V Česku sa politici a influenceri hrajú na novinárov. Vy to však máte oveľa ťažšie, tvrdí známa česká novinárka

Bol dokonca aj u Andreja Babiša na návšteve a rozprávali sa tam spolu slovensky, ak sa nemýlim.

Áno, je to tak. Akých máte influencerov Česku, ktorí sa venujú politike?

Máme skôr influencerov, ktorí sú naviazaní na politické strany. Či už je to práve Xaver Veselý… Obrovská vec vlastne v Česku bola VOX TV, čo je médium, ktoré objavilo dieru v zákone a vyrobilo Filipa Turka.

Pôvodne vzniklo ako kanál, na ktorom robili rôzne osobnosti ochutnávky jedál, samozrejme, po vzore amerických šou. Neskôr pochopili, že je oveľa lepšie urobiť z toho politický profil, a vtedy sa zrodila popularita Filipa Turka, ktorý tam mal reláciu „Po žních k Turkovi”.

Ide o nový trend žurnalistiky? Začínajú podľa vás politici nahrádzať novinársku prácu?

Nie je to v poriadku, ale musíme sa pozerať ako na fakt aj optikou premeny globálneho sveta. Politici musia dnes fungovať ako influenceri. Myslím si, že u nás to vystihla Alena Schillerová (česká ministerka financií), bez ohľadu na to, čo si o nej myslia, tak ona k sebe dokáže pritiahnuť veľkú pozornosť svojím TikTokom, vie nejak pracovať s trápnosťou. V niečom ju aj obdivujem, pretože si myslím, že toto dnes ten politik potrebuje.

A videli sme to napríklad aj v kampani Pétera Magyara v Maďarsku, že je potrebné vedieť dobre narábať so sociálnymi sieťami, chápať symboliku nového mediálneho sveta. Minimálna časť českých politikov a političiek nevytvára politický obsah. Vytvárajú ho ako obsah na sociálne siete, preto Tomio Okamura 12 hodín hovorí pri pultíku a potom si z toho vystrihne päť videí, tie publikuje, aby uistil svoje voličstvo, že koná v ich záujme.

Tomio Okamura
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk

Pred parlamentnými voľbami v Česku ste spravili rozsiahlu investigatívu o Filipovi Turkovi, kedy ste zverejnili jeho nemravné správanie sa voči ženám. Vy ste vedeli o jeho škandáloch skôr alebo so zisteniami prišli presne pred voľbami?

Nie, takto vôbec novinár nesmie uvažovať.

Články sa publikujú vo chvíli, keď sú zeditované a keď sú hotové. Nemôžete publikovať niečo, čo nemáte overené.

Ako novinár pracujete s jedinou vecou, a to je verejný záujem. Mne príde podstatou novinárskej práce podávať ľuďom informácie, aby sa vedeli slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. Nemám doma žiadny kalendár, do ktorého si zapisujem, kedy budú voľby.

Filip Turek
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk

Ako je to teraz medzi vami a Filipom Turkom v súčasnosti? Stále štve na vás svojich priaznivcov?

Celkom to utíchlo. Najviac som sa dostala do ich radaru v lete, no nešlo úplne o Filipa Turka. Ten so mnou odmietal komunikovať. Čiastočne preto, že sa do toho nechcel zamotať.

No vtedy to veľmi rozmiešal Petr Macinka (český minister zahraničia). A myslím si, že ako celá tá nenávistná kampaň voči mne a tie vyhrážky smrťou a vyhrážanie sa ako fyzickým napadnutím a sexualizovaným násilím, prišla v dôsledku Macinkových vyjadrení na sociálnych sieťach, ktoré on nikdy neopravil, nikdy sa za ne neospravedlnil, nikdy nevymazal veci, ktoré o mne hovoril. Zároveň tiež nikdy nepodal trestné oznámenie, ktorým sa mi opakovane vyhrážal. V súčasnosti nemám žiadne vzťahy s politikmi, ale naďalej ich prácu sledujem.

Neštve už na vás svojich priaznivcov? A zažili ste niečo podobné aj s niekým iným?

V súčasnosti má so mnou prebiehajúci problém Daniel Vávra, herný vývojár, ktorý si založil Spoločnosť na obranu slobody prejavu, pretože som napísala o jeho pravej ruke. Odhalila som, že mala priame väzby na neonacistickú českú scénu. A keď hovorím neonacistickú, tak sú to naozaj ľudia, ktorí boli členmi Robotníckej mládeže zaniknutej strany Tomáša Vandasa, ktorí chodili na neonacistické pochody.

A on je teraz ten, kto rozdúchava nenávisť voči mne. Rozumiem tomu, chce zo seba odkloniť pozornosť. Problémom však zostáva, že keď raz normalizujete tento spôsob správania a vyslovene útočíte na konkrétnych novinárov a novinárky, ľahko v spoločnosti môžete vzbudiť dojem, že je to legitímne.

Prezident strany Motoristé sobě Filip Turek.
Zdroj: FOTO TASR – Barbora Vizváryová

Čo najhoršie sa vám stalo?

Raz sa mi napríklad stalo, že som bola s deťmi, manželom a otcom na jednom festivale. Všimol si ma tam nejaký, dosť opitý muž a priamo pred deťmi mi začal vulgárne nadávať. A tiež mi vyhadzoval na oči, že som vraj chcela chodiť s Filipom Turkom, čo bol taký ich naratív. Pritom som ho predtým vôbec nepoznala, takže to bol úplný nezmysel.

Vy na Slovensku máte realitu útokov na novinárov oveľa tvrdšiu. Myslím si, že my v Česku stále žijeme v takej bubline s pocitom, že sa nám nemôže nič stať. Na druhej strane to beriem tak, že novinárčina je povolanie pre trochu otrlejšie povahy, obzvlášť tá investigatívna.

Uzavreli ste si svoje sociálne siete pred verejnosťou?

Musela som si zamknúť Instagram, čiastočne som odišla z Twitteru, alebo tam takmer vôbec nechodím a musela som extrémne obmedziť nejakú svoju aktivitu, ktorá je viditeľná pre všetkých.

Zažili ste v uplynulých dňoch nejakú konkrétnu nepríjemnú situáciu či incident?

Dnes ráno mi napríklad písal jeden chalan, ktorý sa sťažoval, že som kritizovala postup Ota Klempířa (český minister kultúry) voči verejnoprávnym médiám. Pýtal sa ma, prečo som rovnako nepísala aj o minulej vláde. Už sa nad tým len usmievam, vôbec sa ma to nedotýka. Podobne je na tom už spomínaný Daniel Vávra, ktorý o mne niečo postuje snáď každý deň.

Apolena Rychlíková
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Slovenskí novinári, ktorí sa pre svoju prácu stanú terčom útokov, môžu vyhľadať pomoc napríklad prostredníctvom platformy Bezpečná žurnalistika. Existuje aj u vás porovnateľný a rovnako funkčný mechanizmus ochrany?

Novinársku scénu máme dosť rozdrobenú. Pôsobí u nás Syndikát novinárov, Reportéri bez hraníc a tiež česká pobočka Independent Press Institute (IPI), ktorá prevádzkuje platformu Bezpečná žurnalistika. V mojom prípade im však dosť trvalo, kým sa zmobilizovali na moju obranu.

Neskôr sa síce ozvali, no ja som medzitým súhlasila s tým, že svoj prípad vezmem ako taký vlajkový príklad toho, ako sa vôbec môžu novinári a novinárky brániť. Spojila som sa s jednou neziskovou organizáciou a nechávam sa zastupovať pri trestných oznámeniach, pretože som sa jednoducho chcela aktívne brániť aj sama.

Nedávno v Maďarsku vyhral Péter Magyar, ktorý chce „deorbánizovať” médiá. Ako to vidíte vy?

Pripadá mi celkom úsmevné, ako na to zareagovali naši politici, ktorí Viktora Orbána vždy milovali. Keď totiž Péter Magyar oznámil svoje plány s verejnoprávnymi – respektíve skôr štátnymi médiami, vzali to ako potvrdenie vlastnej politiky. V Maďarsku sa už o nejakej verejnoprávnosti veľmi baviť nemôžeme a podobne je to už asi aj u vás na Slovensku. Magyarov odkaz, že médiá nemôže len tak hneď zverejnoprávniť, lebo ich musí najskôr „deorbánizovať”, si vyložili po svojom, že aj tento najväčší Orbánov kritik chce vlastne robiť to isté, čo oni.

Celkom ma to ich nepochopenie prekvapilo. Myslím si totiž, že každý racionálny človek chápe, prečo bolo získanie ústavnej väčšiny v Maďarsku dôležité. Nie preto, aby si mohol Magyar robiť, čo chce, ale aby mal dostatočnú podporu na „deorbánizáciu”, ktorá môže trvať celé roky.

Som veľmi zvedavá, ako mu to pôjde. V mnohých ohľadoch som skeptická, nie je to úplne politik podľa môjho gusta. Trochu ma však upokojil jeho prvý povolebný príhovor, kde spomenul podporu LGBTQ ľuďom a Ukrajine. Aj to, že na prvú návštevu ide za Donaldom Tuskom do Poľska, vnímam ako dobré znamenie, že by sa Maďarsko mohlo vrátiť späť do Európy.

Spolu s tým by mohol prísť aj rozpad krajne pravicových zoskupení na európskom poli. Viktor Orbán bol totiž vedúcou silou Patriotov pre Európu. O tento vplyv teraz prišli a kto v tej frakcii zostáva? Andrej Babiš, Marine Le Pen. Bude ešte veľmi zaujímavé sledovať, ako sa to celé na európskej úrovni vyvinie.

Francúzska krajne pravicová líderka Marine Le Penová odchádza zo súdnej siene v deň vynesenia rozsudku, 31. marca 2025.
Zdroj: REUTERS/Abdul Saboor

Sledujeme isté napätie aj okolo českých verejnoprávnych médií a vládnym kabinetom premiéra Andreja Babiša. Ako túto situáciu vnímate vy, keďže s Českým rozhlasom spolupracujete?

Osobne sa nebojím. Mám svoje vlastné médium, takže na tom nie som existenčne závislá. Ale prácu pre rozhlas mám rada a vďačím im aj za to, že ma oslovili vo veľmi mladom veku. Keď som mala 26, bola som tam vôbec prvá žena pod 30, ktorá začala aktívne písať. Takže si túto cestu veľmi vážim. Skôr mi prekáža, že sa verejnoprávne médiá využívajú ako terč na rozdeľovanie spoločnosti a hľadanie vinníka.

Dozvedeli sme sa, že médiá verejnej služby budú financované zo štátneho rozpočtu a že ich nezávislosť bude plne zaručená. A to nám oznamujú politici, ktorí zatiaľ v žiadnej inej agende nedokázali zaručiť nezávislosť vôbec ničoho. Keď sa pozrieme na Motoristov, ich snaha pretlačiť Filipa Turka na akýkoľvek ministerský post úplne jasne ukazuje, že slovo nezávislosť táto vládna garnitúra vôbec nepozná. Akú nezávislosť už len bude strážiť Okamura, Babiš, Macinka, Klempíř, Vondráček alebo Rajchl? Čo to bude za nezávislosť? Nulová.

Asi sme naozaj na ceste k zničeniu verejnoprávnych médií. O to dôležitejšie si však myslím, že je, aby tí ľudia zvnútra dali jasne najavo, že tu nebojujú len o svoje miesta, ale že bránia službu, ktorá je pre demokratickú spoločnosť absolútne kľúčová.

Vidíte podobnú cestu so Slovenskom? Môže sa stať to, že české médiá budú financované cez štátny rozpočet, odvolajú riaditeľov, v rade budú dosadení vládni nominanti, zmení sa názov a dokonca aj vizuál?

Nechcem to úplne prirovnávať k situácii na Slovensku, ale faktom je, že Oto Klempíř si pozýva na kávičku Martinu Šimkovičovú a zrejme sa od nej učí, ako zakrútiť českej kultúrnej obci krkom.

Zároveň by som rada dodala, že on to robí aj preto, že v očiach Andreja Babiša patrí k najmenej obľúbeným ministrom. Babiš nemá rád ľudí, ktorí nepracujú a nechodia načas. On vstáva o štvrtej, o piatej už všetkým rozposiela zvodky s tým, čo majú urobiť, a počas dňa ich niekoľkokrát „buzeruje,” či to naozaj spravili. Podľa informácií z rôznych kuloárov je Oto Klempíř človek, ktorý túto prácu jednoducho nezvláda. Všeobecne sa o ňom už teraz hovorí ako o ministrovi, ktorý by mohol byť čoskoro nahradený. Preto podávajú zákon o zrušení koncesionárskych poplatkov pre určité skupiny obyvateľstva. Podľa mňa je to celé len jedno veľké divadlo pre Andreja Babiša, aby si ho vo vláde nechal.

U nás sa pred dvoma rokmi štrajkovalo v uliciach za zachovanie RTVS a verejnoprávnosti. Ak by sa niečo podobné odohralo u vás, pohlo by to Andrejom Babišom?

On nemá rád negatívnu pozornosť. Andrej Babiš má vôbec dve také zvláštne vlastnosti. Jedna je, že neznáša „lúzrov“. Takže keď niekto prestane byť úspešný – čo sa teraz stane Viktorovi Orbánovi – on ho úplne odstrihne. Nechce totiž, aby na ňom sedel prach z jeho neúspechu. Jednoducho sa nerád baví s neúspešnými ľuďmi. Druhá vec je, že mu hrozne prekáža negatívna pozornosť. Už počas predchádzajúcej vlády, keď sa objavila iniciatíva Milión chvíľ pre demokraciu, veľmi zle niesol, že proti nemu chodia do ulíc stovky tisíc ľudí. Je vidieť, že vždy, keď nastane takáto odveta, trochu ustúpi aj zo svojej rétoriky.

Na druhej strane sme však v úplne inej situácii. Podobne ako vy, Andrej Babiš vládne s extrémnymi stranami. Opiera sa o proruskú SPD a Motoristov, ktorí vykazujú výrazné znaky krajnej pravice. Nie je to situácia, kedy by vládol s demokratickými stranami. Myslím si, že takého šéfa to formuje a poskytuje mu to isté krytie, podobne, ako Fica ovplyvňuje napríklad vládnutie so Slovenskou národnou stranou.