Vojna, na ktorej sa podieľali aj Slováci. Pred Hormuzom sa bojovalo o Suez

Úzke hrdlá morských ciest. Takto obrazne sa nazývajú rôzne prieplavy, úžiny i umelé kanály. Všetky skracujú, ale často aj komplikujú plavbu obchodných zaoceánskych lodí. Upchatie týchto hrdiel či lievikov totiž vedie k medzinárodným krízam a ozbrojeným konfliktom.  

Súčasná vojna o Hormuzský prieliv má v moderných dejinách svojich predchodcov. Historici asi najskôr pripomenú krízu okolo Suezského prieplavu a s tým spojenú sinajskú vojnu pred 60 rokmi.

Obe historické udalosti majú niektoré spoločné znaky či paralely. Ich dejiskom sa stal Blízky východ a v oboch prípadoch boli jablkom sváru morské úžiny. Čiže neuralgické body, kde stačí relatívne malý vojenský zásah, aby to pocítil celý svet. Úžiny, o ktorých britský vojenský stratég Halford Mackinder tvrdil ešte začiatkom 20. storočia toto: „,Kto kontroluje morské prielivy a prieplavy, ten ovláda svetový obchod.”

Za oboma krízami stojí ostrý konflikt mocností a vojenská intervencia. Kto veľmi hľadá, nájde aj spoločné črty v strategickom rozhodovaní hlavných aktérov oboch konfliktov. Britský analytik Michael Clarke hovorí o „strategickej slepote západných politikov. Podľa neho podcenili ideologické odhodlanie svojich protivníkov na Blízkom východe.

Podobne uvažuje austrálsky odborník na Blízky východ Bob Bowker. Tvrdí, že Donald Trump ani Anthony Eden (britský premiér v roku 1956) nevenovali pozornosť ponaučeniam z histórie: „Vojenskú prevahu používali bez ohľadu na vývoj politickej situácie.“

Samozrejme, obe krízy sa navzájom aj veľmi líšia. Ale ak to máme pochopiť, musíme si viac priblížiť dianie spred 60 rokov.

Najväčší sen Džamála Násira

Zdanlivo sa všetko začalo 26. júla1956, keď egyptský prezident Džamál Násir vystúpil s prejavom v Alexandrii a oznámil znárodnenie Spoločnosti Suezského prieplavu.

Aj táto udalosť však mala predohru, ktorá trvala presne štyri roky. Na jej začiatku skupina mladých dôstojníkov, v ktorej 32-ročný Násir hral kľúčovú úlohu, uskutočnila vojenský prevrat. Kráľ Farúk bol nútený 26. júla 1952 abdikovať. Moc prevzala Rada revolučného velenia, ktorej predsedal generál Muhammad Nadžíb. Podplukovník Násir zostával lídrom Hnutia slobodných dôstojníkov.

O necelý rok Egypt oficiálne zrušil monarchiu a vyhlásil republiku. Nadžíb sa stal historický prvým egyptským prezidentom. Ale už čoskoro vznikli medzi umierneným Nadžíbom a radikálnym plukovníkom Násirom vážne nezhody. „Kým prezident presadzoval postupný prechod k demokracii a návrat armády do kasární, naopak, Násir chcel zachovať pevnú vojenskú kontrolu nad štátom a nastoliť autoritársky systém,” upozornil jeho americký životopisec John St. Robert.

Už 14. novembra 1954 zbavil Násir svojho rivala všetkých funkcií, pričom využil politickú krízu po neúspešnom pokuse o atentát na svoju osobu. Exprezidenta previezli do prísne stráženej vily na predmestí Káhiry, kde v úplnej izolácii a domácom väzení musel stráviť takmer 17 rokov. Jeho meno sa nesmelo spomenúť v žiadnych dokumentoch, zmizlo z učebníc a historických kníh.

Od novembra 1954 v Egypte vládol Násir neoficiálne ako premiér a predseda Rady revolučného velenia. Medzi jeho priority, s ktorými sa netajil, patrilo stiahnutie britských vojsk z pásma prieplavu, čím si Káhira znepriatelila Londýn.

Úrad prezidenta zostával takmer dva roky neobsadený, kým sa 23. júna 1956 nedal Násir zvoliť za hlavu štátu. Síce v celonárodnom povinnom referende, ale ako jediný kandidát.

Myšlienku znárodniť Suezský prieplav nosil Násir v hlave dlhšie, ale ešte skôr dostal na stôl projekt obrovského vodného diela na Níle: Veľkú asuánsku priehradu. Stala sa jeho najväčším politickým a ekonomickým snom. Monumentálna stavba mala modernizovať Egypt, zabezpečiť elektrinu pre priemysel, skrotiť záplavy a dodať vodu na zavlažovanie púšte.

Zároveň si Násir uvedomoval nevyhnutnosť zvýšiť obranyschopnosť krajiny. V tom čase Egypt spravoval palestínske územia a teda kontroloval aj Pásmo Gazy. Jeho jednotky tam vo februári 1955 čelili útoku izraelskej armády a utrpeli porážku. Nevyprovokovaný útok židovského štátu odsúdila rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN i medzinárodná verejnosť. Už vtedy sa však ukázalo, ako zle sú na tom egyptské ozbrojené sily. „Egypt mal v tom čase iba šesť letuschopných strojov, tridsať ďalších nemohlo lietať, lebo im chýbali náhradné diely, ktoré Británia odmietala dodať, a veľké opravy potrebovali aj dve tretiny tankov,” približuje britský historik Patrick Seale.

Násir sa rozhodol venovať prvoradú pozornosť nielen výstavbe Veľkej asuánskej priehrady, ako ju nazval, ale aj posilneniu obranyschopnosti krajiny. Na jedno i druhé však potreboval značné zahraničné pôžičky, ale kto bude investovať do oblasti neustále zmietanej nepokojmi?

Nákup zbraní od komunistov

Pôvodne mali budovanie zmienenej priehrady financovať USA, Británia a Svetová banka. Podľa popredného slovenského orientalistu Karola Sorbyho bol Násir presvedčený antikomunista, preto aj zbrane chcel spočiatku nakúpiť od Washingtonu a Londýna.

Američania však dodávky ťažkej vojenskej techniky neustále podmieňovali politicky a navyše žiadali ich zaplatiť v hotovosti, odmietali barter. No Egypt peniaze nemal. V tejto situácii začal Násir tajne vyjednávať so Sovietskym zväzom, ktorý bol ochotný dodať zbrane za egyptskú bavlnu a ryžu. V auguste 1955 už mala americká diplomacia a CIA overené informácie o veľkom kontrakte, ktorý Káhira plánovala podpísať s Moskvou alebo s Prahou.

Americký minister zahraničných vecí John F. Dulles varoval egyptských partnerov: „Nákup zbraní od komunistov zničí vaše vzťahy so Západom”. Násir sa nedal odradiť a už o mesiac (koncom septembra 1955) na vojenskej výstave v Káhire oznámil, že Egypt podpísal s Československom zmluvu o dodávkach moderných zbraní v hodnote viac ako 83 miliónov dolárov. V skutočnosti až 70 percent kontraktu tvorili zbrane zo Sovietskeho zväzu a len zvyšok dodávky z českých a slovenských zbrojoviek. Moskva chcela zostať utajená, čo na podstate veci nič nemenilo: Washington i Londýn reagovali pobúrene.

Československý tovar v tomto obchode pod krycím názvom ,,akcia 105″ tvorili napríklad desiatky lietadiel MiG-15 vyrábaných v českých závodoch, stovky tankov T-34/85 z licenčnej výroby v Martine a protilietadlových diel. Nehovoriac už o guľometoch či samonabíjacích puškách. Tie sa vyrábali v Považskej Bystrici, podobne ako nášľapné a protitankové míny.

Zbrane pre Egypt sa hneď po podpísaní tajnej obchodnej dohody nakladali na lode v poľských prístavoch, predovšetkým v poľskej Gdyni a viezli sa v debnách s označením traktory, strojné súčiastky apod. Na ich preprave sa podieľali aj československé oceánske lode. Kapitánom jednej z nich s názvom Julius Fučík bol Ladislav Makový, ktorý vyrastal v Handlovej, vyučil sa v Terste, za prvej republiky pracoval v Dunajplavbe a po druhej svetovej vojne brázdil s loďami svetové moria ako zamestnanec Čechofrachtu.

Práve zistenie amerických spravodajských služieb o existencii tajného obchodu so zbraňami z východného bloku naštartovalo sériu udalostí, ktoré o necelý rok viedli k odvolaniu západnej finančnej pomoci pri výstavbe Veľkej asuánskej priehrady a k samotnej suezskej kríze. Zlomovým momentom sa stal 19. júl 1956, keď USA a Británia od pôžičky odstúpili, pričom to urobili urážlivým a pre Egypt ponižujúcim spôsobom. „Egypt nie je schopný garantovať stabilitu svojej ekonomiky a takýto obrovský projekt nedokáže utiahnuť,” oznámil Dulles.

Násir reagoval presne o týždeň, keď v pamätnom prejave na adresu Američanov vyhlásil: „Zadusila vás vaša vlastná zloba.“ A takto pokračoval: „Pozrite sa na zisky zo Suezského prieplavu, prieplav odteraz patrí nám a my si vďaka tomu postavíme priehradu sami.” Mal na mysli, samozrejme, poplatky (mýto) od lodí, ktoré kanálom prechádzali.

V tom čase už pôsobilo v Egypte 127 československých vojenských odborníkov, s ich vyslaním počítala aj tajná obchodná dohoda. Mali za úlohu zaučiť tamojších vojakov a mechanikov zaobchádzať s dodanou výzbrojou. Dlho širšia verejnosť nevedela, že prvé skupiny našich poradcov tam boli aj počas suezskej krízy. Podľa zistení českého vojenského historika Milana Vyhlídala prvá skupina československých leteckých inštruktorov cestovala do Egypta už 10. júla 1956, čiže dva týždne pred znárodnením prieplavu. Viedol ju generálmajor Jan Reindl, jeho zástupcom bol Slovák podplukovník Ľudovít Solár. Za tri mesiace do útoku koalície stihla skupina vycvičiť na bojové použitie jednu stíhaciu letku úplne, ďalšiu takmer úplne a tretiu čiastočne. Do Československa sa vrátili až pred Vianocami 1956, v Egypte boli teda aj počas vojny.

Foto:
WIKIPEDIA/NAID
Prezident USA Dwight Eisenhower (vľavo) a jeho minister obrany John F. Dulles na snímke z roku 1956.

Čo neviete o Sueze

Do znárodnenia Suezského prieplavu drvivá väčšina ziskov z prevádzky prieplavu tiekla akcionárom do Londýna a Paríža. Od júla 1956 mala byť príjmom egyptskej štátnej pokladnice (mimochodom, dodnes to tak je a ročne ide o miliardy dolárov).

Pripomeňme, že morské právo zakazuje poplatky za plavbu v prírodných prielivoch ako je Hormuz alebo Gibraltár. V prípade prieplavov, čiže umelých kanálov, má suverénny štát, cez ktorý prechádzajú lode, plné právo mýto vyberať. Veď sú to vodné diela postavené za obrovské finančné prostriedky a vyžadujú veľké náklady na údržbu.

Pre lepšiu predstavu: Suezský kanál mal v roku 1956 približne dĺžku 175 km (o 8 km viac ako Hormuz) a v najužšom mieste šírku 60 metrov (Hormuz porovnateľne 34 km).

Egypt si nárokoval znárodnenie prieplavu aj z historických dôvodov. Egypťania ho stavali 10 rokov, dokončili 17. novembra 1869. Na stavbe v drsných podmienkach pracovalo celkovo 1,5 milióna robotníkov, z nich približne 120-tisíc zomrelo pri fyzickom vyčerpaní a na infekčné choroby.

Viac ako polovicu akcií Suezského prieplavu pôvodne vlastnili francúzski investori a zvyšných 44 % egyptský panovník. Pre veľké dlhy musel Egypt svoj podiel v roku 1875 odpredať britskej vláde. Až do znárodnenia prevádzku kanálu plne kontrolovala medzinárodná britsko-francúzska spoločnosť s hlavným sídlom v Paríži a s miestnym riaditeľstvom v Ismaile – meste v geografickom strede pásma prieplavu.

Hneď po pamätnom Násirovom prejave v júli 1956 kancelárie spoločnosti obsadilo na jeho príkaz vojsko. Všetky obligácie, záväzky a fondy sa previedli na egyptský štát a v pásme prieplavu začalo platiť stanné právo.

USA nepodporili spojencov

Odpoveď Britov nedala na seba dlho čakať. Eden nazval Násira Hitlerom na Níle a žiadal tajné služby, aby ho „neutralizovali“. Už druhý deň po znárodnení Suezu zasadal britský kabinet. Rozhodol vyvinúť maximálny politický tlak na prinavrátenia kanálu pod medzinárodnú správu. „Ak to nepostačí, treba použiť hrozbu vojenskou silou.” Tento záver prijali členovia vlády jednomyseľne. Konečným cieľom bolo podľa Edena zničenie Násirovho režimu. Podobný cieľ vytýčil pred polrokom Trump vo vojne USA proti Iránu. Nenadarmo sa hovorí, že história sa opakuje, len trocha inak. Aj Eden si totiž myslel, že útok na Káhiru vyvolá povstanie proti Násirovi. Vari neočakával to isté Trump pred leteckými údermi proti Teheránu?

Ak nezastavíte útok na Egypt, Sovietsky zväz je pripravený použiť proti západným metropolám raketové zbrane vrátane jadrových.

Nikita Chruščov, šéf Kremľa v ultimáte Londýnu a Parížu v novembri 1956

Egyptský prezident však ležal v žalúdku aj francúzskemu premiérovi Guyovi Molletovi. V tom čase upadajúca koloniálna mocnosť si chcela po strate Indočíny v roku 1954 udržať aspoň Alžírsko, kde však narážala na silnejúci odpor arabských moslimov. Násir ich podporoval nielen slovne, ale predovšetkým zbraňami. S novou politikou Egypta nebol spokojný ani Izrael, ktorý sa necítil bezpečne pred útokmi arabských partizánov (fidájinov) z oblasti Gazy, ktorú spravovala Káhira.

Paríž sa s Londýnom rýchlo dohodol. Zároveň s diplomatickými aktivitami prebiehali v tajnosti prípravy na vojenskú operáciu. V polovici augusta 1956 mal jej plán už konkrétne obrysy a krycí názov Mušketier. Britom a Francúzom sa postupne podarilo zapojiť do koalície Izrael, ktorý nezávisle od nich už plánoval zabratie časti egyptského územia na Sinaji. Mollet presvedčil izraelského premiéra a ministra obrany v jednej osove Ben Guriona, aby obsadil väčšinu polostrova až po prieplav.

Sorby v tejto súvislosti upozorňuje na zmierlivý postoj USA a ich prezidenta Dwighta D. Eisenhowera. Ten nabádal všetkých troch spojencov k maximálnej zdržanlivosti, brzdil ich vojnové odhodlanie.

„Eisenhower sa obával, že celý arabský a islamský svet sa obráti proti Západu, čo mohlo ohroziť dodávky ropy. Varoval Edena pred jednostranným použitím sily, ktoré by malo katastrofálne následky a USA by naň tvrdo reagovali,“ upozornil Sorby.

Šéf Bieleho domu ponúkal diplomatické riešenie namiesto použitia násilia, ale všetko zbytočne: 31. októbra 1956 udrel v zmysle spoločného plánu najprv Izrael na Sinaj. Išlo o vojnovú lesť: Francúzi a Briti ultimatívne vyzvali Egypt aj židovský štát, aby stiahli svoje sily na vzdialenosť 10 míľ (približne 16 km) od prieplavu a umožnili spojeneckým silám zasiahnuť a obsadiť Suez. Vraj aby tak zabránili vojnovým škodám. Ale prepočítali sa…

Foto:
Shutterstock
Egyptský prezident Džamál Násir na poštovej známke.

Vstup do prieplavu zakázaný

Káhira ultimátum odmietla a nasledoval mohutný útok francúzsko-britskej koalície – po mori, vzduchu i po zemí – proti Egyptu.

Vznikol však nečakaný problém. Izraelská armáda narazila na húževnatý odpor egyptských jednotiek a v čase ultimáta sa nachádzala ešte 160 kilometrov od kanála!

Stojí za zmienku že na Sinaji bojovali proti sebe dve vojská vybavené československými zbraňami. Veď v rokoch 1947 – 1949 spoločný štát Čechov a Slovákov vyzbrojoval armádu vznikajúceho židovského štátu. A tak sa na jeseň 1956 stávalo, že egyptské jednotky nasadili proti nepriateľovi stredné tanky T-34 vyrobené v Martine a izraelská pechota ich likvidovala pancierovkami a tarasnicami z Považských strojární.

Káhira požiadala o pomoc Washington, ale v USA sa uprostred tejto vojny nazývanej sinajská konali prezidentské voľby, a tak Američania predložili záležitosť Bezpečnostnej rade OSN: nech útok na Egypt odsúdi. No návrh vetovala Británia i Francúzsko. Tak situáciu opísal v memoároch britský diplomat Anthony Nutting, ktorý bol pri tom. S postupom svojej vlády nesúhlasil, dokonca proti nej protestoval a obetoval kvôli tomu vlastnú sľubne vyzerajúcu politickú kariéru.

Už 1. novembra dal Násir zatarasiť Suezský prieplav – štyridsiatimi starými betónom naplneným obchodnými loďami, ktoré sa potopili. Kým čs. námornej lodi Republika sa v poslednej chvíli podarilo ešte kanál preplávať, Ladislav Makový so svojou loďou ostal od neho odrezaný. Bolo treba hľadať obchádzku a podobne ako dnes v dôsledku blokácie Hormuzu sa aj vtedy všetky plavidlá vydali trasou okolo Mysu dobrej nadeje. Pred 60 rokmi im však táto cesta trvala nie 12 dní, ale aj 30 dní. Navyše v roku 1956 sa problém umocnil nedostatkom voľných tankerov. Ceny za prenájom lodí na prepravu ropy vzrástli za tri mesiace (júl – september ) o viac ako 100 %. Prudko sa zvýšili aj ceny poistenia a palív pre tieto lode.

Zatvorenie prieplavu vyvolalo energetickú krízu. Už v jej v prvých dňoch zdražela ropa na svetovej burze o 10 %. V maloobchode jednotlivých západoeurópskych štátov sa to prejavilo ešte výraznejšie. Cena benzínu na britských čerpacích staniciach vyskočila zo 4 na 6 šilingov za galón (4,5 l). Vo Francúzsku a v západnom Nemecku vzrástli ceny vykurovacieho oleja a nafty pre priemysel o 30 %.

Prvé modré prilby v histórii

Ako sa v tejto situácii zachoval Sovietsky zväz? Moskva mala práve hlavu plnú starostí s maďarským protikomunistickým povstaním. V čase, keď britsko-francúzske vojská finišovali s prípravou na výsadok v Port Saide (na severnom začiatku prieplavu), spustila sovietska armáda 4. novembra operáciu Víchor a do Maďarska vtrhli stovky tankov. Šéf Kremľa si však nasledujúci deň našiel čas a do Londýna i do Paríža poslal diplomatické nóty s výstrahou: „Ak nezastavíte útok, Sovietsky zväz je pripravený použiť proti západným metropolám raketové zbrane vrátane jadrových.”

Na Západe vznikla panika vyvolaná strachom z rizika vypuknutia tretej svetovej vojny. U nás prepukla nákupná horúčka. Ústredie KSČ nariadilo regulovať predaj základných potravín – určiť maximálne množstvo muky, cukru, soli atď. pre jeden nákup.

Na mimoriadnom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN hlasovali USA a Sovietsky zväz prvýkrát v histórii spoločne za prijatie rezolúcie, ktorá odsúdila agresiu do Egypta a nariadila okamžité prímerie. Na Sinaj a do pásma Suezského prieplavu vyslala vôbec prvé mierové jednotky OSN, čiže modré prilby, aby dozerali na dodržiavanie mierových dohôd medzi bojujúcimi stranami. Ako prví ponúkli svojich vojakov Kanada, Kolumbia, Fínsko, Nórsko, Pakistan a Švédsko. Nasledovali ich ďalšie krajiny, medzi nimi 6. novembra aj ČSR.

V tom čase už prebiehalo čistenie kanála, odstraňovanie potopených lodí. Trvalo až do marca 1957, čiže prieplav bol zatvorený presne päť mesiacov. Vznikli tým obrovské škody pre svetový obchod. Na porovnanie: keď pred piatimi rokmi zablokovala kanál po nehode obrovská kontajnerová loď Ever Given (dlhá takmer 400 metrov a vážiaca viac ako 220-tisíc ton) iba na šesť dní, globálna ekonomika prišla o takmer 10 miliárd dolárov.

Mierotvorcovia OSN obsadzovali miesta, ktoré opúšťali britskí a neskôr aj izraelskí vojaci. Poslední odišli zo Sinaja až na jar 1957. Historici sa zhodujú v názore, že sinajská vojna znamenala ukončenie hegemónie Británie na Blízkom východe a jej éry ako koloniálnej veľmoci. Keď sa Winstona Churchilla pýtali (už bol na politickom dôchodku), ako by postupoval na Edenovom mieste, či by napadol Egypt, odpovedal šalamúnsky: „Nikdy by som sa neodvážil a keby som sa už odvážil, nikdy by som sa neodvážil ustúpiť.“

Briti a Francúzi sa však poučili z vtedajšieho postoja USA a rozhodli sa nespoliehať už len na americký jadrový dáždnik. Sústredili sa na rozvoj vlastných nukleárnych síl.

Násirov Egypt sa odpútal od Západu a začal sa plne orientovať v hospodárskej i vojenskej oblasti na Moskvu a sovietsky blok. Často to bolo výhodnejšie pre Egypt (neskôr aj pre Sýriu) než pre partnerov. Napríklad hneď po suezskej kríze požiadal Násir Sovietsky zväz a Československo o odloženie platieb o štyri roky a zníženie úrokov o jedno percento.

Mier na Sinajskom polostrove však trval iba desať rokov, pretože v júni 1967 vyústil do takzvanej šesťdňovej vojny medzi Izraelom a Egyptom.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Hormuzský prieliv
Suezký prieplav

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.