V Gaze mi zomrelo viac ako 17 príbuzných. Nechcem, aby ľudia poznali Palestínu iba cez utrpenie, hovorí umelkyňa Yara Abu Aataya

Narodila sa v Gaze, vyrastala v Prahe. Yara Abu Aataya hovorí o strate viac ako 17 príbuzných, hľadaní vlastnej identity aj o Palestíne, ktorú svet podľa nej pozná najmä cez utrpenie.  

Prahu považuje za svoj domov. Narodila sa však v Gaze a hoci v Česku prežila takmer celý život, dlho mala pocit, že jednu časť svojej identity musí skrývať. Yara Abu Aataya je česko-palestínska umelkyňa a dizajnérka, ktorá otvorene hovorí o živote Palestínčanov, izraelskej okupácii aj o tom, aké je byť Palestínčankou v krajine, ktorá patrí medzi najbližších európskych spojencov Izraela.

„Je paradoxné hovoriť jazykom národa, ktorý opovrhuje existenciou tej druhej polovice mojej identity,“ hovorí v rozhovore pre Aktuality.sk.

Za posledné dva a pol roka prišla o viac ako sedemnásť členov rodiny a príbuzných. Napriek tomu nechce, aby svet vnímal Palestínčanov iba cez ich utrpenie. „Palestínčania nie sú metafora utrpenia,“ zdôrazňuje. Hovorí aj o dvojitom metri Európy, sklamaní z medzinárodného spoločenstva či o tom, prečo podľa nej samotný odchod Benjamina Netanjahua nič zásadné nezmení.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• Prečo mala Yara v Česku pocit, že musí skrývať svoju palestínsku identitu;
• ako vníma rozdielny prístup Európanov k utrpeniu Ukrajincov a Palestínčanov;
• ako vyzerajú každodenné obmedzenia Palestínčanov a prečo podľa nej svet nepozná ich skutočný život;
• prečo podľa nej Palestínčania nechcú, aby ich svet vnímal iba cez vojnu, smrť a utrpenie.

Ako ste sa dostali do Česka? Odkiaľ presne z Palestíny pochádzate a aká bola vaša cesta do Európy?

Z maminej strany pochádzame z Gazy a z otcovej strany z Bir al-Sab’ dnešnej Beerševy. Otec sa do Česka dostal na odporúčanie Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorá mu odporučila kúpele v Čechách. Zbili ho izraelskí vojaci a operácia chrbta v Jeruzaleme nebola úspešná, preto mu odporučili kúpeľné procedúry v Mariánských kúpeľoch v Česku. Takto sa sem dostal úplnou náhodou. Potom si tu našiel prácu a zostal tu.

Aké je dnes byť Palestínčankou v Česku a v Európe? Čo to pre vás znamená?

Veľa som riešila, ako zapadnúť a aby som nepovedala niečo zlé. To bolo skôr počas môjho detstva, teraz sa už o tých veciach nebojím hovoriť otvorene.

Znamená to veľa sebaobhajovania, a to nielen pred spoločnosťou, ale aj pred sebou samou. Dosť často, keď sa nachádzam medzi známymi a neviem, aké majú postoje, pri kamarátoch to viem, je pre mňa náročné o tom hovoriť. Najmä keď to bolo neustále v správach.

Nebola som vo fáze, keď by som chcela o tom hovoriť a vysvetľovať to ľuďom. Skôr som o tom potrebovala hovoriť a byť nahnevaná s komunitou ľudí, ktorí to cítia rovnako.

Pre mňa je to, čo sa deje v Palestíne, úplne to isté ako to, čo sa deje na Ukrajine. Aj vy ste si ako Československo prešli okupáciou, preto si myslím, že by ste tomu mali rozumieť.

Toto je podľa mňa najnáročnejšie, nájsť komunitu a ľudí, ktorí to cítia rovnako. A necítiť sa v nebezpečí. Nemyslím teraz fyzické nebezpečenstvo, ale mentálne bezpečie, v ktorom si človek môže dovoliť hovoriť otvorene.

Cítili ste teda určitú autocenzúru, premýšľali ste nad tým, čo môžete povedať a čo radšej nie? Česko je zároveň politicky aj spoločensky výrazne proizraelské. Ako ste to vnímali ako Palestínčanka?

Určite to zohrávalo veľkú úlohu. Práve preto som nemohla hovoriť otvorene, pretože som mala pocit, že našľapujem okolo mínového poľa, doslova.

Dosť často som vnímala ten paradox, že sa cítim byť Česko-Palestínčankou, ale zároveň hovorím jazykom národa, ktorý odmieta tú druhú polovicu mojej identity.

Celý môj život sa točí okolo určitej identity. Vybudovala som si tu život a nič iné nepoznám. Pre mňa je Česko všetko, čo poznám. Je to domov, aj keď som sa narodila v Gaze. Po dvoch mesiacoch sme sa presťahovali do Prahy, pretože mama už tu žila a išla ma len porodiť domov.

Asi by som to opísala tak, že je paradoxné hovoriť jazykom národa, ktorý opovrhuje existenciou tej druhej polovice mojej identity.

7 fotiek v galérii

Česko-Palestínska umelkyňa Yara Abu Aataya pre Aktuality

Zdroj: Yara Abu Aataya

Aký je váš vzťah k Palestíne? Česko je pre vás domov, ale zároveň máte silné väzby na Palestínu. Ako túto vzdialenosť vnímate dnes, keď žijete v Európe a vidíte čo sa deje v Gaze?

Pre mňa je to určite veľká téma, pretože sa to nedá úplne jednoducho opísať. Celý život sa cítim byť Češkou, pretože žijem na jednom mieste, ale zároveň mám krvou a geneticky úplne iný základ.

Doma som sa učila po arabsky, telefonovala som si s tetami a každý rok som chodila do Palestíny na tri mesiace, kým to bolo možné. Po šiestich rokoch to už možné nebolo. Určite je tam veľa vecí, ktoré má človek zakódované, geneticky aj prostredníctvom výchovy.

Pre mňa Česko a Praha sú a vždy budú domovom. Nič iné som nepoznala, pokiaľ hovoríme o kultúre a podobne. Zároveň som sa až neskôr začala viac zaujímať o arabskú kultúru.

Dlho som totiž v sebe potláčala čokoľvek arabské. Po 11. septembri (útokoch na newyorské dvojičky, pozn.) bolo veľmi ťažké byť Arabom. Mám pocit, že dehumanizácia Arabov bola taká silná a hlboko zakorenená, že aj samotní Arabi nenávideli sami seba.

Čiže islamofóbia bola natoľko silná, že vás nútila potláčať arabskú identitu a snažiť sa viac zapadnúť medzi nearabskú väčšinu?

Áno.

Nezávislá vyšetrovacia komisia OSN dospela k záveru, že Izrael v Gaze spáchal genocídu. Zároveň sa hovorí o prímerí a môže vznikať dojem, že sa situácia zlepšila. Aká je podľa vás situácia v Gaze dnes?

Úprimne, posledné týždne dosť disociujem, takže mám len zlomok informácií. Za posledné dva a pol roka mi zomrelo viac ako sedemnásť členov rodiny a príbuzných. A ani nepočítam všetkých známych.

Momentálne teda situáciu sledujem naozaj len okrajovo. Sledujem aj to, čo sa deje na Západnom brehu, kde mám priateľov. Ako ste sám spomenuli, prímerie rozhodne nič neukončilo. Občas o tom napíšem nejaký príspevok na svoje sociálne siete, ale pokračuje to.

Ja nie som spravodajkyňa a ani sa do tejto pozície nechcem stavať. Myslím si, že by to bola hlúposť. Je dosť správ od ľudí, ktorí tam priamo sú a informujú, a to je omnoho legitímnejšie než čokoľvek, čo by som povedala ja.