Umenie je vždy postoj, aj keď je tiché. Nemusí kričať, aby bolo silné, hovorí Milota Havránková

Bola to veľmi zvláštna skúsenosť. Zrazu som bola v pozícii, ktorú som sama roky vytvárala pre iných – byť objektom pohľadu. A ten pohľad nebol môj. Musela som sa vzdať kontroly nad tým, ako budem videná, a to je pre autora veľmi intímne, niekedy až bolestivé. Ale zároveň oslobodzujúce. Uvedomila som si, že obraz, ktorý o sebe vytvárame, nikdy nie je úplný.

Film sa pripravoval tri roky. Bol pre vás tento proces skôr formou sebareflexie alebo ste v ňom objavili niečo o sebe, čo ste dovtedy prehliadali?

Myslím, že to bolo oboje. Kamera má zvláštnu schopnosť zachytiť aj to, čo si človek nechce priznať. Videla som momenty, ktoré by som sama možno vystrihla zo svojho príbehu. A práve tie boli najdôležitejšie. Bol to proces, ktorý ma nútil pozerať sa na seba bez ochranných vrstiev.

Čo pre vás osobne znamená film o vašej tvorbe a živote?

Pre mňa je to omnoho viac ako len dokument. Je to ďalší výtvarný kanál, ktorý doplnil moju celoživotnú tvorbu. Fotografia zastavuje čas, izoluje okamih, umožňuje sústrediť sa na detail a atmosféru. Video a film pridávajú dimenziu pohybu, rytmu, hlasu, dychu a vzájomných vzťahov. Tam, kde fotografia zachytí ticho okamihu, film umožní pocítiť jeho plynutie, vzťahy medzi ľuďmi a priestorom. Tvorivý tím filmu Milota doplnil moju fotografiu, obohatil ju, otvoril nové otázky a zároveň umožnil divákovi sčasti prežiť priestor a čas tak, ako ja sama vnímam svet.

Zábery zo života a príprav k filmu o Milote Havránkovej
Zdroj: Film MILOTA

Existuje vo filme moment alebo váš výrok, pri ktorom ste si pri spätnej projekcii povedali: „Naozaj som toto ja?“

Áno, niekoľkokrát. A nebolo to vždy príjemné. Človek si o sebe vytvára určitý obraz, ktorý mu dáva pocit stability. A potom príde kamera a ukáže niečo, čo do toho obrazu nezapadá. Ale práve v tom je pravda – v tej nejednoznačnosti.

Čo bolo pre vás najťažšie odhaliť pred kamerou? Kde sa končí umelkyňa Milota a kde sa začína intímnejšia súkromná zóna?

Nie konkrétny obraz, ale tie medzery medzi obrazmi. Ticho, váhanie, neistota. To sú veci, ktoré sa nedajú kontrolovať a práve preto sú najzraniteľnejšie. Napríklad, nikdy som si o sebe nemyslela, že som „perfektnou matkou“. Moje deti často vychovávali aj iní ľudia – učitelia, starí rodičia, alebo priatelia. Mávala som pocity viny, rozpoltenia, pochybovala som o sebe, že im nie vždy dokážem poskytnúť klasický pocit bezpečia, ktorý som sama z detstva poznala. Ale pochybnosti neznamenajú nedostatok lásky – boli a dodnes sú súčasťou mojej autenticity.

Náš byt a neskôr chalupa boli zároveň mojím ateliérom. Všetko bolo otvorené – deti sa pohybovali medzi stolmi, fotoaparátmi, materiálom, farbami a projektmi. Neboli tu tradičné hranice, často ani dvere. Naše deti sa učili samostatnosti možno o niečo viac, ako to býva v bežnom rodinnom živote. Učili sa jej medzi obrazmi a experimentmi. Vďaka tomu rástli v prostredí, kde sa tvorba a život prelínali – učili sa vnímať umenie ako prirodzenú súčasť sveta, zároveň som sa dokázala úplne zahĺbiť do práce, do projektov a práce so študentmi.

Materstvo a tvorba sa tak pre mňa stali paralelnými prúdmi života, ktoré sa niekedy stretávali, niekedy vyvažovali a navzájom obohacovali. Film odhaľuje túto ambivalenciu – napätie medzi slobodou tvorby a zodpovednosťou voči rodine, radosťami aj pochybnosťami, ktoré sú súčasťou autentického života.

Zábery zo života a príprav k filmu o Milote Havránkovej
Zdroj: Film MILOTA

Predbiehali ste dobu. Ako sa dnes pozeráte na svet umelej inteligencie a generovaných obrazov? Je to pre vás fascinujúca nová sloboda alebo strata remeselnej duše?

Je to fascinujúci nástroj, ale zároveň veľmi rýchly. A ja si myslím, že obraz potrebuje čas, aby dozrel. Keď obraz vzniká bez prežitého času, môže byť dokonalý, ale chýba mu skúsenosť. Nie som proti technológiám, ale myslím si, že by sme nemali zabudnúť na to, čo robí obraz živým – ľudskú chybu, náhodu, dotyk.

V dobe, kedy sme zaplavení miliardami obrázkov denne – má ešte jedna konkrétna fotografia silu niečo skutočne zmeniť?

Áno, ak je pravdivá. Nemyslím pravdivá v dokumentárnom zmysle, ale v zmysle vnútorného prežitia. Jedna fotografia môže zasiahnuť človeka hlbšie než tisíce iných, ak v nej cíti niečo skutočné.

Vaša tvorba je úzko spojená s dizajnom a štýlom. Je pre vás oblečenie formou komunikácie, alebo skôr ochranným štítom vášho vnútra?

Je to jazyk, ktorým komunikujem so svetom, ale aj určitá hranica. Niekedy nás oblečenie chráni, inokedy nás odhaľuje. Záleží na tom, ako ho použijeme.

Umelci sa dnes často stávajú „aktivistami“. Ako vnímate postoje k reakciám na udalosti a dianie v spoločnosti?

Umenie je vždy postoj, aj keď je tiché. Nemusí kričať, aby bolo silné. Niekedy je najradikálnejšie práve v tom, že zostane verné svojej vlastnej reči.

Je povinnosťou etablovaného tvorcu vyjadrovať sa k politickým a spoločenským krízam, alebo je najsilnejším postojom sloboda ostať iba pri svojej estetike?

Nemyslím si, že je to povinnosť. Umenie by nemalo byť reakciou na očakávania. Ak má tvorca potrebu vyjadriť sa, malo by to vychádzať z vnútornej nutnosti, nie z tlaku zvonka.

Dlhé roky ste pedagogicky pôsobili na vysokých školách. Nie je dnešný systém umeleckého vzdelávania, nastavený na tituly a kredity, v priamom rozpore s neriadenou podstatou talentu?

Systém sa snaží veci pomenovať a usporiadať. Talent je často chaotický a neuchopiteľný. To napätie tu bude vždy. Dôležité je, aby systém talent nezadusil, ale umožnil mu rásť.

Ako vnímate súčasný trend, kde o hodnote diela alebo umelca často rozhoduje sila jeho marketingu na sociálnych sieťach viac než samotná hĺbka jeho výpovede?

Dnes sa často zamieňa viditeľnosť za hodnotu. To, že je niečo viditeľné, ešte neznamená, že je to hlboké. Ale je to realita, s ktorou sa musíme naučiť žiť.

Zábery zo života a príprav k filmu o Milote Havránkovej
Zdroj: Film MILOTA

Mnoho etablovaných autorov má tendenciu časom „zakonzervovať“ svoj štýl a recyklovať to, čo fungovalo. Čo je podľa vás najúčinnejšou prevenciou proti umeleckej stagnácii a strate kontaktu s prítomnosťou?

Zostať otvorený. Nebáť sa meniť, aj za cenu, že stratíte istotu. Najväčším rizikom nie je zlyhanie, ale opakovanie.

V dnešnom digitálnom svete sa všetko mení na dáta. Chýba vám niekedy fyzický kontakt s fotografiou – jej váha, textúra papiera, vôňa chémie?

Fyzický kontakt s fotografiou je pre mňa posvätným rituálom, ktorý dáva tvorbe rozmer hmatateľnej existencie. Dotyk papiera a vôňa chémie v tmavej komore nie sú len technickými prvkami, ale aktom stvorenia, pri ktorom obrazu vdychujeme život. Práve táto „telesnosť“ fotografie mi dovoľuje vnímať obraz nielen očami, ale celou bytosťou, čo je v ostrom kontraste s dnešným rýchlym digitálnym svetom. Vyrastala som v ére, kde bol proces vyvolávania spojený s neustálym experimentom a akceptovaním chýb, ako sú dvojexpozície či neostrosti, ktoré som vtedy povýšila na umelecký zámer.

Digitálny obraz je síce technicky dokonalý, ale často mu chýba tá surová autenticita a „vôňa“, ktorú prinášal analógový proces. Hoci som bola priekopníčkou v používaní digitálnej fotografie a počítačov, stále vnímam, že statická analógová fotografia má jedinečnú moc zastaviť čas, zatiaľ čo digitálna rýchlosť nás o tento hlboký moment sústredenia niekedy oberá. Aj keď mi kontakt s papierom a chémiou chýba, moje najväčšie umenie stále spočíva v rozhodnutí hľadať krásu a zmysel v každodennosti a jednoduchých veciach, bez ohľadu na to, či je výsledný obraz hmatateľný alebo digitálny.

Veríte, že umenie má moc liečiť spoločnosť v časoch, ktoré pôsobia tak nepokojne a rozkolísane?

Možno nelieči priamo, ale pomáha pomenovať veci, ktoré bolia. A to je prvý krok k pochopeniu.

Ako si chránite svoje „videnie“, aby zostalo čisté a nezaujaté v dnešnom preplnenom vizuálnom svete?

Tým, že si dovolím odísť od hluku. Dnešný svet je presýtený obrazmi. Aby človek videl, musí si niekedy dovoliť nepozerať.

Existuje nejaký projekt alebo experiment, ktorý nosíte v hlave desiatky rokov a stále čaká na ten správny okamih?

Áno. Ten najdôležitejší projekt je vždy ten, ktorý ešte neexistuje. Ten, ktorý vo vás len ticho rastie.

Stalo sa vám niekedy, že ste urobili chybu (technickú alebo kompozičnú), ktorá sa nakoniec ukázala byť cennejšia než pôvodný zámer?

Veľakrát. Chyba je moment, keď sa realita vymkne kontrole – a práve vtedy sa môže ukázať niečo autentické. Pre mňa je chyba základným stavebným kameňom tvorby, niečím, z čoho moja práca od začiatku organicky vyrastala. Už počas štúdia na pražskej FAMU, v tej najsilnejšej ére československej novej vlny a surreálneho filmu, som pochopila, že technická dokonalosť môže byť niekedy prekážkou skutočnej emócie.

Moja tvorba je plná momentov, kedy sa počas fotenia udiali veci mimo môjho plánu – či už to boli dvojexpozície, neostrosti alebo rôzne technické chyby, ktoré by niekto iný možno vyradil. Ja som však tieto nedokonalosti povýšila na vedomý umelecký zámer, pretože práve cez ne som mohla nastoliť nové posuny a intermediálne presahy. Vďaka tomu, že som chybu prijala ako partnera, sa mi darilo posúvať hranice samotnej fotografie aj hranice mojej vlastnej osobnosti

Milota Havránková
Zdroj: Film MILOTA

O čom sníva Milota Havránková? Sú vaše sny plné obrazov a kompozícií, alebo skôr abstraktných pocitov?

Sníva sa mi skôr v emóciách než v tvaroch. Obrazy prichádzajú až neskôr, ako dôsledok týchto vnútorných prežitkov. Je to proces prekladu – z niečoho neviditeľného do niečoho viditeľného. A ten preklad nikdy nie je presný, ani by nemal byť. Vždy v ňom zostáva určitá medzera, nedopovedanosť, ktorá je pre mňa dôležitá.

A možno práve v tomto je aj môj druhý, veľmi osobný sen. Aby mladí ľudia mali odvahu veriť týmto neuchopiteľným pocitom, aj keď im ich nikto nevie hneď potvrdiť alebo pomenovať. Aby nemuseli svoje videnie prispôsobovať očakávaniam, trendom či systému, ale aby ho mohli slobodne rozvíjať – aj za cenu neistoty. Veľmi by som si želala, aby spoločnosť vedela túto krehkú fázu tvorby chrániť. Aby mladý autor nemusel hneď dokazovať svoju hodnotu číslami, úspechom alebo viditeľnosťou. Umenie potrebuje čas, omyly, ticho. Potrebuje priestor, kde môže rásť bez strachu.

Možno teda snívam nielen o obrazoch, ale aj o svete, v ktorom bude tvorivosť prirodzenou súčasťou života, nie výnimkou, ktorú treba obhajovať. O svete, kde sloboda v umení nebude luxus, ale základná podmienka – taká samozrejmá, ako svetlo, ktoré sa každý deň mení a predsa tu stále je.

Čo vám dnes dodáva najväčšiu odvahu skúšať nové veci a nebáť sa nepochopenia?

Vedomie, že čas nie je nekonečný. To vás naučí neodkladať veci, ktoré chcete urobiť. Možno je to aj otázka odvahy, ktorá sa vo mne časom nezmenšila, len sa premenila. Keď som začínala, veľa vecí, ktoré som robila, nebolo pochopených. A bolo to prirodzené – išla som proti očakávaniam, proti zaužívanému spôsobu videnia. Ale ja som sa toho neobávala, pretože som ani nevedela, že by som mala. Bola som ponorená do procesu, do hľadania, a to bolo silnejšie než potreba byť prijatá.

Dnes je situácia iná v tom, že svet je rýchlejší, hodnotenie prichádza okamžite a často veľmi povrchne. Ale vnútorný princíp zostáva rovnaký. Ak som sa nebála nepochopenia vtedy, keď som nemala žiadne zázemie ani istotu, prečo by som sa ho mala báť dnes? Možno by to bolo dokonca proti podstate toho, čo som celý život robila. Nepochopenie je prirodzenou súčasťou každej autentickej tvorby. Ak by sme sa mu chceli úplne vyhnúť, znamenalo by to, že robíme veci príliš bezpečne. A bezpečie v umení často vedie k opakovaniu, nie k objavovaniu. Pre mňa je dôležitejšie zostať pravdivá voči tomu, čo cítim, než byť okamžite pochopená. Pochopenie môže prísť neskôr – alebo nepríde vôbec. Ale ak je dielo úprimné, nájde si svojho diváka. A to stačí.

Čo považujete za svoj najväčší životný úspech? V pracovnej či súkromnej oblasti?

Za svoj najväčší životný úspech nepovažujem konkrétne dielo ani výstavu. Je to skôr niečo menej viditeľné, ale o to podstatnejšie – že som zostala verná svojmu vnútornému videniu, aj keď to nebolo vždy jednoduché, ani pohodlné. Boli obdobia, keď to znamenalo ísť proti prúdu, niesť si pochybnosti, nepochopenie, aj samotu. Ale nikdy som nemala pocit, že by som mohla tvoriť inak – iba pravdivo voči sebe. Veľmi dôležité pre mňa je aj to, že toto videnie nezostalo uzavreté len vo mne. Že som ho dokázala odovzdávať ďalej – študentom, ľuďom, s ktorými som pracovala, ale aj vlastnej rodine. Aj keď to nebolo vždy jednoduché, pretože umenie si často pýta veľa času a vnútorného priestoru, ktorý potom chýba inde.

Moje deti vyrastali v prostredí, ktoré nebolo tradičné. Možno im niekedy chýbala istota bežného rytmu, ale verím, že dostali niečo iné – slobodu myslieť, cítiť, hľadať si vlastnú cestu. A to je pre mňa veľmi dôležité. Pretože najväčším úspechom pre mňa nie je len to, čo som vytvorila, ale aj to, aký priestor som dokázala vytvoriť pre iných, aby mohli byť sami sebou.

Ak by som to mala povedať úplne jednoducho – mojím úspechom je, že som nezradila samu seba. A že som túto odvahu, hoci nie vždy vedome, posunula ďalej.

Keď sa dnes pozriete okolo seba, či už v meste alebo v prírode, čo je pre vaše oko stále tou najväčšou inšpiráciou, pri ktorej si poviete, že toto by stálo za záber?

Svetlo. Je stále rovnaké a pritom vždy iné. Mení všetko, čoho sa dotkne – a nikdy sa neopakuje.