Vznikli z chudoby, dnes fascinujú odborníkov. Slovenské domy vytesané do skaly fungujú ako prirodzená klimatizácia už stáročia

Na prvý pohľad vyzerajú ako úkryty, v skutočnosti však išlo o premyslené domovy. Hlboko v regiónoch existuje miesto, kde ľudia po stáročia vytesávali obydlia do mäkkého sopečného tufu, ktorý v lete prirodzene chladil a v zime chránil pred mrazom. Hoci ich pôvod dodnes sprevádzajú mýty o skrývaní sa pred Turkami či vplyve talianskych kamenárov, ich prínos je oveľa hlbší. Ukazujú, ako dokázali slovenskí remeselníci využiť náročný terén a zvláštny materiál na vytvorenie špecifického bývania.  

V Brhlovciach pri Leviciach možno nájsť celé skalné sídlisko, doslova vytesané do sopečnej horniny. Domy, ktoré sú pozostatkom zvláštneho typu ľudového staviteľstva. Nie sú to však jaskyne ani úkryty, ale skutočné domy, v ktorých ľudia žili celé generácie – dokonca ešte aj v minulom storočí. Vzhľadom na ich podobu sú preto opradené legendami.

Kedy presne vznikli, známe nie je. Prvé zmienky o skalných domovoch v malej obci sa však objavili už v encyklopédii Mateja Bela v asi polovici 18. storočia. V minulosti domáci verili tomu, že obyvateľstvo ich vybudovalo zo strachu a mali slúžiť ako úkryty počas tureckých nájazdov v 16. a 17. storočí.

Legenda je síce dlhoročnou súčasťou miestnej histórie, no odborníci sa podľa etnografa Adama Uhráka z Tekovského múzea v Leviciach zhodujú, že domy v podobe v akej ich poznáme dnes, so skrývaním sa pred Turkami najskôr nesúvisia, pretože mali iné využitie.

Pre Pravdu uviedol Imrich Tóth z pamiatkového úradu v Nitre (KPÚ) že podľa etnológa Ján Mjartana sú obydlia ešte staršie a vznikli predovšetkým ako sociálne a hospodárske stavby – využívajúce skalný terén ako základ domu. Iné zdroje uvádzajú, že išlo o vínne pivnice, ktoré po zániku viníc začala používať najchudobnejšia vrstva obyvateľov obce na bývanie.

Napriek tomu, že obydlia vytesané do skál nie sú na Slovensku ojedinelý fenomén, tie brhlovské áno – majú totiž rozsah sídliska. Navyše neboli bežným bývaním, žili v nich roľníci a remeselníci. Z tohto hľadiska tak išlo skôr o bývanie nemajetných, ktorí si nemohli dovoliť postaviť klasický dom.

„Vytváranie obytných priestorov vyhĺbením do úbočí kopcov a riečnych terás bolo na Slovensku v minulosti rozšírené vo viacerých oblastiach, v ktorých boli preň vhodné podmienky (napríklad Hontianske Tesáre, Lisov, Sebechleby, Domaníky, Kosihovce, Čebovce, Príbelce, Štefanov, Kamenica nad Hronom, Chľaba, Leľa, Bajtava). Zo všetkých lokalít sa v dobrom stave zachovali práve skalné obydlia v Brhlovciach,” dodal pamiatkar.

Príbeh skalného bývania formovala aj prítomnosť talianskych kamenárov v druhej polovici 18. storočia. Do Brhloviec sa dostali pre výstavbu kaštieľa, pričom domáci stavitelia sa na nej tiež podieľali. „Kaštieľ v Brhlovciach má taliansky pôvod, to je nepochybné a historicky podložené, rovnako sa dá predpokladať, že zručne spracovanie kameňa od talianskych majstrov prešlo aj na miestnych. Kamenárska tradícia bola v Brhlovciach aj v 20. storočí a je zaznamenaných niekoľko majstrov, ktorý si toto remeslo odovzdávali z generácie na generáciu,” podložil faktami etnograf.

Významná je preto architektonická stránka brhlovských skalných domov. Na stavbu použili remeselníci priamo svah, teda pracovali s tým, čo krajina ponúkala – skaly tvorené mäkkou horninou, takzvaným sopečným tufom. Podľa Tótha ide o staviteľskú tradíciu bývania Podunajska, historických oblastí Tekova a Hontu. Vynaliezavosť roľníckych stavieb tak ukázala, že naši predkovia pozerali najmä na praktickú stránku domov – v snahe ušetriť materiál a urýchliť prácu ich jednoducho vytesali do skál.

„Geologicky ide o oblasť vulkanického pôvodu. Z tekutých láv a sopečného popola sa usadením vytvorili vrstvy trachytových a andezitových tufov. Tieto horniny sú vrstevnaté, mäkké, pórovité, železnými nástrojmi sa dajú ľahko opracovať a možno v nich hĺbiť aj veľké podzemné priestory,” vysvetlil Tóth, že s tufom sa pracuje podobne dobre ako s drevom.

Bývanie v skale prinieslo aj vedľajší efekt, ktoré dnešné stavby musia kompenzovať technológiami. Štruktúra tufu je pórovitá, dierky v ňom držia vzduch, vďaka čomu funguje ako prirodzená izolácia a dokáže hromadiť teplo. Vďaka tomu udržiavať stabilnú teplotu v interiéri po celý rok. „V lete teplo z vonku neprenikne cez masívnu vrstvu zeme (nad skalným masívom) a kameňa dnu. V zime zase uvoľňuje naakumulované mierne teplo, preto v priestoroch nemrzne,” dodal pamiatkar. Boli preto obývané ešte v polovici 20. storočia, následne sa v 80. rokoch stali pamiatkovo chránené.

Brhlovské skalné obydlia zároveň nevyzerajú ako jaskyne, majú sofistikované tvary a fasády pripomínajúce dnešné domy. „V teoretickej rovine by podobné stavby mohli samozrejme vzniknúť aj dnes, ich stavebno-technická realizácia nie je náročná, práve naopak,” potvrdil Tóth s dodatkom, že sa však už zmenili nároky na bývanie. No po stavebnej stránke ide o ukážku využitia vlastností prírodného materiálu, ku ktorej sa postupne vracia aj moderná architektúra – k samoizolácii bez nutnosti umelého chladenia či prílišného vykurovania.

Ochrana viac ako dvesto ročných skalných obydlí v Brhlovciach je náročnejšia než pri bežných historických domoch. Netvoria ich múry, ale samotná skala. Práve jej stav rozhoduje o tom, či sa tieto ich podarí zachovať aj pre ďalšie generácie. Podľa Tótha už na viacerých miestach zaznamenali praskliny, opadávanie horniny či menšie zosuvy. Považuje preto za nevyhnutné preskúmať celú skalu a pripraviť opatrenia, ktoré zabránia ďalšiemu zvetrávaniu. „Budúcnosť skalných obydlí vo veľkej miere závisí od stavu skalného masívu, v ktorom sa nachádzajú,“ uzavrel.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
brhlovce
skálne obydlia

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.