
Zuzana Kirchnerová pre Aktuality.sk priznala, že sa s hlavnou hrdinkou stotožňuje v skúsenosti s nedôverou a podceňovaním zo strany mužov.
Príbeh českej spisovateľky Simony Monyovej otriasol pred rokmi verejnosťou. Žena, ktorá vo svojich knihách opisovala vzťahy a mala obrovskú základňu čitateliek, sa sama stala obeťou tragického domáceho násilia. V roku 2011 ju zavraždil jej druhý manžel.
Miniséria z dielne televízie Nova sa k tejto citlivej téme vracia, no robí to inak, než sme pri populárnom žánri true crime zvyknutí.
Režisérka Zuzana KIRCHNEROVÁ sa rozhodla zamerať výlučne na perspektívu obete.
V rozhovore hovorí o tom, ako sa vyhli bulvarizácii a prečo bolo pre vznik seriálu kľúčové získať povolenie od synov zosnulej autorky.
Čo sa ďalej dozviete:
- Aké sú vzorce domáceho násilia, a prečo je táto téma mrazivo aktuálna všade vo svete;
- prečo podľa režisérky spoločnosť dlhodobo podceňuje ženy;
- ako politici posilňujú toxickú maskulinitu a vytvárajú v spoločnosti nebezpečnú atmosféru, v ktorej sa verejné zhadzovanie žien stáva normou a predstupňom k domácemu násiliu.
Čo bol ten prvý moment, kedy ste sa rozhodli ísť do spracovania tejto série? Ako ste sa dostali k príbehu Simony Monyovej? Čítali ste jej knihy, boli ste jej fanúšička, alebo aký bol prvotný zárodok tohto projektu?
Oslovila ma kreatívna producentka z Novy Klára Follová spoločne s dramaturgičkou Martou Fenclovou. Dali si so mnou stretnutie a presvedčilo ma, aké sú osobnosti a akým spôsobom chceli s týmto príbehom nakladať, že to nechceli robiť bulvárne. Príbeh som poznala, ale jej knihy som predtým nečítala, tie som začala čítať až v rámci prípravy.
Vtedy to mnou však otriaslo, bol to veľmi silný príbeh. Zároveň ma oslovilo, akým nebulvárnym spôsobom k tomu chcela kreatívna producentka pristúpiť, že k tomu chcela urobiť aj dokument.
Bolo spustenie seriálu Monyová naplánované naschvál až po prepustení jej druhého manžela, a teda aj vraha Simony Monyovej, Borisa Ingra?
Vôbec nie. Bol prepustený predčasne zo zdravotných dôvodov, takže s tým sme vôbec nepočítali. Seriál vznikal dlho. Niektoré kolegyne s týmto nápadom prišli už pred viac ako piatimi rokmi. Skôr sa to prispôsobovalo tempu výroby televízie Nova, takže to spolu vôbec nesúvisí.
Schválne sme vraha dávali do úzadia. V seriáli nebola ukázaná ani vražda. Neustále dodržiavame perspektívu obete a celý príbeh vykladáme cez vnímanie Simony. Na rozdiel od iných true crime projektov sme chceli, aby bol vrah minimalizovaný a zostal v úzadí.
Kde nájdete pomoc?
Národná bezplatná nonstop linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212
Nonstop krízová linka Aliancie žien Slovenska: 0903 519 550, alianciazien@alianciazien.sk
Fenestra (Košice): +421 911 440 808, fenestra@fenestra.sk
Poradenské centrum Alej (Bratislavský kraj): 0911 417 778, alejporadenskecentrum@gmail.com
Centrum Slniečko (Nitra): 0917 545 808, poradna@centrumslniecko.sk
Poradenské centrum Náruč Žilina: 0918 185 576, poradnazilina@naruc.sk
Nezabudlo sa na Simonu Monyovú v českej spoločnosti?
Myslím si, že u mojej a staršej generácie nie. Bola to veľmi veľká a nečakaná vec, ktorá otriasla mnohými ľuďmi. Navyše, mala obrovskú fanúšikovskú základňu. Ženy naprieč spoločenskými vrstvami ju rady čítali a ona s nimi bola často v kontakte, takže si k nej vytvorili silný vzťah. Mladá generácia ju už asi nepozná, ale stredná a staršia generácia na to nezabudla. Bolo to otrasné, že aj keby na to niekto pozabudol, hneď sa mu to v pamäti vynorí.
Spomenuli ste, že príprava trvala roky. Ako dlho sa na tom pracovalo a kto všetko sa na projekte podieľal?
Kolegyňa Marta Fenclová, ktorá je autorkou námetu, s tým prišla už asi pred piatimi rokmi. Dlho však trval vývoj námetu, kým to v televízii Nova prešlo schvaľovaním. Pracovala som na tom posledné dva roky, ale Marta s Klárou Follovou na tom pracovali už dlhšie, intenzívne snáď celých päť rokov.
Režisérka Zuzana Kirchnerová
Zdroj: Denisa Buranová
Len prednedávnom ste sa verejne vyjadrili k tomu, ako pracovali tvorcovia filmu Zbormajster s obeťami a že to s nimi nemali stopercentne odkomunikované, pričom prípad skončil na súde. Ako ste postupovali pri spracovaní príbehu spisovateľky Monyovej? Odkomunikovali ste si to so všetkými – s rodinou, kamarátkami, ako aj so synmi?
Toto som neriešila ja, ale kreatívna producentka Klára Follová. Od začiatku to mala televízia Nova nastavené tak, že ak nebude súhlasiť rodina, natáčať sa jednoducho nebude. To bola podmienka, bez ktorej by to nešlo. Bola to jedna z mojich prvých otázok, keď som do projektu vstúpila – pýtala som sa, či komunikujú s rodinou, pretože som sa bála, aby to nebolo bulvárne a nikomu to neublížilo.
Povedali mi, že scenáristka Bára Námerová robila s rodinou obrovské rešerše a scenáre s nimi boli vopred komunikované. Vstupovala som do toho v momente, keď synovia a švagriná (Simony Monyovej, pozn. red.) boli už platnou súčasťou tímu, keďže nám poskytli množstvo informácií. Dostala som od nich napríklad rodinné denníky a kroniky, ktoré Simona písala deťom, čo bol pre mňa skvelý rešeršný materiál, a taktiež množstvo fotiek z rodinného archívu.
Predtým, než išiel seriál von, mali sme pre rodinu projekcie. Ich reakcie, čo je teraz vidieť aj z médií, sú veľmi kladné. Stále hovoria, že hoci to pre nich nie je jednoduché, majú pocit, že by mama bola za tento seriál rada. Synovia tvrdia, že ich motiváciou bolo otvoriť ľuďom oči, aby už nikto neskončil tak, ako ich mama. A to si myslím, že sa darí, pretože mimovládne organizácie, s ktorými sme spolupracovali, nám hlásia obrovský nárast žien, ktoré sa im ozývajú ako obete domáceho násilia, a že im seriál dodal určitú silu.
Komunikovali ste aj s druhým manželom, s vrahom, Borisom Ingrom?
S ním sa nekomunikovalo. V seriáli sme mu zmenili meno a celé je to postavené a rozprávané cez postavu Simony.
Samozrejme, je tam istá umelecká licencia, nikto z nás u nich doma nebol a nevieme presne, čo si hovorili. Pri písaní scenára sme sa najviac inšpirovali jej knihou Srdce bolí, kde tento vzťah popísala. Aj postava v seriáli sa volá Adam, pretože tak sa volala hlavná postava v jej románe — muž, ktorý je toxický a týra svoju ženu.
Čo všetko bolo upravené pre potreby seriálového spracovania? Menili sa aj lokácie?
Ich skutočná vila vyzerala inak. My sme vybrali vilu, ktorá je honosnejšia, vizuálne zaujímavejšia a priestorovo viac prispôsobená natáčaniu. Inak sme vychádzali z reálnych faktov. Kamarátky sa volajú inak a nevychádzajú len z konkrétnych osôb, ide skôr o fúziu niekoľkých skutočných kamarátok a ich životných príbehov. Nemám pocit, že by sme robili nejaké veľké zmeny, hlavné bolo zmeniť meno vraha.
Ako divák som bol prekvapený, keď sa skončilo finále celej série, lebo v záverečnej epizóde ste vôbec neukázali vraždu spisovateľky. Od prvej epizódy ste diváka pripravovali na to, že sa stane niečo hrozné. Boli tam svetlá záchranky, neskôr zábery rozbitého a zakrvaveného nábytku. Aký bol zámer neukázať celý detail vraždy?
Náš zámer nebol ukazovať vraždu. Nechceli sme, aby to bol true crime alebo klasická kriminálka. Urobili sme tak aj z pietnych dôvodov kvôli rodine a pamiatke Simony Monyovej. Prišlo nám, že by to bolo príliš krvavé a morbídne. Zároveň sme si povedali, že sa to dostatočne dovysvetlí televíznymi novinami v záverečnej sekvencii. Bolo to rozhodnutie už vo fáze scenára nezobrazovať to priamo a nechať v tom určité tajomstvo.
Sú ľudia, ktorých to možno sklamalo, ale zároveň je veľa takých, ktorí naopak oceňujú, že sme z toho neurobili krvák a zostali sme decentní. Som rada, že sme to takto urobili, pretože to bola reálna osoba. Jej synovia a vnúčatá žijú, takže aj z tohto dôvodu som rada, že to zostalo pietnejšie.
Seriál Monyová
Zdroj: Voyo, TV Markíza
Keďže ste pracovali na seriáli o domácom násilí, zaujímali ste sa aj o nejaké štatistiky? Robili ste si rešerš, ako to s domácim násilím v Českej republike vyzerá v súčasnosti a v porovnaní s rokom 2011?
Nie som na to úplný odborník. Pred štúdiom na FAMU som však vyštudovala právo a pôsobila v mimovládnych organizáciách, ktoré sa zaoberali aj domácim násilím, takže som už o tom mala určité povedomie. Samozrejme, zisťovala som si rôzne informácie v rámci príprav na natáčanie, ale nezaoberala som sa až tak štatistikami. Skôr sme mali stretnutia s psychológmi a snažili sme sa riešiť pôvod násilia, typy násilníkov a správanie obetí.
Často ide o klasické schémy, ktoré sa opakujú. Najprv prichádza takzvaný „love bombing” (manipulácia cez lásku, pozn. red.), potom násilník ženu pomaly odrezáva od kamarátok a rodiny, spochybňuje ju, nastáva gaslighting (citové zneužívanie a spochybňovanie, pozn. red.) a následne psychický a fyzický teror. Zisťovala som si to a viem, že je to, bohužiaľ, stále veľmi aktuálna téma.
Tento rok som so svojím filmom Karavan veľa cestovala po svete, najmä po Európe. Keď padla otázka, čo ďalšie pripravujem, a povedala som, že tému domáceho násilia, všade vo Francúzsku, v Španielsku, v Taliansku či v Rakúsku ľudia reagovali, že by bolo skvelé, keby sa to vysielalo aj u nich, lebo je to mimoriadne aktuálne. Začali mi spomínať podobné príbehy zo svojich krajín. Netýka sa to len Česka alebo Slovenska, to číslo je vysoké všade. Vyhrali sme festivaly aj v Indii či v Austrálii a myslím si, že v Indii to zarezonovalo práve pre domáce násilie, s ktorým majú obrovský problém.
Je zaujímavé, že po medzinárodných festivaloch vám ľudia hovorili, že seriál ako Monyová u nich chýbal. Plánuje sa seriál predať aj do zahraničia, napríklad ho nadabovať alebo otitulkovať pre iné trhy?
Televízia Nova má nové zahraničné oddelenie, ktoré sa stará o predaje. Je to však aj otázka práv a vecí, do ktorých ja úplne nevidím. Mojou prácou bolo natočiť to čo najlepšie, toto už je producentská práca. Viem, že nejaké televízie s nimi o tom rokujú. Kreatívna producentka Klára Follová má o to určite záujem.
Už len to, že nás vybrali na Berlinale, nám otvorilo dvere k ďalším rokovaniam, písalo sa o tom aj v magazíne Variety. Určite je tam snaha.
Tvorcovský tím tohto seriálu bol zložený prevažne zo žien. Často sa hovorí, že k chúlostivým témam ako domáce násilie alebo interrupciám by sa mali vyjadrovať práve ženy. Bol to zámer vytvoriť čisto ženský tím?
Neboli sme čisto ženský tím, ale ženy boli vo vedení. Zámerom kreatívnej producentky Kláry Follovej bolo presadiť na Nove ženu — režisérku. Intenzívne na tom pracovala, pretože je feministka a snaží sa propagovať a podporovať ženy. Vďaka nej som dostala túto príležitosť, hoci som so seriálmi nemala žiadne predchádzajúce skúsenosti. Obe producentky boli ženy, ja ako režisérka, hlavná scenáristka aj architektka boli ženy.
Avšak kameraman, strihač a zvukár boli muži. Takže sme v tíme mali aj mužov, no takzvané hlavné tvorkyne boli výhradne ženy.
Na Slovensku sme mali nedávno vyjadrenie premiéra, ktorý novinárku zhodil tým, že by ju bolo treba pokropiť hadicou studenej vody. Pozerá sa v Česku na ženy vo vedení inak, alebo je to stále tabuizovaná téma?
Musím povedať, že ma veľmi milo prekvapilo, keď som v televízii Nova začala pracovať. Tím kreatívnych producentov je tam vyrovnaný, pol na pol muži a ženy. Riaditeľka programu je navyše Slovenka — Silvia Majeská. Mala som pocit, že majú firemnú kultúru, ktorá ženy skutočne podporuje.
Možno mi pomohlo, že som už staršia a môj predchádzajúci film Karavan mal úspech, takže ma nikto nespochybňoval. Pre Kláru však nemuselo byť jednoduché ma presadiť. Nebolo to ani tak preto, že som žena, ale skôr preto, že som nemala skúsenosti so seriálom. Je to predsa len iná disciplína ako točiť celovečerný film. Bol to od nej veľký risk, ale myslím si, že je rada, že sa to vyplatilo. Aj ja som veľmi vďačná, že som ukázala, že ten risk stál za to, čo snáď pomôže ďalším ženám po mne.
Cítila som sa tam ako žena výborne a som pyšná, že sa ukazuje, že ženy môžu viesť veľké projekty ako producentky, režisérky či hlavné architektky. Do budúcna by som aj ja rada dávala ženám čo najväčšiu šancu. Učím na FAMU a nedávno sme mali klauzúry s čisto dievčenským ročníkom. Ich filmy boli mimoriadne kvalitné. Veci, ktoré sa kedysi spochybňovali, že ich ženy nevedia, napríklad po technickej stránke, zvládli to úžasne. Na FAMU máme veľmi silné a talentované režisérky a dúfam, že sa im bude dariť.
Naznačili ste, že nedôvera tam bola skôr preto, že išlo o seriál. Nebolo pre vás náročné zmestiť sa do formátu šesťdielneho seriálu?
Samozrejme, nejakým spôsobom som bola obmedzená, pretože potrebujete, aby bol seriál divácky prijateľný. Povedala som si však, že to zoberiem ako výzvu.
Keďže bol scenár napísaný trochu melodramaticky až mierne gýčovo, čo vychádzalo z jej života, snažila som sa s ním pracovať. Som vďačná, že ma nenútili natáčať to ako klasický true crime, s temným svietením a klasickým kriminálnym vzhľadom. Nechali ma zrealizovať moju vlastnú víziu.
Najnáročnejšie bolo, že sme mali v porovnaní so zahraničnými seriálmi veľmi málo času. Natáčalo sa strašne rýchlo, čo bolo fyzicky aj psychicky náročné. Herci museli ísť na jednu alebo dve klapky a išlo sa ďalej. Seriál bol herecky zložitý, plný náročných scén, po ktorých sa človek musí spamätať. Snažila som sa, aby mali herci na dôležité scény dostatok času a mohli sa sústrediť. To obrovské tempo bolo extrémne, ale vďaka skvelému tímu, ktorý sa navzájom podržal, sme to zvládli.
Našli ste počas práce na seriáli so Simonou Monyovou niečo spoločné? Videli ste sa v niečom?
Určite áno, a myslím, že nielen ja, ale aj herečka Tereza Ramba a ďalšie kolegyne. Vidím sa v nej ako v žene, ktorú ostatní podceňovali, no ona im všetkým dokázala opak. Nikto neveril, že z nej bude spisovateľka, no ona si to vydobyla a tvrdo si išla za svojím. Mala obrovskú potrebu tvoriť. Veľmi sympatické mi bolo aj to, že pre ňu bolo vždy dôležité byť mamou. Mala tri deti a veľmi sa o ne starala, v čom sa určite tiež stretávame. Rovnako sme obe zažili podceňovanie zo strany mužov. Išlo o také nenápadné zhadzovanie, aké robil napríklad ten vydavateľ, ktorého hral Michal Isteník. V tomto sa s ňou určite stotožňujem.
Spomenuli ste, že ste cítili podceňovanie, kým neprišiel úspech s filmom Karavan.
Pred Karavanom určite. Teraz je to dané aj vekom, človek predsa len starne a má autoritu aj vďaka tomu. Ale aj keď som svojho času vyhrala v Cannes so študentským filmom, prekážky a podceňovanie mňa aj mojej producentky boli obrovské a bolo to naozaj nepríjemné.
Keď sme v seriáli Monyová natáčali scény s knižným vydavateľom, do veľkej miery som vychádzala zo seba. Myslím si, že môžem hovoriť aj za Terezu Rambu (hlavná postava seriálu Monyová, pozn. red.), že si v tejto brandži zažila svoje, keď boli ženy apriori podceňované.
Mení sa to, našťastie, k lepšiemu. Prajem si, aby sa to naďalej zlepšovalo, hoci je tu problém, že proti tomu aktuálne nastúpil silný protiprúd a s ním toxická maskulinita, napríklad Trump alebo u nás strana Motoristé sobě. To, čo sa podarilo zlepšiť, sa opäť vracia späť. Stále sme napríklad jednou z krajín s najväčšou platovou nerovnosťou medzi mužmi a ženami. Je potrebné proti týmto trendom extrémnej pravice bojovať, a to aj prostredníctvom seriálov, akým je Monyová.
Prišli vám počas vysielania seriálu nejaké správy od diváčok, že zažívajú domáce násilie?
Ozývali sa skôr Tereze Rambe a Igorovi Orozovičovi. Diváci sa predsa len viac stotožňujú s hercami. Mne osobne priamo správy na Instagram nechodili, skôr sa mi zdôverovali ľudia, ktorých som stretla na ulici alebo medzi známymi. Moja sestra, ktorá je lekárka, mi zasa vravela, že sa jej zveruje veľa sestričiek a kolegov.
Herci s nimi komunikujú prostredníctvom PR oddelenia Novy. Na konci každého dielu máme odkaz na centrum Rosa a krízové linky. Rozhodne by nebolo dobré, keby sme zo seba robili odborníkov na domáce násilie. My nimi nie sme. Najkorektnejšie je ich odkázať na odborné organizácie, ktoré robia skvelú prácu.
Na Slovensku sme v poslednom období svedkami toho, že obete domáceho násilia nie sú chránené. Vidíme to aj na prípade z Gelnice, keď násilník zavraždil svoju manželku hneď po prepustení z väzby, v ktorej skončil pre nebezpečné vyhrážanie. Vidíte v tom paralelu s prípadom zavraždenej spisovateľky? Vyobrazili ste, že Monyová nepodala trestné oznámenie, mala síce lekárske posudky o fyzickom násilí a zavolala políciu, no potom si sama povedala, že chyba je vlastne na jej strane.
Bohužiaľ, paralelu tam vidím. Vo všeobecnosti je tendencia domáce násilie podceňovať. Ľudia sa do toho nechcú pliesť, považujú to za súkromnú vec. Je naozaj potrebné preškoliť policajtov, sudkyne a vyšetrovateľov, aby porozumeli dynamike domáceho násilia.
Často sa totiž stáva, že na súde pôsobí násilník dôveryhodnejšie, vyrovnanejšie a pokojnejšie, kým zo ženy sa robí hysterka. Spochybňuje sa jej dôveryhodnosť ako svedkyne.
Okrem školenia odborníkov je dôležité baviť sa celkovo o postavení žien v spoločnosti. Naozaj nie je v poriadku mlátiť ženy a byť k nim hrubý, čo, žiaľ, často predvádzajú aj dnešní politici, čím dávajú zlý príklad. Keď na Slovensku prehovorila Zuzana Čaputová, zažila strašnú šikanu a vyhrážanie, útočilo sa na jej deti s tým, že by mala radšej stáť pri sporáku. Je potrebné posilňovať rovnoprávnosť žien a brať ako normálne, že žena môže mať kariéru a rovnaký plat ako muž. Všetko to spolu súvisí. Ak je v spoločnosti nastavený model, že ženám sa môžeme posmievať a zhadzovať ich, potom je k psychickému a fyzickému násiliu už len krôčik. Je to dôsledok patriarchátu, v ktorom sú ženy považované za podradnejšie bytosti, a preto ich potom môžete mlátiť alebo z nich robiť emočne nevyrovnané osoby.
Asi sa nebudete chcieť vyjadrovať k Borisovi Ingrovi, vrahovi Simony Monyovej, no predpokladám, že ste sa pri tvorbe seriálu zaoberali aj jeho osobnosťou.
Čítali sme lekárske posudky, mal diagnostikované, že je silne narcistická osobnosť. Skôr než ním samotným sme sa so psychológmi zaoberali tým, ako fungujú narcistické osobnosti všeobecne. Radili sme sa, aké sú profily takýchto násilníkov. Často ide o ľudí, ktorí v detstve sami zažili ťažké domáce násilie, napríklad otec týral ich alebo matku, takže sú svojím spôsobom tiež obete.
Chceli sme zistiť, akí sú muži, ktorí páchajú domáce násilie, a čo to znamená byť narcistickou osobnosťou. Vidíme to koniec koncov aj vo verejnom priestore – politici ako Trump, Macinka, Okamura, Turek či Babiš sú všetko silne narcistickí muži, ktorí ničia spoločnosť.
V seriáli Monyová nebol ukázaný ani súdny proces. Priznal si Ingr po vražde chybu, alebo to zľahčoval?
On sa dlho tváril, že je sám obeťou. Viem to od synov Simony Monyovej. Existujú aj videá na YouTube, kde sa tvári, že mu niekto zavraždil ženu a hodili to naňho. Jeho sebareflexia bola podľa mňa veľmi nízka. Viem, že ten súdny proces bol pre synov mimoriadne ťažký. Dlho trvalo, kým sa im podarilo zbaviť ho rodičovských práv k najmladšiemu synovi Šimonovi. Všetky tieto informácie mám však sprostredkované predovšetkým od synov a švagrinej, prípadne od jej rodičov.
Seriál Monyová
Zdroj: Voyo, TV Markíza
A boli jej rodičia v skutočnosti k nej takí drsní, ako to bolo vyobrazené v seriáli? Zniesli takúto kritickú podobu, alebo to bolo pre účely seriálu trochu nafúknuté?
Vnímam to tak, že išlo o generáciu rodičov, ktorí vyrastali v komunizme, keď sa deti vychovávali predovšetkým kritikou. Príliš sa nechválili, skôr sa zhadzovali, obzvlášť ak išlo o dcéru, a kládol sa dôraz na to, aby nevyčnievali. Pani Jitka, mama Simony Monyovej, mi však písala, že sa jej seriál veľmi páči a poďakovala mi za to, ako som ho spravila. Simona bola veľmi citlivá duša a talentovaná spisovateľka, takže sa jej tá rodičovská kritika, prirodzene, hlboko dotýkala.
Plánujete vo vašej tvorbe pri téme domáceho násilia zostať?
V najbližšej dobe nie. Momentálne predbežne chystám s Českou televíziou adaptáciu románu Baletky od Miřenky Čechovej, venuje sa témam ako: šikane v školskom kolektíve a zameraniu sa na výkonnosť. Je to o špičkových baletkách a téma je mi blízka, pretože mám doma dospievajúce deti. Rieši to ich psychické problémy a to, ako to funguje v rodine. Zatiaľ pracujeme na scenároch.