel alebo niekedy celá platňa.
Prečítajte si tiež:
Plánujete nový letný hit?
Neplánujeme nikdy nič. Skôr by som povedal, že teraz sme si začali nahadzovať nejaké nápady u nás v štúdiu a ak by to vyšlo, tak by sme možno na jeseň niečo vydali, ale to je ešte ďaleko. Máme jednu výhodu, ktorú sme mali celý život a celý život sme ju ctili, aj keď sme boli pod veľkými vydavateľstvami – nikdy nás nikto do ničoho nenútil, lebo verili tomu, čo robíme.
Niekedy to bolo neúspešné, čo je úplne normálne, keď človek niečo robí. Nie vždy sa všetko podarí. Veľakrát sa pesničky podarili, ale vždy sme to robili tak, ako sme to cítili a ako sa nám chcelo. Myslím, že takto to pokračuje. Keď si povieme, že tie pesničky ešte nedozreli na jeseň, tak to vydáme budúci rok. Ale pracujeme na tom.
Yxo z kapely Hex
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Máte aj v šuplíku nejaké staršie veci, ktoré čakajú na to, kedy dozrejú, a teraz sa na ne pozeráte, že možno nastal ich čas?
To sa občas stáva. Napríklad Fefe mi minule hovoril o textoch. Jeden text má už asi päť rokov, ale teraz sa mu zdalo, že by mohol zafungovať. Takže áno, sú aj takéto šuplíkové veci, nie sú to všetko len nové nápady. Niekedy vec vznikne aj tak, že na skúške len džemujeme a zrazu z toho vyjde nápad, z ktorého urobíme pesničku.
Máte skladby, ktoré veľmi nehrávate na veľkých koncertoch, ale keď máte nejaké menšie, unplugged, komornejšie vystúpenia, tak ich vytiahnete a sledujete reakcie publika?
Väčšinou tieto veci nehrávame v lete, lebo vtedy sú festivaly alebo mestské dni a tam hrávame hodinový set. Ale keď ideme na svoje turné, to býva hocikedy hodinu a pol až dvojhodinový koncert. Tam vyťahujeme staršie veci. Na turné skalní, najväčší fanúšikovia, takže oni poznajú aj veci, ktoré neboli singlami. To veľmi radi vyťahujeme a hráme pesničky, ktoré bežne nepočuť. Stáva sa to úplne bežne.
Yxo z kapely Hex
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Keď poviem názvy skladieb, napríklad „Som on“, „Tam, kde slnko spí“ či „Dobrý motýľ“, čo to vo tebe evokuje?
Som on je z platne, ktorú som už dnes spomínal, a to je platňa Ultrapop, ktorá bude mať budúci rok 30 rokov. To bola pesnička, ktorú sme urobili trošku inak. To si uvedomujem aj na koncertoch – je to diskotéková pesnička s heavymetalovým sólom.
Dobrý motýľ je zasa pesnička, ktorá je taká americká ľudovka. Martin Sarvaš k nej napísal text, keď s nami ešte spolupracoval na prvom albume. To bola divoká doba.
Tam, kde slnko spí je jedna z mála pesničiek, ktorú sme nenapísali my – teda chalani, či už Ďuďo alebo Fefe. Komplet celú ju napísal Vrabec. Vtedy bol v kapele Isabelle, potom neskôr v Made 2 Mate. On nám ju vtedy napísal, mali sme spoločnú skúšobňu. Priniesol ju s tým, že: „My síce hráme taký hard rock s Isabelle, ale toto som vymyslel, takáto pesnička by mohla pasovať vám.“ Nahrali sme ju a je na svete už dávno.
Prečítajte si tiež:
Ktorý z týchto starších songov máš tak vrytý pod kožou, že je tvojou srdcovkou?
Veľmi veľa tých pesničiek, ktoré hráme hlavne na turné – tie, čo nehrávame bežne – hráme preto, lebo ich máme radi. Ja mám napríklad veľmi rád pesničku Madlen, lebo tá nás nejako definovala. Vznikla kúsok odtiaľto, ako sú garáže pri Nezabúdkovej ulici. Tam sme mali úplne prvé skúšky ešte s Ďuďom a so Slimákom, tá úplne prvotná partia Hexu. To bola pesnička, ktorú sme ako prvú nahrali na nejaké kazeťáky na tri stopy. Tú pesničku hráme hocikedy dodnes na koncertoch, takže to je moja „favorite“.
Pri „Dobrom motýľovi“ som našla informáciu, že to bol váš prvý klip, natočený v legendárnom New Model Clube v 92. roku?
Áno, ale ešte predtým sme mali televíznu reláciu, ktorá sa volala Čas M. Robil to Rado Tomek, bol tam ako DJ Kinet, on tam bol vtedy moderátor. Bola to mládežnícka relácia a oni nám urobili klip na pesničku Madlen. Myslím, že to bol náš úplne prvý klip. A potom už s tou platňou, ktorá bola prvá a volala sa Ježiš Kristus nosí krátke nohavice, tak to bol prvý klip z tej platne, ak si dobre pamätám.
Keď sa pozrieš na rozdiel v tom, ako sa kedysi tvorili audiovizuálne diela a ako sa tvoria dnes, využívate pri tvorbe klipov nejaké moderné tipy, triky a novinky?
Klipy nám väčšinou robia ľudia z externého prostredia, takže to nechávame na nich. Čo sa týka samotného nahrávania, áno, je to trošku jednoduchšie, lebo stačí jedna zvuková karta, máš nejaký základný program v počítači a vrstvíš na seba jednotlivé nástroje. Toto je možno jednoduchšie, keď robíš pesničky na začiatku, keď robíš takzvanú predprodukciu. Ale ja si myslím, že všetko je tak, ako má byť. V období, keď sme robili pesničky inak, tak sa to tak robilo, dnes sa to robí trošku inak. Vždy je dôležité to, čo vznikne na konci, ten finálny produkt.
Yxo z kapely Hex
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Dôležitý je aj balans, hlavne keď som sa pozrela na to, koľko koncertov budete mať v lete… Rožňava, Chlebnice, Štítnik, Jablonica, Šahy a tak ďalej, okrem veľkých krajských miest prípadne festivalov, tak to máte veľmi nabité. Akým spôsobom fungujete? Niekto má problém ísť po žúrke ráno do práce a vy máte celé leto takéto žúrkové?
My už ideme od polovice apríla, plus-mínus, ešte tam boli nejaké diery v rámci víkendov, ale teraz hráme každý víkend. Tento víkend sme mali tri koncerty, niekedy sú štyri koncerty, niekedy dva. Sme na to zvyknutí, len už tam musí byť nejaká disciplína, už to nie sú bezbrehé žúry, ako to bolo v mladosti (smiech). Máme okolo seba celý štáb ľudí, chalanov, čo sa nám starajú o nástroje, čo nám to celé postavia, máme šofférov. Je super, že kapela prišla do tohto bodu. Je to už celý veľký tím. Na pódiu sme piati, ale na koncerty chodíme dvanásti, aby to všetko fungovalo. Musí tam byť disciplína a treba aj spať.
Poviem pravdu, trošku by nám pomohlo, keby boli dobudované diaľnice…
Raz sa toho možno dožijú naše deti…
Verím, že hej. Je to taká smutno-smiešna vec, ale chodíme dobrými autami, aby sme boli fresh a fit, aj keď nie vždy to tak je. Dá sa to a tešíme sa z toho, že môžeme chodiť na koncerty.
Ako vnímate kultúrnu situáciu? Ste stabilná kapela, tvoríte a prinášate hodnoty, vaša tvorba je plná optimizmu a pozitívnych odkazov o slobode a o peknom živote. Ako vnímaš, že v dobe, v ktorej žijeme, naša kultúra nie je až taká slobodná, voľná a podporovaná?
To posledné, čo si povedala, to tam ja vnímam, že nie je podporovaná. My máme jednu výhodu – zatiaľ to tak vyzerá a v tom asi ostaneme už do konca života – že sme súkromní podnikatelia a nie sme závislí od štátu. Samozrejme, do budúcna budeme závislí od toho, či budú mať ľudia peniaze na koncerty, či si to budú môcť dovoliť…
Čo sa týka súčasnej situácie zriaďovanej kultúry a nášho ministerstva, ktoré by vlastne ani nemuselo byť, lebo vždy bolo na okraji záujmu všetkých vlád, tak to je pre mňa veľmi smutný príbeh. Keď čítam príbehy o Slovenskej národnej galérii alebo o ďalších erbových inštitúciách Slovenska, ako dopadajú a ako fungujú, tak mi je smutno.
Ale som človek, ktorý vidí pohár do polovice plný, nie do polovice prázdny. To sa raz skončí. Raz sa skončí táto doba, zas na to budeme spomínať možno ako na mečiarizmus a snáď niekedy príde do vlády – nieže iba minister alebo ministerka kultúry – ale človek, ktorý tomu bude veliť a povie si, že kultúra nie je nepodstatná. Lebo ona je veľmi podstatná pre to, ako národ funguje, ako sa správa, čo vyžaruje. Všetkým inžinierikom, ktorí tam boli doteraz, to bolo jedno. Potrebovali vidieť na konci len tie peniaze, to ich zaujímalo všetkých, plus-mínus. Boli aj pre mňa lepšie časy niekedy, keď tam bol Dzurinda s Miklošom, a veľmi by som si prial, aby sme sa trošku skultúrnili aj v tejto otázke.
Dôležité je, čo tu zanecháme po nás?
Máme úžasných umelcov, aj takých tých vážnych umelcov, len je škoda, že teraz to trošku upadlo. Ale ako hovorím, pohá je z polovice plný, nie prázdny. Všetko raz odíde. Verím, že sa zobudíme, ak sa nám povracajú decká zo zahraničia, ak sa im to bude chcieť, a prinesú sem skúsenosti z veľkého sveta…
Viac si pozrite v našom VIDEOrozhovore.