Vyrastala som v dome hrôzy. Ak by som vedela, ako pestúna zabiť vidličkou, spravím to

„Bol tam Samuel a jeho brat Filip. Boli starší a mňa so sestrou si vždy brali…,“ hovorí Alena. Keď sa pýtam, či nikto z vychovávateľov nevidel, že dievčatá zneužívajú starší chlapci, Alena sa smutne usmeje. Hovorí, že celý jej život nikto nič nevidí a nepočuje.

„Aký sebecký a nezodpovedný človek ste, že necháte znásilňovať dve malé dievčatá vedľa v izbe? Niekedy si hovorím, že by som sa tam hrozne rada vrátila a spýtala sa ich na to. Samozrejme, po nejakej dobe si zasa zvyknete, aj keď to hrozne vždy bolelo. Tety nám povedali, že nemám simulovať, že mám potom bolesti,“ spomína na pracovníčky zariadenia.

Napriek tomu okúsila aj normálnejší život. Začala spolu so súrodencami chodiť do škôlky, našla si kamarátov a čo je hlavné, mali pravidelnú stravu. Na tomto mieste bola rok a pol a potom sa konečne našla pestúnka, ktorá si deti chcela osvojiť.

Nestojí za nič

Za deťmi do domova chodila pravidelne. Nosila im sladkosti a snažila sa ich spoznať, kým jej ich úrady deti nepridelili. „Ja som si k mame našla hrozne rýchlo citový vzťah. Súrodenci to mali ťažšie, ale ja som vedela, ako na ňu,“ hovorí Alena.

Prekvapí ma, že o pestúnke počas celého nášho rozhovoru hovorí ako o mame. Priznáva, že ju tak volali všetci a ona veľmi túžila po mame, preto sa jej hneď na začiatku spýtala, či ju tak môže volať. Zdalo sa, že pestúnka ich má rada a naozaj je pripravená sa o päť súrodencov starať.

V tom čase boli podľa Aleny pravidlá v Českej republike nastavené v pestúnskych rodinách tak, že vychovávať mohla len pestúnka, ktorej pomáhali „tety“ zo zariadenia. „Najprv nás za svojim priateľom Pepíkom brala len na víkend. Tam nás začal mlátiť, bol to neskutočný tyran.“ Okolie však videlo Pepíka v úplne inom svetle. Hovorili, že je veľmi dobrý muž, keď sa stará o päť detí z detského domova.

Bežné veci, akými sú oslavy narodenín či Vianoc, začali deti zažívať až v pestúnskej rodine, aj keď boli sprevádzané týraním
Zdroj: Alena Šelepská

Alena od detstva vedela, že nechce byť ako svoja biologická mama, pretože vždy keď ju uvidela, začalo jej byť na vracanie. Neohlásene k ním chodila a tvrdila, že si ich vezme domov. Súd jej však stretávanie s deťmi bez prítomnosti sociálnych pracovníčok zakázal, no ona aj tak chodila. Vždy im doniesla plné tašky starého jedla a hračiek.

Niekedy stála pred školou so svojim novým priateľom a Alena sa tvárila, že ju nevidí. Postupne za nimi chodiť prestala. Pestúnka však Alene stále pripomínala, že bude úplne rovnaká ako jej biologická mama, pretože má tie isté gény.

„Mama (pestúnka, pozn. redakcie) mi celý život hovorila, že mám malé IQ. Nechcela, aby som išla na gymnázium, že nemám mať veľké ambície, lebo nemám na to bunky, a ak budeme vymýšľať, vráti nás do domova,“ hovorí Alena. Opakovala, že sú pre ňu len prácou, a že si ju nezaslúžia. Napriek tomu to bola jediná „mama“, ktorú mala. Svojím spôsobom ju má aj dnes rada.

Pestúnka nebola jediná, kto deti súdil. Stretávali sa s tým neustále. Psychológovia ich skúmali a cudzí ľudia si o nich šepkali, že sú to „tie problémové deti z domova“. Alena spomína na to, ako sa musela prestať rozprávať so svojou kamarátkou. Zakázala jej to mama, pretože tvrdila, že Alena so súrodencami skončili v domove preto, lebo boli „zlé decká“.

Klamal, že ich nezbije

Po dvoch rokoch sa aj s novou mamou presťahovali k Pepíkovi. Fyzické tresty odvtedy pribúdali. Alena to nevnímala ako niečo zlé, myslela si, že takto by to malo byť. Často tak stála so súrodencami nahá a čakala kým príde na rad, aby ju zbili. „Vyrábal si nástroje, ktorými nás mlátil,“ hovorí a dodáva, že z celého života bolo pre ňu toto najbolestivejšie obdobie.

Až v škole si začala všímať, že to, čo sa deje u nich doma, nie je správne. Jej spolužiaci mali rodičov, ktorých sa nebáli, a ktorí ich podporovali. Alena im veľmi závidela. Páčilo sa jej, že rodičia kupujú svojim deťom darčeky a čakajú ich po škole. Nechápala, prečo konflikty riešia rozhovorom, a nie bitkou.

Alena so súrodencami sa v škole čoraz viac bili a nedávali pozor. Na hodinách veľa spali, pretože doma boli celé noci hore. „Veľmi rada spím. Snúbencovi hovorím, že to dospávam detstvo,“ usmieva sa. Keď sa jej pýtam, prečo doma nemohli spať, vysvetľuje, že sa báli, kedy Pepík otvorí dvere a začne ich biť.

Občas sa priznali k veciam, ktoré nespravili, pretože im sľúbil, že ak sa niekto z nich prizná, tak ich nezbije. Klamal. Rád si vyrábal kožené biče, ktorými ich bil. Hneval sa, keď pri bitke lámal varechy a tak si urobil takú veľkú, ktorú na nich nedokázal zlomiť. Ak sa mu niečo nepáčilo, poslal ich kľačať na sušený hrach alebo na drevené poleno.

Keď pri polievaní kvetov omylom Alena vyliala vodu, prišla bitka. „Nechal nás držať predpažené ruky, kam nám naložil knihy. Keď sme už nevládali a pustili ich, zbil nás. Bil aj mamu, tá si pomoc nevypýtala, stala sa rovnakou, ako on,“ menuje praktiky, ktoré na dospievajúce deti opatrovníci používali. Neskôr ich Pepík už bil za všetko.

Aj keď do domácnosti chodili pravidelné kontroly, nikdy si nič nevšimli. Súrodenci opakovali stále rovnaké príhody, ako spadli z bicykla. Alena hovorí, že najviac ju hnevalo, keď psychologičky dávali pestúnke stále nové knihy o výchove, ktoré si má naštudovať. Potom spolu pili kávu, kým deti pod tričkami schovávali tmavé modriny.

Dlhé roky to prechádzalo a príbehy o pádoch z bicykla neboli nikomu čudné, až kým si jedna učiteľka nevšimla Alenu počas prezliekania na telesnú výchovu. Stála v šatni a s otvorenými ústami na ňu pozerali aj spolužiačky. Modriny mala všade: na kolenách, lýtkach aj krku.

„Jedna mladšia učiteľka si mamu s partnerom zavolala do školy. Pepík jej povedal, že mu to je jedno a nemá sa starať, ako si vychováva svoje decká, ktoré si vymýšľajú. Myslím, že sa ho bála, preto sa na to vykašľala,“ priznáva Alena. Tým sa celá pomoc skončila, a nikto viac sa už o modriny nezaujímal.

Pepík? Toho by som zabila

„Ak by žil, zabila by som ho,“ odpovie Alena takmer okamžite na otázku, čo by robila, ak by sa mohla s Pepíkom teraz porozprávať. Pamätá si na jednu noc, keď mala asi desať rokov. Z kuchyne zobrala vidličku a chcela mu ublížiť. Nevedela však, ako sa to robí.

Pepík s mamou ešte nespali. Sedeli v obývačke a keď ju mama zbadala, spýtala sa, čo sa deje. Alena si vidličku strčila za nohavičky a tvárila sa, že je námesačná. Ľahla si na zem pod stôl a predstierala, že spí. Mama jej uverila. Alene sa pravidelne stávalo, že sa ocitla na inom mieste, ako zaspala.

Nápad ublížiť Pepíkovi spätne vníma ako jeden z prvých záchvatov hnevu, ktorý mala. No nebol posledný. Priznáva, že doteraz má problém s adrenalínom. Akonáhle sa nahnevá, má čierno pred očami a cíti hnev, ktorý len veľmi ťažko ovláda. „S tým mi pomáha môj snúbenec a terapie, aby som dokázala mať chladnú hlavu. Stále sa to učím.“

Alena sa napriek všetkým prekážkam snaží udržať súrodencov pokope
Zdroj: Alena Šelepská

Alena mala trinásť rokov, keď Pepík zomrel. Situácia sa však nezlepšila. Mama ich bila neustále, častejšie, ako keď žil. „Sedela som v izbe a mala som opäť čierno pred očami. Mlátila brata, ktorý volal o pomoc. Začala som sa potiť, kývať dozadu a dopredu. Vybehla som tam, vzala som jej ten kožený bič, zmlátila som ju tam na chodbe,“ opisuje Alena potichu.

Mame vtedy povedala, že ak ešte raz jej brata zbije, tak ju zabije. To bol poslednýkrát, keď ich udrela. Alena mala bič ešte dlhé roky odložený v skrini ako dôkaz. Potom sa ho zbavila. Pochopila, že nikto sa nebude pýtať, čo s bratmi a sestrou prežili.

Vyhodila ich z domu

Od pestúnky odišla ako devätnásťročná a presťahovala sa na internát. Mohla to urobiť skôr, ale nevedela si predstaviť, že mladších súrodencov tam nechá. Tentokrát rolu rodičov prebrala ona. Dohliadala na bratov a sestru, pomáhala im, kontrolovala úlohy a ak mali problémy, snažila sa ich urovnať.

Doma, ak sa to vôbec domovom dá nazvať, ostali už len bratia. Pestúnka odchádzala na víkendy a niekedy aj na celý týždeň preč, pretože robila vedúcu v detských táboroch. Alena sa odsťahovala do Prahy, aby zarobila peniaze. Mladších súrodencov si chcela zobrať do opatery, pretože jej mama čoraz častejšie hovorila, že sa o nich starať nechce.

Pestúnka s tým napokon súhlasila, absolvovali spolu všetky sedenia s psychológom, sociálnymi pracovníčkami a podali si žiadosti, aby ich Alena dostala do starostlivosti. Úrady usúdili, že to zvládne. „Ja som súhlasila a mama len plakala, akí sme nezvládateľní. Keď sme prišli domov, začala plakať, že to neurobí, lebo je to omyl,“ hovorí.

Netrvalo dlho, a pestúnka Aleninho brata na osemnáste narodeniny vyhodila z domu. Najmladší brat neohlásene prišiel na pol roka k sestre Lucii. „Mama poberala celú dobu peniaze od štátu a mojej sestre nič neposielala. Lucka to potom ohlásila, prebehol súd a dostalo ho do starostlivosti. Robila ošetrovateľku v domove dôchodcov, mala ranné, nočné, bola unavená. Všetko ťahala zo svojich peňazí,“ spomína si.

Alene sa však nepodarilo súrodencov ochrániť tak, ako chcela. S Luciou bratom nahrádzajú mamy vždy, keď treba a najmladší Daniel žije s priateľkou, najstarší Matúš napokon skončil vo väzení. „Vezmeme si ho k sebe na pár mesiacov, chceme mu dopriať posteľ, jedlo, pomôcť zohnať prácu. Všetko to urobíte, a to je potom k ničomu, začne zasa brať drogy,“

Hoci by sa mohlo zdať, že sa vybral v šľapajach biologických rodičov, je to trochu inak. Situáciu mu sťažujú aj psychické problémy. Teraz si však našiel prácu a celá rodina verí, že tentokrát sa mu podarí zbaviť sa dedičstva po rodičoch.

O najstaršom bratovi takmer žiadne správy nemajú, na fotografii preto chýba
Zdroj: Alena Šelepská

Sloboda ešte len príde

Dva dni pred naším rozhovorom sa Alene zase snívalo o Pepíkovi. Zo všetkých zlých vecí, ktoré prežila, bola pre ňu toto najhoršia. Dnes však žije úplne iný život. O chvíľu sa bude vydávať, pravidelne chodí na terapie a snaží sa pochopiť to, čo sa jej v detstve dialo. Slobodná však stále nie je. Vyčíta si, že súrodencov nedokázala ochrániť pred Pepíkom. Bála sa ho vtedy a bojí sa ho aj dnes, vo svojich snoch.

Len pred pár dňami v obchode videla, ako sa dvaja ľudia zrejme pod vplyvom drog alebo alkoholu naťahovali o malé dieťa. Kričali na celý obchod a jej to pripomenulo vlastné detstvo. Všimla si, že väčšina ľudí automaticky sklonila hlavu alebo, naopak, zvedavo sledovala hádku. Šepkali si, no tvárili sa, že ich sa to netýka.

Alena bez rozmýšľania vytiahla mobil a zavolala políciu. Triasla sa od hnevu, kým čakala na príchod hliadky. „Už keď som bola malá, chcela som deťom, ako som bola ja, pomáhať. Nemala som na to úplne odvahu. To sa dnes snažím zmeniť.“