Útok v Staškove otvoril strach rodičov aj detí. Ako ho zvládnuť bez ďalšej paniky

Dôležité je preto najskôr upokojiť seba, vytvoriť deťom bezpečný priestor na rozhovor a až potom riešiť, čo im pomôže vrátiť sa do bežného režimu.  

Rozhovor má veľkú schopnosť upokojovať a strach môže viesť k rozhodnutiam, ktoré by sme za pokojnejších okolností neurobili. Po tragickom útoku v Staškove odborníci upozorňujú, že dôležité je nielen hovoriť o bezpečnosti škôl, ale aj pracovať so strachom detí, rodičov a učiteľov.

V utorok dopoludnia na základnej škole v Staškove na Kysuciach zaútočil 13-ročný žiak ôsmeho ročníka ostrým predmetom na učiteľky a spolužiakov. V dôsledku útoku zomrela žiačka a jedna učiteľka, druhá je v nemocnici v stabilizovanom stave.

Školy sú naďalej bezpečným miestom

Aktuality.sk sa spýtali odborníkov na duševné zdravie, ako sa po podobnej udalosti postarať o vlastné prežívanie, ako hovoriť s deťmi, ktoré sa boja ísť do školy, a kde vidia systémové medzery, ktoré môžu viesť k tomu, že agresorov sa nepodarí zachytiť včas.

Napriek tomu, že ide už o druhý smrteľný útok žiaka na škole za posledné dva roky, oslovení odborníci upozorňujú, že Slovensko nemá dáta, z ktorých by sa dalo jednoducho usúdiť, že agresivita detí a mladých v posledných rokoch rastie.

Psychológ a psychoterapeut Viktor Križo zo Slovenskej komory učiteľov po udalostiach v Staškove v posledných dňoch pozoruje medzi rodičmi výrazný strach, paniku aj konflikty na školách. „Sme svedkami viacerých situácií, kde rodičia tlačia na školu alebo škola na deti a rodičov, pretože sa všetci boja – rodičia, učitelia, deti. Neprospieva to ničomu.“

Rodičia by si podľa neho však nemali vyčítať, ak po podobnej udalosti cítia intenzívny strach alebo im v hlave naskakujú katastrofické scenáre. „Náš mozog je tak biologicky nastavený. V týchto situáciách od praveku chránime život a rodinu. Tento mód sa nám zapína automaticky,“ vysvetľuje.

Strach môže viesť k zlým rozhodnutiam

Je však dôležité, aby zaznievalo aj to, že školy sú naďalej bezpečným miestom, hoci o vážnych prejavoch agresivity žiakov v posledných rokoch počúvame častejšie. „Strach je emócia, ktorá má neuveriteľne veľkú schopnosť viesť k nerozumným rozhodnutiam,“ upozorňuje Križo.

Pripomína, že aj zo sociálnej psychológie poznáme situácie, keď panika v skupine môže viesť k správaniu, ktoré ohrozí ďalších ľudí. Je tak dôležité predovšetkým znižovať napätie a hľadať spoločné riešenia. Dospelí sa však musia postarať najmä o vlastné prežívanie. Iba tak dokážu byť oporou svojim deťom alebo žiakom.

Podobný názor má detská psychiatrička Zuzana Matzová z Kliniky detskej psychiatrie Národného ústavu detských chorôb a predsedníčka Sekcie detskej a dorastovej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti. Po podobnej udalosti podľa nej potrebujú medzi prvými podporu práve učitelia.

„Odporučila by som im vzájomnú diskusiu na školách o tom, ako sa cítia, čo potrebujú, aby sa na ich pracovisku mohli cítiť opäť bezpečne,“ hovorí. Nasledovať by podľa nej mala aj komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi. „Je dôležité, aby aj medzi nimi bola dôvera a dobrá spolupráca.“

Nie všetko treba vyriešiť okamžite

V náročných situáciách môže pomôcť uvažovať podobne ako pri krízovom manažmente: rozlíšiť, čo je v tejto chvíli naozaj nevyhnutné a čomu dať menšiu prioritu. „Treba sa zamyslieť nad tým, ktoré z vecí, ktoré chcem robiť, môžu počkať, aby som si vytvoril kapacitu na zvládanie stresových situácií,“ vysvetľuje Križo.

Ak rodič cíti, že ho strach dočasne ovládne, podľa Križa nemusí byť problém ani v tom, ak rodina na chvíľu spomalí svoj bežný režim. „Je v poriadku povedať si, že si dám voľno, nedám dieťa do školy a radšej ho zoberiem do prírody. Nič hrozné sa nestane. Oveľa horšie je, ak v obave dieťa do školy pošlem, hoci mám strach tak veľký, že ma presahuje,“ hovorí.

Matzová dopĺňa, že pri deťoch je najdôležitejší priestor, v ktorom môžu hovoriť o tom, čo prežívajú. „S deťmi je vhodné vytvoriť pokojnú atmosféru a vypočuť si ich – ich názory, pocity a obavy. Nezľahčovať ich, ale pomôcť im riešiť ich nepohodu a sústrediť sa na to, čo potrebujú, aby sa tiež mohli znovu cítiť v škole dobre.“

Ak sa dieťa po udalosti bojí a samo chce zostať krátko doma, jeden či dva dni mimo školy nemusia predstavovať problém. „Keď sa upokoja, vracajú sa do normálu, cítia sa bezpečne a aj rodič začne rozmýšľať inak. Možno premyslí, čo by pomohlo, a dokáže komunikovať s učiteľom, školským psychológom či poradenským zariadením,“ vysvetľuje Križo.

U niektorých detí však podobná udalosť nemusí vyvolať iba nový strach. Môže otvoriť aj staršie skúsenosti či zranenia, ktoré dovtedy zvládali. Križo hovorí o zvýšenej citlivosti nervového systému na stres. Niektoré deti podľa neho reagujú na zmeny a ohrozenie intenzívnejšie a veľká udalosť môže „spustiť“ aj to, čo sa v nich hromadilo dlhšie.

Vtedy je dôležité nesnažiť sa všetko vyriešiť silou a najmä neeskalovať konflikt. „Treba sa na to pozrieť komplexne, uvažovať o tom, aké naše dieťa je a čo to v ňom môže ozvučovať. A hlavne sa rozprávať. Rozhovor má obrovskú schopnosť upokojovať,“ hovorí.

Pribúda agresivity medzi deťmi?

Udalosť v Staškove prirodzene vyvoláva aj širšiu otázku, prečo sa niektoré deti dostávajú až k agresívnemu správaniu a či podobných problémov medzi mladými pribúda. O tom, čo konkrétne predchádzalo útoku v Staškove a aký bol jeho motív, zatiaľ nevieme dosť na to, aby bolo možné hovoriť o jeho príčinách.

Matzová zároveň upozorňuje, že na Slovensku nemáme relevantné štatistiky, ktoré by spoľahlivo ukázali, či agresivita detí v posledných rokoch rastie. Pri konkrétnom dieťati však zohráva významnú úlohu prostredie, v ktorom vyrastá. Ak dieťa nemá bezpečné zázemie doma alebo v škole, jeho prah reagovania môže byť nižší. Na stres alebo konflikt potom môže reagovať rýchlejšie útokom alebo útekom.

„Na pocit bezpečia v jeho zázemí má veľký vplyv prežívanie dospelých v jeho okolí, pretože oni sprostredkovávajú pocit bezpečia a porozumenia dieťaťu. Ak sú dospelí vystresovaní z ich vlastnej životnej situácie, ekonomickej situácie, strachu z vojny, bezmocnosti z nedostupnosti pomoci a podobne, ich stres sa prejaví aj na nepohode detí,“ vysvetľuje.

Keď rodina pomoc hľadá, nemusí ju nájsť

Pri plánovanej agresivite je dôležité pozerať aj na to, kto na dieťa výchovne pôsobí, koho považuje za vzor a aké spôsoby riešenia konfliktov preberá. „Ak má dieťa malý kontakt s reálnou vzťahovou osobou, ale odpovede nachádza napríklad na internete, môže naraziť aj na veľmi nezdravé názory a vzory,“ tvrdí Matzová.

Pre deti je tiež dôležité mať dostatok mimoškolských aktivít a podnetov medzi rovesníkmi, aby neprežívali osamelosť a aby sa učili zdravej spolupráci a frustračnej tolerancii,“ dodáva odborníčka.

Nie všetko však môže vyriešiť rodina či škola. Dôležité je aj to, či sa dieťa, ktoré pomoc potrebuje, k nej vôbec dokáže dostať. „Myslím si, že o potrebách detí a rodín sa veľa rozpráva, ale málo a pomaly sa koná,“ hovorí Matzová. Slovensko podľa nej zaostáva v prevencii, dostupnosti psychologickej, psychoterapeutickej aj pedopsychiatrickej pomoci, ale aj v kvalite liečby.

Ako príklad uvádza dlhodobo nevyriešené možnosti následnej starostlivosti najmä na západnom Slovensku či liečbu látkových a nelátkových závislostí u detí, pre ktoré podľa nej na Slovensku naďalej nemáme ani jedno špecializované pracovisko. Tieto nedostatky samy osebe nevysvetľujú konkrétny útok, ale ukazujú širší problém – ak dieťa alebo jeho rodina odbornú pomoc potrebujú, systém ju nemusí vedieť ponúknuť včas a v potrebnom rozsahu.