Z Lymanu ušla pred dronmi a bombami. V Charkove začala od nuly v byte bez okien (reportáž)
obchodnyregister
2026.04.29.
Z pivnice v Lymane, kde lietalo viac dronov než vtákov, do tmavého bytu na okraji Charkova. Hrdinka našich reportáží spomína na dramatickú evakuáciu, rany po šrapneloch aj stratený domov.
V byte je tma ako v rohu. Natalija Mykolajivna osvetlí chodbu svetlom z mobilu. Obratne sa presúva z jednej izby do druhej, na stenách prebleskujú chaotické tiene. Z obývačky mi prinesie papuče a naviguje ma do kuchyne. Tiež je po ľavej strane od vstupných dverí, podobne ako v jej byte v Lymane. V kuchyni žena rozsvieti nabíjaciu lampu. Podlhovasté svetidlo zavesí nad sporák, lampa osvetlí kuchyňu ostrým bielym svetlom. Natalija zapne plynový sporák, na ktorý položí panvicu s olejom a svižne sa pustí do šúpania zemiakov. Poznamená, že vysmážané hranolčeky sú najlepšie čerstvé a nadrobno nakrájané zemiaky začne vhadzovať do rozhorúčeného oleja. V panvici zapraská.
„Bývame tu dva mesiace, zvykáme si,“ začne Natalija Mykolajivna Ševčenková, energická železničiarka na dôchodku, s ktorou som sa pred tromi rokmi zoznámila v ostreľovanom meste Lyman ležiacom na severe Doneckej oblasti.
Ja si zatiaľ obzerám betónový strop jedného z bytov v zbombardovanej bytovke na okraji Charkova, kde sa Natalija pred časom presťahovala. Premýšľam nad výbuchom, ktorý panelákom musel zatriasť tak silno, že v bytoch z plafónov poopadávala omietka. Pohľadom skĺzam po stenách, kde chýbajú kachličky. Tam, kde by mali byť okenné rámy, je natiahnutá fólia. Prekrýva okno zadebnené tablou z drevotriesky – podobne sú na tom všetky okná v paneláku.
Natalija Mykolajivna medzitým premieša zemiaky a stíši plameň. Kuchyňou sa nesie sýta vôňa smažiacich sa zemiakov.
„V Lymane sa to nedalo vydržať. Na oblohe lietalo viac dronov než vtákov. Nemohli sme vychádzať z domu,“ opisuje okolnosti, ktoré rozhodli o evakuácii rodiny. „Viac ako dva mesiace som žila v pivnici. Syn zostával v byte, no nakoniec to nemohol zniesť už ani on. Pár týždňov pred naším odchodom zišiel ku mne. Nemali sme elektrinu, kúrili sme si v piecke. Do pivnice sme zniesli to, čo sa dalo zniesť. Nakoniec sme sa rozhodli, že si objednáme auto, ktoré by prišlo po nás aj po naše veci. No len čo nás ťahali za nos. Nik nedorazil. Keď to začalo byť extrémne nebezpečné, evakuovali nás Bieli anjeli (policajná jednotka, ktorá sa špecializuje na evakuácie ľudí z ostreľovaných miest, pozn. red),“ pobehuje Natalija Mykolajivna po kuchyni kladúc predo mňa dobroty, ktoré napiekla pred mojím príchodom.
Rozlúčka s domovom
Jej pohostinnosť ma očarila zakaždým, keď som za ňou prišla do oslobodeného mesta. Raz stôl prestretý v obývačke, ktorú zdobili tapety marhuľovej farby a kde sa pyšne vypínala okázalá lampa v tvare obrovskej ruže, zaplnila sladkosťami, inokedy chlebíčkami s údenymi rybkami. Obzvlášť som si pamätala návštevu na jeseň 2023, keď sa na stole objavilo šumivé víno. Domáca pani si fľašu odkladala na oslavu narodenín. Začala sa však vojna a na oslavy už nebola vôľa ani nálada. V ten deň sme si nad syčiacimi bublinkami v pohároch predstavovali, ako si raz v Lymane štrngneme na koniec vojny. Natalija Mykolajivna nás pozývala na bujaré oslavy. Opisovala, ako vo dvore rozloží stoly, stoličky a gril, na ktorom sa budú opekať šašliky. Potom sa rozplakala. Bála sa, že sa toho dňa nedožije.
Aj teraz sa stôl v skromne zariadenej kuchyni, do ktorej nepreniká slnečné svetlo, prehýba jedlom. Pečené mäso, palacinky, chlebíčky z rybkou, koláčiky so smotanovou plnkou. Natalija Mykolajivna hľadá miesto pre šálku, do ktorej mi nalieva horúcu kávu. Aj keď plynový sporák zohrieva byt na príjemných 18 stupňov, neustále sa ma vypytuje, či mi nie je chladno.
„Zostávali sme do decembra. Mali sme ešte zásoby potravín. No tam – tam nemáš hlad. Zrejme kvôli stresu. Nedokázali sme žuť, prehĺtať. Chápala som, že sú to naše posledné dni v Lymane. Psychicky som sa na to, že musím opustiť domov, pripravovala už od leta. Keď som na jeseň videla, ako zničili Masliakovku, kde máme záhradku, pochopila som, že ani z Lymanu nič nezostane,“ vrátila sa k rozprávaniu o posledných dňoch v meste, ku ktorému sa ruská armáda priblížila na vzdialenosť troch kilometrov.
Prečítajte si tiež:
Natalija Mykolajivna si začala pomaly baliť veci: obliečky, vankúše, príbor, riad. Všetko triedila do osobitných škatúľ. S bôľom sa dívala najmä na nábytok a domáce spotrebiče – bolo jej jasné, že chladnička, práčka, mixér, ohrievače a iné vymoženosti budú musieť zostať v byte. Keď nastal deň evakuácie, z bytu stihla schytiť len zopár tašiek, v ktorých mala rodina zbalené dôležité dokumenty a lieky, a to, čo viselo na vešiaku na chodbe. Pokyny záchrancov boli nekompromisné – do auta sa zmestia len nevyhnutné veci, škatule budú musieť zostať.
Inak by zaberali miesto ďalším obyvateľom, po ktorých prišli do mesta.
„Keď som pochopila, že si ich so sebou nebudem môcť vziať, zniesla som ich do pivnice. Iba som sa nad nimi prežehnala. Ani som neplakala. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Jazdili sme po meste a do dodávky sme nakladali nemohúce 80-ročné babky. Nemohla som sa na to dívať. Naše mesto sa premenilo na zhoreniská a rozvalené domy. Slzy mi začali tiecť až vtedy, keď sme dorazili do bezpečia,“ rozpráva a premiešava hranolčeky v oleji. Posmeľujem ju, že sa spolu so synom rozhodli správne. Ktovie, či by ich z mesta dokázali evakuovať dnes, keď sa mesto premenilo na takzvanú kill zónu – oblasť, kde nič neunikne pozornosti útočiacich rojov dronov.
Natalia Ševčenková vo svojom byte v Lymane v roku 2023.
Zdroj: Stanislava Harkotová
Drony za oknom
„Pamätáš si moju kuchyňu, však?“ náhlivo povie. Akoby nie! Pomáhala som jej s kávou, keď sme k Nataliji prišli ako hostia. Tá sa zahľadí do prázdna a začne opisovať, ako spoza sporáka za oknom zbadala nízko letiaci dron. Zadívala sa lepšie – dron mal na sebe pripevnený veľký delostrelecký granát.
„Takáto bomba,“ ukazuje rukami rozmery granátu. „Raz nás bombardovali sedem dní neprestajne! Skrývali sme sa v pivnici. Nemohla som vybehnúť ani na pár minút, aby som nasypala holubom a nakŕmila psy.“
„Vy ste sa báli o holuby?“ krútim hlavou a pochutnávam si na chlebíčkoch.
„Ja sa aj dnes o nich bojím! Ako tam len žijú? Bojím sa, že zahynuli od chladu. Kŕmiš zvieratá, pestuješ kvety, aby si sa tam nezbláznila. Nedajbože, aby si čosi také zažila. Začali nám dochádzať potraviny. Obchody nefungujú. Žiadny chlieb. Mali sme nejaké zásoby. Krúpy a zemiaky. Nehladovali sme, ale báli sme sa. Nie každý človek znesie takýto stres. V meste zostalo žiť len zopár desiatok ľudí. Niektorí z nich – asi chápeš, čo sú zač,“ podotkne a pobehuje medzi sporákom a chladničkou.
„Skutočne čakajú na Rusov? Chápu, že sa toho nemusia vôbec dožiť?“ opäť neskrývam údiv.
„Nerozumiem tomu. Nikdy by som si nepomyslela, aká veľká môže byť ľudská hlúposť. Keď som odišla, pomyslela si: Konečne ste sa odo mňa ,oslobodili‘! Pritom ja sama nemám rada slovo ,ždun‘ (ten, kto čaká, v tomto prípade na Rusko, pozn. red). Ja som tiež sedela do poslednej chvíle. Možno aj o mne si niekto myslel, že čakám.“
Prečítajte si tiež:
Natalija vareškou mieša hranolčeky, a keď poznamená, že sú hotové, v byte sa prudko rozsvieti. Z ľaku prechádzame do hurónskeho smiechu. Konečne zapli elektrinu. Natalija Mykolajivna ihneď začne pobehovať po byte a hľadať nabíjačku. Každá minúta s elektrickým prúdom je počas niekoľkohodinových výpadkov, spôsobených ruskými útokmi, vzácna. Nad kuchynským stolom sa dvíha ľahká para z horúcej pochúťky. Taniere a príbory nakúpila po tom, čo sa nasťahovali do bytu. V charite rodina vyfasovala periny, posteľnú bielizeň a uteráky, z ktorých si Natalija Mykolajivna počas svojej prvej noci v Charkove vytvorila vankúš.
Nemohla prestať myslieť na to, že všetko toto zostalo v jej byte.
„Ako sa hovorí: nahí sme prišli na svet a nahí z neho aj odídeme,“ vzdychá a núka ma, aby som ochutnala nakladanú zeleninu, ktorú kúpila na miestnom bazári.
„Celý život som mala dve aj tri práce. Šetrila som každú kopijku. Nikdy som nikoho neprosila o pomoc. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby deti vyštudovali. V Lymane zostalo všetko. Byt, chatka so záhradkou, garáž, auto. Prišli sme o všetko. Jedna bomba, druhá, piata, desiata. Prestala som to rátať. Vybilo nám všetky okná. Vieš si to predstaviť? Všetko premleli. Doma zostali všetky moje zaváraniny aj lekváre. Možno ich nájdu miestni,“ dúfa, aby mal aspoň ktosi z jej pochúťok úžitok. Aj jej pomohli známi, keď v Charkove našla útočisko. Opisuje, ako jej vyvolávali s otázkou, čo potrebuje.
„Prvá noc v tomto byte? Rozložili sme si divány. Ja som ihneď padla do perín. Bola som úplne vyčerpaná. Na druhý deň som začala upratovať. Povedala som si, že sú ľudia, ktorí sú na tom horšie. My máme teplú vodu. Po príchode sme sa vydali na nákup – základ bol riad a potraviny. Najskôr som ani nevedela, čo a ako navariť. Nie som zvyknutá variť v cudzích hrncoch. Kolegovia z práce mi poslali balíky so zemiakmi, cibuľou, kapustou, mrkvou. Hanbila som sa pýtať si. Príbuzní aj známi na mňa nakričali, aby som im ihneď poslala adresu! Najdôležitejšie je, že máme kde sa umyť a čo jesť. Nič iné už nepotrebujem,“ povie.
Opäť sa rozhliadam okolo seba – na byt bez okien. Pre rodinu presídlencov je to dočasné riešenie bývania, ktoré si nateraz môžu dovoliť zaplatiť.
Zničená budova v meste Lyman. Fotografia z marca 2023.
Zdroj: Stanislava Harkotová/Aktuality.sk
Prvá pomoc susedom
Natalija Mykolajivna nakoniec priznáva, že v Lymane to nemuselo dobre dopadnúť.
„Koncom novembra som bola ešte na Masliakovke. Vydala som sa tam na bicykli. Nikde ani živá duša. Len drony. Bola som sa naposledy pozrieť na chatku a poplakať si. Keď som sa vrátila, Serjoža ma vyhrešil, prečo tak riskujem,“ hovorí uznajúc, že syn Serhij mal pravdu – pohybovať sa po meste bolo mimoriadne nebezpečné.
Sama vie ako. Zraneniu sa totiž nevyhol Serhij, ktorý sa ocitol v blízkosti útoku dronu. Šrapnely mu poranili šiju a stehná. Aj včera zbadala, že Serjoža má opuchnutú ruku – dal o sebe vedieť jeden z úlomkov, ktorý zostal v tele. Hoci zranenie syna, ktorého po útoku z Lymanu odviezla záchranka, opisuje ako najväčší šok svojho života, jedným dychom dodá, že bola svedkom aj iných, podobne dramatických udalostí.
Zhodou okolností bola takisto v kuchyni. Odrazu začula, ako ktosi kričí meno jej syna. Ten práve odišiel do práce. Preľaknutá matka vybehla na ulicu mysliac si, že je syn opäť zranený. Namiesto toho sa jej naskytol takýto pohľad – na chodníku v kaluži krvi leží sused, má dotrhanú ruku a stráca vedomie.
„Zatočila sa mi hlava. Telefonujem na záchranku. Žena na druhej strane ma privádza o nervy. Vtom sa tam zjavil vojak a berie môj mobil. Riadne jej naložil. Skrátka, zavolali sme prvú pomoc. Vojak obmotáva zraneného opaskom. Zrazu vidím, že pred vchodom sedia na lavičke ďalší dvaja. Tiež naši miestni chlapci. Tečie z nich krv, mali úplne dobité nohy. Ukázalo sa, že boli v aute, ktoré zasiahol dron. Nevedela som, kde mám skôr skočiť. Neviem, ako som to vôbec zvládla. Strašne sa bojím krvi,“ opisuje.
Prečítajte si tiež:
Útoky dronmi na civilistov neboli v Lymane ojedinelé. Natalijina susedka leží v nemocnic už dva mesiace po tom, čo na auto, v ktorom sa viezla, zhodili Rusi granát. Výbuch jej rozdrvil kľúčnu kosť a lopatku. Jej manžel prišiel o prsty na nohách. Nataliju Mykolajivnu rozhorčil cynizmus ruských vojakov. Predsa musia na tabletoch vidieť, čo a koho triafajú! Čo komu spravil nejaký dedko alebo žena, ktorá sa vydala za chlebom do susedného mesta?
„Ako sme si len v Lymane pekne žili. A to som si myslela, že žijeme biedne. Vždy som chcela, aby sme sa mali lepšie. Až teraz si uvedomujem, že sme mali všetko. Prišla som z práce, vybrala som sa s kamarátkami k jazeru okúpať sa. Mali sme skvelú partiu. Neustále sme sa stretávali. V zime sme sa sánkovali, v lete sme chodili na huby. Dnes náš les neexistuje. Je spálený, vybombardovaný. Hotová Sahara. Všetko je obalené protidronovými sieťami, ktoré sa povaľujú kade-tade. Na nich zamotaná zver,“ znovu vzdychá Natalija Mykolajivna.
Spoza zadebneného okna do bytu preniká tlmený zvuk sirény.
„Padol súmrak, začínajú sa litánie,“ povie Natalija a opäť raz ma núka hranolčekmi, palacinkami a horúcou kávou.