
Na východnom Slovensku vyrastá mimoriadne silná generácia mladých filmárov, ktorá začína udávať nový tón domácej kinematografii. Vďaka systematickej podpore sa začínajúcim režisérom a scenáristom podarilo pretvoriť autentické príbehy z regiónov na oceňované debuty.
Podpora mladej filmovej komunity a hľadanie nových talentov prináša svoje ovocie. Pred štyrmi rokmi odštartovala spolupráca Filmovej kancelárie Košického kraja s mladými tvorcami, z ktorej vzišli divácky aj festivalovo úspešné snímky.
Režiséri Katarína Gramatová, ktorá stála za filmom Hore je nebo, v doline som ja a Martin Gonda za film Potopa sa s odstupom času počas IFF Art Film na podujatí Deň s Filmovou kanceláriou Košického kraja obzreli za svojimi debutmi s nostalgiou, no netaja sa tým, že natáčanie sprevádzal obrovský tlak aj nečakané výzvy priamo na pľaci.
Spomienkový optimizmus a tvrdá realita
„Ja to vnímam s veľkým spomienkovým optimizmom. V podstate si pamätám len to pekné. Teraz sa mi začína vynárať, čo všetko za tým vlastne bolo. Spomínam v dobrom na to, aká som bola nebojácna a ako som si išla za svojím. Všetko to bolo spôsobené tým, že som nevedela, do čoho idem. Teraz, keď robím druhý film a už viem, čo ma čaká, mám z toho neskutočný stres. Na natáčanie však spomínam veľmi príjemne. Celkovo prostredie, chlapci a všetko okolo toho mi príde ako ideálny prvý film,“ povedala s úsmevom v úvode diskusie, ktorú viedol Ján Melikant z Filmovej kancelárie, režisérka Katarína Gramatová.
Film Hore je nebo, v doline som ja rozpráva príbeh o 15-ročnom Enriqueovi a jeho matke Martine. Enrique sníva o šťastnej rodine, ale dôvera k matke klesá. Útočisko nachádza u priateľov a vo virtuálnej realite, postupne sa zbližuje s obeťami Martininých podvodov v Utekáči. S ich pomocou a so svojou bandou odhaľujú Martininu pravú tvár. Pred Enriqueom je morálne rozhodnutie: prijať matkine hodnoty alebo nájsť lepšiu cestu.
Martin Gonda ju doplnil, že psychika režiséra prechádza po dokončení projektu zaujímavým vývojom: „Časom sa to vnímanie mení. Keď človek na filme pracuje a má ho neustále na očiach, spomienky začínajú byť pozitívnejšie. Človek sa dostane z tej komfortnej zóny, kedy to bolo preňho náročné a unavujúce. Teším sa na ďalšie projekty. Stres z toho filmu už nemám, skôr mám stres z toho, že žiadny stres nemám (smiech).“
Film Potopa rozpráva príbeh z Československa z roku 1980. Mara má 15 rokov a túži sa stať pilotkou a opustiť dedinský život. Jej otec Alexander, rusínsky roľník a vdovec, však trvá na tom, aby zostala doma a pokračovala v práci na rodnej pôde. Keď ich dolinu čaká zatopenie pre výstavbu vodnej nádrže Starina, obaja sa musia vyrovnať so stratou domova a rodinného dedičstva. Zároveň hľadajú cestu k vzájomnému zmiereniu uprostred zápasu medzi tradíciou, identitou a túžbou po slobode.
Natáčanie oboch snímok prebiehalo v intenzívnom tempe, každý film sa natáčal približne 30 dní a počas toho zažili tvorcovia aj krušnejšie situácie, najmä keď bolo na pľaci niekoľko desiatok ľudí, hervo aj nehercov a členov štábu.
Film Potopa
Zdroj: Marek Maky Molnár
Svet profesionálov verzus čaro nehercov
Unikátnosťou oboch filmov je kombinácia profesionálnych hercov a absolútnych nehercov. Tento mix prináša na pľac podľa Gondu špecifické napätie:
„Pre mňa je táto kombinácia ideálna. Nikdy sa nedá presne určiť, či je lepší herec alebo neherec. Profesionálny herec ovláda svoje remeslo, zatiaľ čo neherec prináša autentickosť a osobité čaro. Kombinácia oboch svetov funguje výborne. Profesionáli sa pri nehercoch uvoľnia a neherci sa zasa učia profesionalite. Niekedy je to však komplikované, najmä čo sa týka koordinácie scén. Profesionálni herci sú zvyknutí na rýchle tempo zo seriálov, zatiaľ čo neherci potrebujú viac času a trpezlivosti.“
Hore je nebo, v doline som ja
Zdroj: CINEMATIK
Katarína Gramatová to vidí podobne, no priznáva počiatočné obavy: „Pokiaľ ide o prácu s nehercami, pre mňa to bolo prirodzenejšie a jednoduchšie z pohľadu réžie. Rozprávalo sa mi s nimi ľahšie, keďže to bol môj prirodzený jazyk. Všetko im vysvelíte jednoducho. Tým, že neherci nemajú toľko skúseností, pýtajú sa veľa otázok. Som zvyknutá veci rozoberať detailne, takže mi to vyhovovalo. Najťažšie bolo pre mňa naučiť sa skĺbiť prácu s profesionálnymi hercami a nehercami dokopy. Profesionáli majú zažité určité návyky zo seriálov a divadla. To bola pre mňa výzva. Mne to na pľaci dokonca prišlo oveľa horšie. No keď som to potom videla na obrazovke v strižni, zistila som, že strih dokáže urobiť zázraky. Veľmi záleží na tom, ako postavíte kameru, koho zaberiete a koho repliku použijete. V podstate to v strižni viete „pekne predať“. Rozdiely sa dajú pekne skryť.“
Martin Gonda dodáva, že kým herci flexibilne reagujú na zmeny, neherci prežívajú obrovskú trému: „Neherci bývajú často nervózni, čo sa odráža na ich prejave. Niekedy pomôže, keď sa s nimi človek viac rozpráva. Časom sa to aj u nás zlepšovalo, boli si istejší.“