V Írsku zomrel rodák zo Slovenska, ktorý sa v detstve musel hrať medzi mŕtvolami. Vravel, že holokaust prežil iba zázrakom

Tomi Reichental pochádzal z obce Merašice v okrese Hlohovec. Do nacistického koncentračného tábora v Bergen-Belsene ho odvliekli, keď mal deväť rokov.   Čítajte viac Odmena za statočnosť a odvahu: Izrael ocenil Slovákov, ktorí zachránili Židov pred takmer istou smrťou

Reichental prežil holokaust, no počas vraždenia Židov stratil až tridsať príbuzných. Pripomeňme si však jeho príbeh od obdobia, keď bol ešte malý chlapec. Antisemitizmus úradov v slovenskom vojnovom štáte pocítil na vlastnej koži viac-menej prvýkrát, keď mal šesť rokov. „Vláda schválila tzv. Židovský kódex 9. septembra 1941, čo bolo krátko po začiatku nového školského roku. Ako židovského žiaka ma preto zo štátnej školy v Merašiciach vyhodili. Rodičia ma s bratom poslali do Nitry, kde fungovalo niekoľko židovských škôl, lebo v meste žilo okolo 5-tisíc Židov,” objasnil Reichental v zmienenom interview pe Pravdu.

Tomi mal ešte iba deväť rokov, keď ho transportovali ako Žida do koncentračného tábora v Bergen-Belsene, ktorý sa nachádzal na nemeckom území. Bolo to v novembri 1944. Typická deportácia: vo vagóne pre dobytok. „Nachádzali sa v ňom dve vedrá – jedno na pitie, druhé na vykonávanie potreby, vyliať sa dalo len vtedy, keď vlak zastal. Boli sme špinaví a smrdeli sme. Mali sme nedostatok pitnej vody i jedla. Cesta do Bergen-Belsenu trvala až sedem dní.”

Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom

Tento láger síce nemal plynové komory ako Auschwitz, ale utrpenie v ňom vyzeralo podobne hrozne. Niektorí väzni sa rozhodli vykúpiť sa z neho vlastnou smrťou: „Každú noc sme počuli výstrely. Streľba do väzňov, ktorí sa rozhodli bežať k plotu. Vedeli, že neutečú z lágra. Išlo im o to, aby ich nemecká hliadka zastrelila. Každé ráno sme videli pri plote ležať najmenej dve-tri mŕtvoly.”

Keď v Bergen-Belsene vypukla epidémia týfusu, v krematóriu nestíhali spaľovať taký veľký počet mŕtvol. Telá sa hromadili vonku na sebe. „Hnili, šíril sa strašný zápach. Kopy mŕtvol vyrastali aj v okolí bloku, kde som sa hrával. Nemohol som celý deň zostať v baraku, preto som sa naďalej hral v blízkosti rozkladajúcich sa tiel. Vlastne musel som sa hrať iba tam, veď nikam ďalej som ísť nemohol. Keď sme sa hrali na schovávačku, neskrývali sme sa za stromy, ale za hromady mŕtvol,” vravel Reichental, ktorý prízvukoval, že holokaust asi prežil iba zázrakom.

Čítajte viac Stávala som na apelplaci, pod ktorým bol popol zavraždených Židoviek

Slobodu do Bergen-Belsenu priniesli britskí vojaci. Oslobodili ho 15. mája 1945. Reichental o hrôzach holokaustu dlhé roky mlčal. Nechcel mučiť vlastnú dušu strašnými spomienkam. Dokonca ani jeho manželka nevedela, čím hrozným si počas holokaustu prešiel. „Keď som o niekoľko rokov po jej smrti zmenil názor, bolo to tým, že som si uvedomil potrebu hovoriť o holokauste, lebo preživších je čoraz menej. Vlastne som pochopil, že moja povinnosť je rozprávať ako svedok holokaustu. Aby mládež mala z prvej ruky pravdu o strašnej minulosti a vyvarovala sa akejkoľvek podobe nenávisti. Nielen proti Židom. Proti všetkým ľuďom,” vysvetľoval Reichental.

V Írsku vyjadrila sústrasť nad úmrtím židovského rodáka zo Slovenska aj prezidentka Catherine Connollyová. „Tomi Reichental predstavoval výnimočný prínos pre írsku spoločnosť. Sprostredkoval jej svoju osobnú skúsenosť s Bergen-Belsenom a s utrpením svojej rodiny počas holokaustu, významne prispel k snahe o mier a porozumenie.”