Vzbura proti pokroku. Pred 200 rokmi ľudia ničili stroje kladivami, zasiahnuť musela armáda

Humanoidné roboty sa už dokážu brániť aj útočiť. Potvrdili to opakovane počas rôznych exhibičných zápasov s človekom. Na nedávnej svetovej konferencii o robotike takýto stroj s názvom StateCraft síce nevyhral nad profesionálnym boxerom, uštedril mu však niekoľko tvrdých úderov, niektoré aj pod pás. Proces poľudšťovania strojov sa teda blíži k svojmu vrcholu.  

Keď výdobytky techniky pred 200 rokmi začali nahrádzať ľudskú prácu, rozširovalo sa strojoborectvo – ničenie mechanických krosien ťažkými kladivami. Išlo len o praobyčajné priemyselné sabotáže alebo aj o pokus kolektívne vyjednávať s použitím násilia?

Na úsvite priemyselnej revolúcie v roku 1826 vypukli v grófstve Lancashire na severozápade Anglicka rozsiahle nepokoje ručných tkáčov pracujúcich doma. Ich výrobky, predovšetkým hladké bavlnené látky, vytláčala z trhu lacnejšia továrenská produkcia a remeselníci sa postupne dostávali na mizinu. Vynález mechanického krosna (tkáčskeho stavu) zásadne zvýšil rýchlosť výroby bavlnených tkanín a znížil ich cenu viac ako štvornásobne. Prvé modely tohto stroja poháňalo ešte vodné koleso, až neskôr ho nahradil parný pohon. Je pozoruhodné, aká významná úloha pripadla vode na začiatku prvej priemyselnej i terajšej technologickej revolúcie. Veď datacentrá umelej inteligencie (AI) sa ochladzujú vodou. A spotrebuje sa pritom ohromné množstvo vody!

Ale vráťme sa k ručným tkáčom. „Nasadenia mechanických krosien do textilnej výroby bolo pre mnohých tkáčov likvidačné: prudko im klesali objednávky i príjmy, o ich výrobky nebol na trhu záujem,” približuje britský historik David Scott.

Dnes je bežné, že štát sa snaží technologické šoky tlmiť rekvalifikačnými kurzmi, preškolením nezamestnaných na iné, vyhľadávané profesie či špecializácie. Vaše povolanie zaniká, ale štát vám zaplatí šesťmesačný kurz mechanika textilných strojov – to je predstava z konca 20. storočia a nie začiatku 19. storočia. Keď sa vo februári 1827 diskutovalo v britskej Dolnej snemovni, čo s prebytočnými ručnými tkáčmi, zazneli hlasy, že riešením by mohlo byť ich presídlenie do Kanady. Tá bola ešte súborom kolónií pod správou Britského impéria.

Mechanické krosná si nevyžadovali rokmi nadobudnutú zručnosť tkáča z domácej dielne. Majitelia tovární zamestnávali radšej mladé dievčatá, ktoré sa zaučili na prácu pri stroji za niekoľko dní. Mechanické krosno automatizovalo všetky kľúčové pohyby tkania. Robotníčka zasahovala do jeho fungovania len sporadicky, napríklad keď bolo treba spájať pretrhnuté nite. Preto továrne často prijímali do práce mladistvých a dokonca deti, ktorým mohli platiť len štvrtinu mzdy.

Prestížne a dobre platené boli jedine miesta mechanikov, ktorí stroje opravovali a udržiavali v chode. Na tieto pozície však majitelia najímali úplne iný typ robotníkov, než boli ruční tkáči – zvyčajne mladých kováčov alebo zámočníkov. „Ručný tkáč so svojou rutinou a zaužívanými pracovnými postupmi strojom nerozumel, preto by výrobu spomaľoval. V továrni diktoval tempo stroj, nie robotník,“ vysvetľuje Scott.

Skúsenosť s ručným tkaním sa v strojovej výrobe dala využiť jedine v príprave osnovy, pri navíjaní tisícok nití na veľký valec. Ale týchto pracovných miest bolo veľmi málo a majitelia na ne prijímali spoľahlivé mladé ženy, nie skúsených tkáčskych majstrov. Tí zostali doma, vo svojich dielničkách a tkali 16 hodín denne na klasických krosnách pri stále klesajúcich objednávkach a príjmoch. Postupne upadali s celými rodinami do extrémnej podvýživy a chorôb. Niektorí historici píšu o humanitárnej katastrofe, ďalší priamo o regionálnom hladomore.

„Stav chudobných v tejto časti Lancashiru zostáva nanajvýš žalostný. Aj tí ruční tkáči, ktorí ešte prácu majú, dostávajú za ňu iba almužnu, ktorá nestačí na udržanie holého života,“ informovali noviny The Manchester Guardian v apríli 1826.

Po preskúmaní farských záznamov z tohto obdobia sa odhaduje, že len vo východnom Lancashiri zomrelo na podvýživu 2 000-3 000 ľudí, z toho 135 maloletých detí. V regióne žilo v tom čase 60 000 ručných tkáčov, tvorili až 40 percent jeho obyvateľstva. Po nasadení strojov v miestnych textilkách štvrtina obyvateľstva ostala úplne bez práce a ďalšia štvrtina pracovala iba na polovičný úväzok.

Hnutie bez generála Ludda

Vzbura ručných tkáčov bola sociálnym výbuchom zo zúfalstva v neznesiteľnej životnej situácii, na tom sa zhodujú všetci historici. No dodnes ich rozdeľuje názor na to, či išlo ešte o luddistov, alebo už nie. Niektorí ich nazývajú luddistami druhej vlny. Prvá sa prehnala Anglickom v rokoch 1811 – 1816, začali ju pančuchári a ohniskom ich vzbury boli spočiatku mestečká v priemyselnom pásme okolo Manchestru. Pančuchári (neskôr sa k nim pridali aj ruční tkáči) rebelovali v malých skupinách, spravidla pod rúškom tmy v nočných hodinách. Mali bájneho vodcu generála Neda Ludda, ktorý vlastne neexistoval. Vzbúrenci sa však odvolávali naňho, keď pred súdmi vypovedali, prečo zabíjali majiteľov tovární: „Tak rozkázal generál Ludd”. V roku 1812 štyria muži zavraždili cestou z trhu továrnika Williama Horsfalla, ďalšieho majiteľa továrne sa pokúsili zabiť, ale zo zranení sa vystrábil.

Povstalci na rozdiel od prvých luddistov útočili na iba na stroje, nie aj na ich majiteľov. Postupovali vo veľkých prúdoch, ktoré sa zlievali na hlavnej prístupovej ceste k továrni. Viedol ich nie nejaký imaginárny generál, ale „kapitáni” – takto volali svojich miestnych vodcov. Ich mená boli dlho prísne utajené, až najnovší historický výskum, venovaný 200. výročiu povstania, ich čiastočne odhalil. Napríklad priniesol základné údaje o 37-ročnom Simeonovi Wightovi, ktorého odsúdili po povstaní na trest smrti. Neskôr mu ho zmenili na deportáciu do Austrálie, ale zomrel ako väzeň na lodi.

V jarných mesiacoch roku 1826 mali povstalci jasný cieľ: ničiť výhradne mechanické krosná s ich prídavnými zariadeniami, nepoškodzovať iný majetok a neublížiť ľuďom. Bilancia ich útokov je známa: zničili okolo 1 700 strojov v 37 továrňach. Zlikvidovali ich aj s kolesami vo vodných mlynoch a so stavidlami, ktoré regulovali prítok vody z rieky. Niekedy stačilo prerezať hnacie kožené remene vnútri mlyna a rozbiť centrálne hriadele. Bez tohto prevodového systému boli krosná iba kusmi nehybného kovu. V zriedkavých prípadoch, keď sa privolané vojsko už blížilo, povstalci podpálili mlyn a vyradili ho z prevádzky natrvalo.

Historik William Turner podrobne opísal priebeh búrlivých udalosti roku 1826: „Povstalci boli natoľko disciplinovaní, že tisíce vyhladovaných ľudí prechádzali okolo luxusných sídel majiteľov tovární bez toho, aby ich vyrabovali.” Niektorí historici tvrdia, že išlo o premyslenú formu hospodárskej sabotáže, ktorá mala vyslať politický signál parlamentu v Londýne o katastrofálnej chudobe tkáčov. A významný britský historik ľavicového zmýšľania Eric Hobsbawm nazval tento spôsob boja „kolektívnym vyjednávaním prostredníctvom nepokojov”.

Stojí za zmienku, že pri 200. výročí tkáčskeho povstania sa viacerí historici utiekajú aj k filozofovi a ekonómovi Karlovi Marxovi. Ten žil od roku 1849 v Londýne, kde napísal známe dielo Kapitál. Informácie o povstaní ručných tkáčov použil ako kľúčový dôkaz pre svoju ekonomickú teóriu o nadhodnote. Mal ich z prvej ruky od svojho priateľa Friedricha Engelsa, syna textilného magnáta, ktorý okrem tkáčovní v Porýní spoluvlastnil aj nadnárodný podnik priamo v Lancashiri. Významný rakúsko-americký ekonóm Joseph Schumpeter dal neskôr za pravdu niektorým Marxovým zovšeobecneniam príčin a dôsledkov tkáčskeho povstania: „Autor Kapitálu geniálne opísal, ako kapitalizmus nedokáže prežiť bez neustálej inovácie a revolúcie v technológiách.”

Foto:
Radovan Stoklasa
Takto nejako sa tkalo doma začiatkom 19. storočia nielen v Anglicku, ale aj v Uhorsku, čiže na slovenskom území.

Dozvuky masakru pri Chattertone

Ale netreba si zase myslieť, že ruční tkáči v Lancashiri trpeli len v dôsledku technologickej revolúcie. Celú túto oblasť Anglicka zasiahla už v roku 1825 finančná a hospodárska kríza. Prejavila sa krachom centrálnej banky (Bank of England) a prudkým rastom cien potravín. Ožobráčení remeselníci nemali šancu si ich kúpiť. „Rodiny tkáčov doslova umierajú od hladu vo svojich domovoch, pretože ich ručná práca nedokáže konkurovať strojom. Žiadame, aby ste okamžite uvoľnili financie na núdzovú potravinovú pomoc pre grófstvo Lancashire,“ písali zástupcovia tamojších miest v spoločnom liste vláde.

To sa však už začali hladové nepokoje a štát odmietol rokovať s „buričmi”, tobôž pomáhať ich rodinám v núdzi. „Poriadok musí byť nastolený za každú cenu,” odpovedal na petíciu minister vnútra Robert Peele. Vláda mu odobrila použitie tvrdých represívnych opatrení vrátane nasadenia vojska proti povstalcom. Polícia v Anglicku ešte neexistovala, vznikla až o tri roky, aj to spočiatku len v Londýne.

Najväčšia tragédia pri potláčaní povstania sa udiala v obci Chatterton, kde vojaci spustili paľbu do 4-tisícového davu. Zachovali sa súdne výpovede očitých svedkov: „Na mieste zostalo ležať niekoľko mŕtvych vrátane mladej ženy Mary Simpsonovej… Mary nebola medzi tými, ktorí rozbíjali stroje. Do davu vbehla len preto, aby v tom chaose našla a zachránila svoju dcéru… Ľudia utekali cez polia, zatiaľ čo krv sfarbila prístupové cesty k továrni.“

Za štyri dni armáda zastrelila minimálne 8 ľudí (z nich 6 v Chattertone) a desiatky ich ťažko zranila. Provládne noviny písali o „nútenej sebaobrane vojakov pred agresívnym davom” a o „barbarskom vyčíňaní luzy”. „Buriči odmietajú pochopiť, že stroje prinášajú vyššiu produktivitu. Útočia vlastne na pokrok a civilizáciu,“ komentoval krvavé udalosti londýnsky denník The Times.

Po brutálnych zákrokoch vládneho vojska sa sociálna situácia tkáčov v grófstve Lancashire ešte zhoršila. Natíska sa otázka: a čo podpora v nezamestnanosti, dávky v hmotnej núdzi? Nič také ešte neexistovalo. Odborové organizácie iba vznikali, nemali zastrešenie a dva roky pred povstaním ich parlament dokonca postavil mimo zákona. Navyše združovali iba továrenských robotníkov, ktorí ,,vyčíňanie luzy” verejne odsúdili.

Britský systém sociálnej pomoci sa riadil zákonom, ktorý fungoval na úrovni jednotlivých cirkevných farností. Financoval sa z miestnych daní, lenže v dôsledku hospodárskej krízy farnosti nemali dosť peňazí na podporu.

Aby toho nebolo málo, ministerstvo vnútra zakázalo poskytovať tzv. chudinskú podporu komukoľvek, kto sa zapojil do protestov alebo ničenia strojov. Ak niekto nejakú podporu predsa len dostal, musel si ju tvrdo odpracovať – najčastejšie pri rozbíjaní skál na stavbu ciest. Vyhladovaní tkáči na to jednoducho nemali silu.

Kríza paradoxne zasiahla najmä textilný priemysel. Ako je to možné? Už sme niečo naznačili o tlmení technologických šokov rôznymi regulátormi. Kým dnes sa znásobenie produktivity premieta aj do vyšších miezd zamestnancov a do príjmov štátneho rozpočtu, v ranom štádiu kapitalizmu z toho mali osoh najmä majitelia tovární a časť zisku pohltilo splácanie drahých strojov. Nízka kúpyschopnosť obyvateľstva pri vysokých cenách potravín viedla k tomu, že textilné výrobky nešli na odbyt. Nasledovala kríza z nadvýroby. Ale – cynicky povedané – každá kríza je aj na niečo dobrá. V tomto prípade vyčistila trh. „Tradičné ručné tkanie bolo ekonomicky rozdrvené. Továrne, ktoré krízu prežili, po obnovení dopytu kompletne prešli na mechanické krosná,“ píše Scott. V roku 1830 už absolútne dominovali v textilkách na východe Lancashiru i v jeho centrálnej časti.

Británia vyriešila problém s nadvýrobou tak, že začala vo veľkom vyvážať lacný priemyselne vyrábaný textil do svojich kolónií, predovšetkým do Indie. Tým takmer zlikvidovala tamojší tradičný textilný trh. Lancashire sa stával „dielňou sveta” a Manchester vlnárskou metropolou (Cottonpolis).

Prvé továrne bez vlastnej ochrany

Ako to, že povstalcov nezastavila vnútorná ochrana, firemná bezpečnostná služba? Dnes strážia datacentrá umelej inteligencie malé súkromné armády, niektoré sú vyzbrojené aj ťažkou vojenskou technikou a protivzdušnou obranou. Ochranke pomáhajú humanoidné roboty a robotické psy. Dá sa povedať, že stroje sa starajú o bezpečnosť iných strojov. Majú sa čo obracať, veď dozerajú na obrie objekty.

O takom niečom továrnici pred 200 rokmi ani nesnívali. Ale mohli sa poučiť z útokov luddistov prvej vlny – pančuchárov i tkáčov v okolí Nottinghamu na severe Anglicka – veď sa búrili len o pätnásť rokov skôr.

„Spoliehali sa na odstrašujúcu silu vtedajších represií aj novoprijatého trestného zákona,” vysvetľuje Clive Emsley, popredný odborník na dejiny britskej kriminality. „Desiatky vodcov luddizmu bolo po potlačení vzbury verejne popravených alebo deportovaných do Austrálie. Zákon proti ničeniu strojov z roku 1812 hrozil páchateľom trestom smrti,“ dodal.

Vtedajšie „hnutie za ničenie strojov” síce útočilo v malých skupinách – každá mala 15 až 30 mužov – ale dávali o sebe dopredu vedieť výhražnými listami a ultimátami. Napríklad továrnik George Smith z Huddersfieldu dostal od „generála Ludda” varovanie: „Ak do konca budúceho týždňa neodstránite strihacie rámy, príde k vám niekoľko stovák mužov zničiť tieto stroje a budovu podpáliť.“ Spoliehali sa majitelia fabrík v Lancashiri o pätnásť rokov neskôr na to, že budú mať dosť času na privolanie pomoci?

Ale prečo neudržiavali vo svojich továrňach aspoň minimálnu ozbrojenú ochranu? Podľa Emsleyho by to pre nich znamenalo nemalé fixné náklady na platy strážnikov, na zbrane atď. Raní kapitalisti zastávali okrem toho názor, že ochrana súkromného vlastníctva je základnou povinnosťou koruny (štátu), za ktorú oni sami platia dane.

„Vtedajší priemyselníci ani netušili, ako by takáto firemná bezpečnostná služba mala vyzerať. Jedinou alternatívou závodnej stráži mohli byť mestskí konštáblovia, dobrovoľníci z radov strednej triedy. Magistráty ich v prípade potreby dávali vyzbrojiť a mohli ich poslať aj na pomoc továrnikom. Ale tí radšej žiadali vládu o nasadenie armády proti vzbúrencom,“ myslí si Emsley.

Poučením pre majiteľov textiliek sa však nestalo ani povstanie tkáčov. Veľké britské priemyselné a lodiarske spoločnosti si začali zriaďovať uniformovanú podnikovú políciu až okolo roku 1900. A prvé komerčné bezpečnostné firmy (predchodcovia dnešných SBS) sa v Anglicku objavili až v 30. rokoch 20. storočia.

Mimochodom, v Rakúsko-Uhorsku, čiže aj na území Slovenska, sa tento vývoj oneskoril o niekoľko desaťročí. Koncom 19. storočia síce vznikali v areáloch väčších fabrík prvé útvary dozorcov a strážnikov, ich úlohou však nebolo čeliť útokom zvonku. Mali kontrolovať zamestnancov, aby neodnášali domov súčiastky alebo nástroje, a dbali aj na dodržiavanie zákazu politickej agitácie medzi robotníkmi.

Drevákmi do tkáčskych strojov

„Hnutie za ničenie strojov” sa neobmedzilo na Britské ostrovy a čoskoro našlo horlivých stúpencov na kontinentálnej Európe. V novembri 1831 protesty luddistov otriasli Lyonom a ďalšími mestami s textilkami vo Francúzsku. Vynašli tam vlastný spôsob ničenia mechanických krosien – hádzali do nich vlastné dreváky nazývané „saboty“. Tak vzniklo celosvetovo známe pomenovanie sabotáže. Vniknutie cudzieho predmetu do železného alebo dreveného rámu stroja okamžite pretrhalo tisícky napnutých nití. To bola pre majiteľa nočná mora – nadviazanie toľkých nití mohlo skúsenej tkáčke trvať aj niekoľko dní, počas ktorých stroj stál a nevyrábal.

Ako sa skončila vzbura tkáčov v Lyone? Po krvavej zrážke robotníkov s príslušníkmi Národnej gardy ostalo ležať na lyonskej dlažbe 169 obetí. Paríž musel vyslať 20-tisíc vojakov, ktorí znovu dobyli mesto.

Hnutie zasiahlo západnú Európu, jej najväčšie priemyselné centrá. V Porýní sa protesty tkáčov prejavovali ináč. Miestni faktori – obchodníci, ktorí zadávali prácu domácim tkáčom – drasticky znížil výkupné ceny za hotové látky. Tkáči odpovedali hromadným odmietnutím práce. Prichádzalo k potýčkam na uliciach, keď vyhladovaní tkáči a robotníci z farbiarní napádali sklady faktorov. Miestni mešťania a podnikatelia – aj tam sa stretávame s menom Engelsovho otca – museli opakovane žiadať pruskú armádu o vojenskú ochranu. Nemecký historik Heinrich Gemkow, životopisec Friedricha Engelsa ml., opísal, ako búrlivé udalosti v Porýní v 30. rokoch 19. storočia ovplyvnili premenu pobožného syna fabrikanta na radikálneho socialistu, spoluautora komunistického Manifestu.

A čo sa medzitým dialo u nás? Maďarský publicista Attila Béres pátral po nejakých prejavoch luddizmu v bývalom Uhorsku, a teda aj na Slovensku, ale nič neobjavil. Ako si to vysvetliť? „Výrazná ekonomická zaostalosť Uhorska bola hlavnou príčinou toho, že ničenie strojov tu nenašlo väčšiu podporu a robotníci bojovali za lepšie pracovné podmienky a vyššie mzdy inými prostriedkami.”

Jedno z posledných ohnísk nepokojov sa však nachádzalo relatívne neďaleko od nás – v Sliezsku, v oblasti dnešných hraníc medzi Poľskom a Českom. Tamojší tkáči v roku 1844 najprv demonštratívne požadovali zvýšenie miezd, potom zaútočili na domy a továrne priemyselníkov. Vojenské oddiely posilnené delostrelectvom krvavo potlačili aj túto vzburu.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
technologická revolúcia
robotníci

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.