Učiteľov posielal na panské, žiakom sa prihováral aj cez rozhlas. Milovaný školník sa stal legendou

Takých, ako je on, by si želali všade. Smútia za ním stovky žiakov aj pedagógovia. Občas síce šomral, no väčšinou si veselo pískal a vedel rozžiariť aj tie najupršanejšie dni. Školník Ladislav Baranec pôsobil v „základke“ na strednom Slovensku dlhé roky, no teraz odišiel do dôchodku.  

„Keď ide o legendu, voláme ho Lacko,“ znie nápis na tričku, ktoré obľúbenému školníkovi darovali žiaci zo Základnej školy v Hliníku nad Hronom. Navštevuje ju cez tristo detí a Ladislav Baranec (67) je podľa nich, tiež pedagógov, človek s veľkým srdcom a zlatými rukami. Po viac ako sedemnástich rokoch sa s nimi rozlúčil a v týchto dňoch odišiel do zaslúženého dôchodku.

„Lacko je bez debaty ikona,“ reagovalo vedenie školy, ktoré zdôraznilo, že tento pracovitý a veselý sympaťák bol jej neoddeliteľnou súčasťou. „Šikovný, zručný, vynaliezavý, empatický, vždy ochotný pomôcť. Občas šomravý, ale všetci vedeli, že je to len chvíľková záležitosť,“ zhodnotili jeho povahu.

Vzácny človek

Za roky pôsobenia toho stihol naozaj veľa. „Opravil stovky vodovodných kohútikov, vymaľoval desiatky tried, pokosil kilometre školského trávnika, preniesol stovky kilogramov nábytku, vymenil desiatky zámkov, zábudlivcom tisíckrát otvoril skrinku,“ priblížili, kde všade prikladal ruku k dielu. Zároveň podčiarkli, že bol aj veľmi kreatívny, čo sa odrazilo napríklad v originálnych drevených postavičkách, ktoré sám vytvoril. Ozdobil nimi nielen interiér, ale aj školský dvor.

„Postaral sa tiež o nespočetné množstvo drobných aj veľkých opráv a bol pri všetkých rekonštrukciách našej školy. Jeho práca bola často nenápadná, no bez nej by škola nebola tým, čím je dnes,“ zdôraznili.

Nezabudnuteľnou podľa pedagógov zostane aj jeho povestná veta „Na panské!“, ktorou s úsmevom učiteľom pripomínal, že už zazvonilo a je čas ísť do triedy. „Rovnako nám budú chýbať jeho nečakané hlásenia cez školský rozhlas či typické pískanie, podľa ktorého každý vedel, že Lacko je niekde nablízku,“ zhodli sa.

Rozžiariť vraj dokázal aj tie najupršanejšie dni. Vždy si našiel čas pomôcť, poradiť alebo povedať niečo, čo vyčarilo úsmev na tvári. „Takých ľudí nestretávame každý deň,“ podotkli. Jeho rukopis zostane v každom kúte ich školy – v opravených veciach, čerstvo vymaľovaných stenách, drevených dielach aj v množstve drobností.

„Milý Lacko, ďakujeme za všetko, čo si počas viac ako sedemnástich rokov pre našu školu urobil. Ďakujeme za tvoje zlaté ruky, pracovitosť, humor, ľudskosť, ochotu a veľké srdce,“ adresovali mu dojímavé slová. Zároveň mu zaželali veľa zdravia, radosti, pokoja a krásnych chvíľ na zaslúženej „dovolenke“, na ktorú už nemusí vypísať žiadny papier.

„Nech je presne taká, akú si ju urobíš – plná pohody, rannej kávy, úsmevov a času na všetko, čo máš rád,“ poznamenali s tým, že tam po ňom zostáva oveľa viac ako len kus poctivo odvedenej práce. „A nezabudni, brána aj tvojej školy je pre teba vždy otvorená,“ doplnili.

Tanec s deviatakmi

Populárny školník pre Pravdu povedal, že rozlúčkové slová ho dojali a váži si ich. Netají, že do dôchodku odchádzal s veľkou dávkou nostalgie. „Je to smutné, lebo mám tie deti, samozrejme aj učiteľov, rád. Ťažko mi bolo opúšťať ich, mal som s nimi všetkými krásny vzťah,“ konštatoval s tým, že práca ho bavila a napĺňala.

„Neraz bola náročná, ale po toľkých rokoch to človeku prirastie k srdcu. Bol som tam veľmi spokojný,“ pokračoval. „Všetci mi budú chýbať, vždy sme dokázali nájsť spoločnú reč. Veľa sme žartovali, k čomu patrila aj tá spomínaná hláška Na panské,“ zasmial sa. Vzápätí spomenul svoje rozhlasové „vstupy“.

„Hocikedy som chytil mikrofón, vyhlásil niečo v rámci aktuálnych dní a bola sranda,“ prehodil veselo. Cieľom týchto „moderovačiek“ bolo spestriť možno niekedy monotónne dni. „Väčšinou som to robieval počas prestávok, ale niekedy aj cez vyučovanie,“ vysvetlil. Takto sa zvykol prihovárať napríklad pred sviatkami. „V štýle, že hlási sa školské rádio, pričom som všetkým poprial príjemné Vianoce a pekné darčeky. Pred prázdninami som zaželal, aby sme sa v novom školskom roku stretli zdraví a podobne,“ objasnil.

Vlani takto oznámil, že v škole sú to jeho posledné Vianoce, čo vraj vyvolalo plač. „Všetko to vybehlo z tried von, že čo sa deje. A ja len – pokoj, pokoj, ešte s vami do leta vydržím. Celé to bolo veľmi milé,“ hovorí s tým, že tam strávil kus života a v podstate išlo o jeho druhú rodinu. Ostatné štyri roky ho deviataci pozývali aj na takzvaný venček, kde si s nimi rád zatancoval.

„Pani Stella, ktorá to organizuje, mi vravela, že už pochodila tých venčekov naozaj veľa, ale školník na žiadnom ešte nikdy nebol,“ spomenul debatu so známou trénerkou pôsobiacou v Žiari nad Hronom, ktorá vedie tanečné kurzy. „Ôsmaci mi už vraveli, že na budúci rok ma zavolajú aj oni. Sú fakt zlatí,“ podotkol.

Veľa času však vo svojom živote venoval aj futbalu. „Keď som nebol v škole, tak ma určite našli na futbalovom štadióne,“ spomenul svoju ďalšiu srdcovku. „V minulosti som aktívne hrával – do Hliníka som kedysi dávno prišiel, z východu, ako prvý profesionálny futbalista. Neskôr som tam robil správcu, no medzitým som aj trénoval,“ uzavrel.

Témy:
Banskobystrický kraj
Hliník nad Hronom

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.