Vojna s Iránom už zasiahla aj Európu. Budeme sa brániť a zapojíme sa aj my? Je to komplikované, tvrdí generál

Cyperský ostrov sa ocitol v línii iránskej odvety bez toho, aby o vojne rozhodoval. Spor o britské základne odhaľuje nebezpečnú dieru v obrane Európskej únie.

Keď začiatkom marca zasiahol britskú vojenskú základňu v Akrotiri na Cypre iránsky dron, ktorý z Libanonu vypustila organizácia Hizballáh, vyzeralo to ako útok na samotnú Európsku úniu. Hoci spôsobil len menšie škody, tento incident rozvíril debatu, ktorá medzi európskymi lídrami rezonovala už dlhšie, no teraz je intenzívnejšia ako predtým – čo robiť, keď cudzia mocnosť napadne nejakú členskú krajinu.

Iránsky dron donútil európske krajiny, aby prejavili viditeľnú podporu Cypru, a rozpútal diskusiu o tom, či je Európska únia skutočne pripravená a ochotná brániť svojich členov pred vonkajšími hrozbami.

V blízkom okolí, kde dron dopadol, žije približne 10-tisíc gréckych Cyperčanov, takže útok ohrozil mnoho civilistov. Ľudia na celom ostrove sa obávali, že by mohli nasledovať ďalšie útoky, najmä preto, že sa zhoršovala situácia v širšom konflikte na Blízkom východe.

Tie zatiaľ neprišli, no aj samotný Cyprus, člen Európskej únie, sa obáva, že ak by sa v Spojenom kráľovstve, ktoré má na ostrove vojenské základne, dostal k moci populista Nigel Farage, mohol by sa po boku USA pridať k útokom na Irán. Britské základne sa síce nachádzajú na Cypre, no právne sú územím Spojeného kráľovstva.

„Cyprus je pre Britov akási virtuálna lietadlová loď,“ hovorí pre Aktuality.sk generál Pavel Macko.

„Britské základne majú stále status britského výsostného územia, to znamená, že útoky na ne sa nedajú považovať za útoky na Európsku úniu. Navyše útok by to bol vtedy, ak by bol cielene naplánovaný. A to nebol tento prípad,“ pripomína.

Ak by však Irán cielene zaútočil na Cyprus a za cieľ by si vybral aj civilné objekty na ostrove, fakticky by to znamenalo zapojenie EÚ do vojny. Povinnosť chrániť Cyprus, aspoň na papieri, by sme v tom prípade mali ako spolučlen Únie aj my.

Na pomoc prišli Francúzi aj Gréci

Cyperský prezident Nikos Christodoulides po iránskom útoku rýchlo požiadal o pomoc spojencov z Európskej únie. Maličký ostrov má komplikovanú situáciu – geograficky sa nachádza prakticky na Blízkom východe, je rozdelený na európsku a tureckú časť, je členom EÚ, ale nie je členom NATO. Aj preto ho mnohí označujú za niečo ako „nechcený front” vojny na Blízkom východe.

Grécko reagovalo ako prvé a na ochranu Cypru vyslalo štyri stíhačky F-16 a dve fregaty vybavené moderným radarom, protilietadlovými raketami a technológiou proti dronom.

Francúzsko takisto reagovalo vyslaním fregaty Languedoc s modernými systémami protivzdušnej obrany a protiraketovej obrany. Na dodatočnú ochranu nasadilo aj časť svojich väčších námorných síl, vrátane lietadlovej lode Charles de Gaulle.

Známy článok EÚ číslo 42.7, ktorý hovorí o tom, že útok na člena Únie je útokom na celý blok, nebol v tomto prípade formálne uplatnený. Krajiny EÚ konali dobrovoľne s cieľom brániť Cyprus.

Článok 42 odsek 7 sa často označuje ako „klauzula solidarity“ EÚ. Stanovuje, že ak je napadnutá jedna krajina Európskej únie, ostatné krajiny EÚ majú povinnosť jej pomôcť. Táto pomoc môže zahŕňať vojenskú podporu, zdieľanie spravodajských informácií alebo iné formy pomoci – v podstate čokoľvek, čo je v ich silách.

Táto doložka bola po prvýkrát použitá v roku 2015 po teroristických útokoch v Paríži. Francúzska vláda vtedy požiadala o pomoc a všetky krajiny EÚ súhlasili s podporou svojho európskeho spojenca. To ukázalo, že táto doložka nie je len teóriou – môže sa použiť v reálnych situáciách, keď je členský štát napadnutý.

Cyprus sa však už teraz pripravuje na možnosť, ak by sa Briti predsa len otvorene zapojili do vojny s Iránom. Chce zabrániť Donaldovi Trumpovi, aby využíval britské základne na ostrove na útoky v čase vojny a žiada Spojené kráľovstvo o záruky pre prípad, že by sa premiérom stal pravicový politik Nigel Farage. Jeho strana Reform UK momentálne vysoko vedie v prieskumoch s asi 25 percentami a Briti navyše zažívajú politickú krízu pre nepopularitu labouristického premiéra Keira Starmera. Vylúčené tak nie sú ani predčasné voľby.

Prečítajte si tiež:

V marci britský premiér Keir Starmer odmietol Spojeným štátom povoliť využívanie britských vojenských základní na Cypre na ofenzívne letecké údery proti Iránu, neskôr však povolil ich využitie na „konkrétne a obmedzené obranné účely“ s cieľom zabrániť iránskym útokom.

Britskí aj cyperskí predstavitelia najnovšie pre portál Politico potvrdili, že existujú obavy, že budúca britská vláda, napríklad tá, ktorú povedie Farage, by mohla rozhodnúť inak.

Geografická poloha Cypru, dlho vnímaná ako strategická výhoda a most medzi kontinentmi, sa premenila na jeho priamu bezpečnostnú zraniteľnosť. Pre Európsku úniu predstavuje táto situácia zásadný rébus: jeden z jej členov sa ocitol v línii vojenskej odvety zo strany teheránskeho režimu bez toho, aby mal na eskaláciu napätia akýkoľvek priamy vplyv či podiel na rozhodovaní.

Nigel Farage
Zdroj: REUTERS/Maja Smiejkowska

Suverenita pod britskou pečaťou

Kľúč k pochopeniu súčasnej patovej situácie cyperskej bezpečnosti netreba hľadať v krokoch súčasnej vlády v Nikózii, ale v historickom usporiadaní z roku 1960. Keď ostrov získal nezávislosť od Londýna, Spojené kráľovstvo si ponechalo plnú suverenitu nad vojenskými enklávami Akrotiri a Dekeleia.

Tieto oblasti dodnes fungujú ako britské zámorské územia a kľúčové logistické uzly pre operácie Kráľovského letectva na Blízkom východe.

Bod zlomu nastal na jar tohto roka, keď britský premiér Keir Starmer schválil žiadosť Washingtonu na intenzívne využitie základní pre defenzívne aj ofenzívne operácie zamerané na potlačenie iránskych pozícií.

Teherán to vyhodnotil ako priame zapojenie sa do vojny a odpovedal útokom dronov typu Šáhid, odpálených z pozícií v Libanone priamo na základňu RAF Akrotiri. Hoci škody boli obmedzené, vojna sa fyzicky dotkla územia členského štátu Európskej únie.

Keď Londýn kryje Aliancia a Nikózia zostáva mimo

V kontexte tejto eskalácie sa do popredia dostáva špecifické a mimoriadne zložité postavenie Cypru v európskej bezpečnostnej architektúre.

Cyprus je jedným z mála členov Európskej únie, ktorí nie sú členmi NATO, pričom hlavnou prekážkou je pretrvávajúci územný konflikt a veto Turecka. Tento fakt vytvára strategický nepomer medzi suverénnym územím cyperskej republiky a britskými vojenskými základňami na tom istom ostrove.

Kým Spojené kráľovstvo operuje z pozície jadrovej mocnosti a zakladajúceho člena Severoatlantickej aliancie, samotný Cyprus v prípade priameho vojenského napadnutia nemôže aktivovať ochranné mechanizmy transatlantického bloku.

Táto asymetria mení ostrov na zraniteľné miesto, kde sa britské vojenské operácie môžu odohrávať s vedomím aliančného krytia materskej krajiny.

Museli by sme sa zapojiť do vojny aj my?

Keďže NATO neprichádza do úvahy, cyperská diplomacia sa musí spoliehať na právne nástroje v rámci Európskej únie. Pilierom európskej kolektívnej bezpečnosti je článok 42 odsek 7 Zmluvy o Európskej únii, známy ako doložka o vzájomnej obrane.

Táto klauzula explicitne stanovuje, že ak sa členský štát stane obeťou ozbrojenej agresie na svojom území, ostatné členské štáty majú voči nemu záväzok poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, ktoré sú v ich moci.

Pre Cyprus, ktorý čelí asymetrickým hrozbám zo strany Iránu a jeho regionálnych zástupcov, predstavuje tento článok primárnu záchrannú sieť. Problémom však zostáva interpretácia a praktická aplikácia tohto záväzku.

Na rozdiel od vojenských paktov nebol článok 42 odsek 7 navrhnutý pre vedenie masívnych frontových operácií.

Pre Nikóziu je to krehká záruka. „Únia nedisponuje integrovaným armádnym velením, ktoré by dokázalo okamžite prevziať kontrolu nad obranou ostrova,“ dopĺňa Macko.

Pavol Macko v podcaste Ráno nahlas s Jaroslavom Barborákom
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Článok 5 NATO versus európska solidarita

Porovnajme si rozdiely medzi článkom 42 EÚ a článkom 5 NATO, hoci oba hovoria o tom istom – útok na jedného člena spolku je útokom na všetkých. Cyprus by sme teda v oboch prípadoch museli brániť aj my.

Rozdiely tam však sú skryté skôr v praktickej rovine. Zjednodušene – európsky článok znie silnejšie, ale v praxi nie je taký vymáhateľný.

Článok 5 NATO je postavený na jednoznačnej doktríne, že útok na jedného člena je útokom na všetkých, pričom za týmto vyhlásením stojí robustná, vopred pripravená vojenská mašinéria, spoločné plánovanie a prítomnosť amerických strategických síl. NATO funguje ako odstrašujúci mechanizmus prvej línie s jasnou štruktúrou velenia.

Napriek tomu, že text článku 42 odsek 7 Zmluvy o EÚ obsahuje gramaticky silnejší záväzok o pomoci všetkými dostupnými prostriedkami, jeho reálny dosah limituje politická neutralita niektorých členských krajín, ako je Rakúsko, Írsko či Malta.

Európske právo rešpektuje špecifický charakter obrannej politiky týchto štátov, čo znamená, že pomoc napadnutému Cypru by sa zo strany celej dvadsaťsedmičky nemusela pretaviť do jednotného vojenského úderu.

Dym stúpa po iránskom útoku v emiráte Fudžajra – ilustračné foto
Zdroj: reuters

Hľadanie záruk proti nepredvídateľnému Londýnu

Cyperská vláda sa preto v zákulisí snaží presadiť mechanizmus, ktorý by ostrov zaistil pred jednostrannými krokmi budúcich britských lídrov. Nikózia požaduje formálne, právne záväzné záruky, ktoré by znemožnili britskej exekutíve autorizovať vojnové útoky zo základní Akrotiri a Dekeleia bez explicitného konzultačného procesu s cyperskou republikou.

Snaha o vytvorenie tejto poistky však naráža na pôvodné zmluvy o nezávislosti, ktoré dávajú Spojenému kráľovstvu štatút suverénneho pána nad týmito enklávami.

Pre Cyprus je to však otázka existenčného prežitia, keďže odmieta slúžiť ako „odpaľovacia rampa“ pre konflikty, ktorých odvetné údery by dopadali na civilnú infraštruktúru v Larnake či Limassole.

Pafos, Cyprus
Zdroj: Pexels.com

Improvizovaný štít namiesto bruselskej doktríny

Súčasná kríza zároveň obnažila limity spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ ako celku. Ako pripomína analýza v denníku The Guardian, dnešný geopolitický svet kladie pred európske inštitúcie náročné výzvy, na ktoré byrokratický aparát v Bruseli nedokáže reagovať s potrebnou flexibilitou a rýchlosťou.

Príbeh Cypru ukazuje zásadnú transformáciu svetového poriadku. Éra, kedy sa Európska únia mohla spoliehať výlučne na svoju ekonomickú príťažlivosť a mäkkú silu, ustúpila svetu, v ktorom rozhoduje vojenská pripravenosť a jasne definovaná strategická autonómia.

Ostrovný štát sa stal nedobrovoľným laboratóriom, kde sa v reálnom čase testuje pevnosť európskej solidarity vyjadrenej v zakladajúcich zmluvách.

Ak európske inštitúcie nepremenia deklarovanú podporu a právne formuly na reálne, predvídateľné vojenské záruky, zraniteľnosť Cypru zostane trvalou trhlinou v architektúre celej Európskej únie.

Pre Nikóziu nie je obmedzenie britskej vojenskej svojvôle len témou diplomatických diskusií, ale elementárnou snahou vyhnúť sa scenáru, v ktorom by sa európsky štát stal vedľajšou obetou vojny na Blízkom východe medzi Iránom, Izraelom a USA.