Z ukrajinského šoubiznisu do zákopov. Slováci mu radili nevracať sa domov, zažil momenty, keď sa na fronte lúčil zo životom
obchodnyregister
2026.05.24.
Najstrašnejšia vec na fronte sú navádzané letecké bomby, ktoré ničia obrovské územia a trhajú ľudí na kusy, hovorí ukrajinský muzikant, ktorý od roku 2022 slúži v armáde.
Andrij Pidlužnyj sa dnes pokojne mohol venovať kariére muzikanta a vysokoškolského pedagóga. Hudobný producent, líder skupiny Ničlava, kedysi člen ukrajinskej populárnej kapely Skrjabin a držiteľ štátneho vyznamenania Zaslúžilý umelec Ukrajiny však v roku 2022 vymenil svoje pôsobenie v ukrajinskom šoubiznise za službu v armáde a pridal sa k obrancom krajiny.
Rodák zo západoukrajinského mesta Ternopiľ si odvtedy prešiel službou u delostrelcov v Kyjeve či Záporožskej oblasti, absolvoval výcvik v zahraničí a dnes je jeho pôsobenie v armáde späté predovšetkým s Doneckou oblasťou, ktorá čelí tvrdému tlaku ruských vojsk.
„Keď som ešte pôsobil na Západoukrajinskej národnej univerzite, mal som príležitosť pobudnúť aj u vás, konkrétne v Spišskej Kapitule. Naša univerzita totiž spolupracovala so slovenskou Katolíckou univerzitou,“ spomína Pidlužnyj pre Aktuality.sk na to, ako krátko pred ruskou inváziou navštívil Slovensko.
Prečítajte si tiež:
Radili mu, aby sa nevracal na Ukrajinu
Slováci vtedy Ukrajincov podľa jeho slov nabádali a radili im, aby sa radšej nevracali domov, pretože sa môže začať vojna. Vo vzduchu totiž viselo napätie, ktoré Rusi vytvorili na východnej hranici s Ukrajinou, kde stiahli svoje ozbrojené sily tváriac sa, že ide o cvičenie.
Napriek tomu sa však Pidlužnyj na Ukrajinu vrátil – a bezprostredne po tom, čo Rusi vtrhli do krajiny, sa prihlásil sa do armády.
„V tom čase sa do obrany vlasti mobilizovalo veľa ľudí. Ja som sa pridal k 44. samostatnej delostreleckej brigáde. Spolupracovali sme s nimi už pred veľkou vojnou: napísal som pieseň Padajúc na sneh, založenú na skutočných udalostiach, a neskôr sme k nej natočili video na pamiatku padlých delostrelcov brigády. Preto som na začiatku invázie ani na chvíľu neváhal,“ opisuje Pidlužnyj, ktorý dnes slúži v komunikačnom odbore 11. armádneho zboru.
Hudobník s nadsázkou hovorí, že vojna ho zastihla vo veku, keď sa mnohí už pripravujú na pokojný život a „kopanie cibule v záhrade“. On naopak v päťdesiatich rokoch absolvoval vojenský výcivk v Španielsku.
„Keď tam zistili, koľko mám rokov, nechceli tomu uveriť. Niekedy je nevýhodou vyzerať mladšie, než je váš skutočný vek, pretože ste vystavení rovnakej fyzickej záťaži ako oveľa mladší muž. Ale u nás bojujú aj starší muži. Povedal som si: Radšej pôjdem ja, než nejaký mladý chlapec. Už som niečo videl a zažil, a naša mládež má celý život pred sebou,“ hovorí Pidlužnyj.
Útok na mesto Kramatorsk 5. mája si vyžiadal najmenej šesť obetí.
Zdroj: Reuters/Tlačová služba 93. brigády Cholodnyj Jar
Pevne držíte prilbu a lúčite sa so životom
Spomína pritom na mnohé momenty, keď mu nebolo všetko jedno.
„Sedíte v kaponieri (typ obrannej stavby, pozn. red), jame hlbokej a širokej sedem metrov v uzavretom špeciálnom kontajneri vojenského nákladiaka. Je strašná zima, v lese je taká tma, že nedovidíte na vlastnú ruku. Je nemožné ísť ďaleko, ani pre základné potreby, pretože ruské sabotážne skupiny (skratka DRG, pozn. red) neustále číhajú okolo. Vo vysielačke počuť: „Pozor! Na území nepriateľské DRG!“ Potom začnú chaoticky lietať guľky, mieri na vás nepriateľské delostrelectvo a vy úplne nechápete, čo sa deje. Sedíte na mieste, ktoré nemôžete opustiť, a uvedomíte si: stačí jeden zásah a môžete uhorieť zaživa. Pevne zvierate prilbu a v duchu sa rozlúčite so životom,“ opisuje ukrajinský muzikant skúsenosť z frontovej línie.
V živej pamäti má aj jeden z ruských útokov na mesto Družkivka v Doneckej oblasti, od ktorého je dnes front vzdialený len niekoľko kilometrov. Rusi podľa Pidlužného vtedy mesto, ktoré malo pred inváziou okolo 50-tisíc obyvateľov, ostreľovali raketami Iskander.
„Jedna z nich preletela ponad mňa tak blízko, že sa mi zdalo, že počujem zvuk akejsi mimozemskej kozmickej lode, ktorá letí zo samotného pekla. Ten zvuk je taký hrozivý a nepríjemný, že vám doslova paralyzuje ruky a nohy. Zamrznenete na mieste, akoby cez vás prešiel elektrický prúd,“ spomína.
Andrij Pidlužnyj opisuje, že vojna môže v rôznych častiach krajiny znieť inak. V meste časť tlakovej vlny z výbuchov absorbujú budovy, zatiaľ čo na vidieku alebo pod holým nebom počuť ich čistý zvuk – desivý, akoby zem rozrezával na polovicu.
„Pamätám si začiatok vojny v Kyjeve: ostreľovanie bolo také silné, že som sa budil s pocitom, že sa mi roztrhne srdce. Teraz som si už zvykol, nereagujem tak prudko. Najhoršie je, že si na toto všetko zvykajú deti a žijú v tomto pekle. Teraz žijem v Kramatorsku – prifrontovom meste, ktoré denne trpí. Rusi útočia raketami, šáhidmi, dronmi FPV. Ale najstrašnejšia vec sú FAB-y a KAB-y (navádzané letecké bomby, pozn. red) s hmotnosťou 1 500 kilogramov. Ničia obrovské územia a zabíjajú veľa ľudí. Doslova ich trhajú na kusy. Ľudia vrátane detí zomierajú takmer každý deň,“ približuje tragickú realitu miest, ktoré sa nachádzajú v blízkosti frontu.
Prečítajte si tiež:
S propagandou sa systematicky nebojovalo
Napriek všetkým hrôzam vojny rodák z Ternopiľa hovorí, že mu ukrajinský východ mimoriadne učaroval.
„Je tu krásna príroda, ktorú môžete vidieť napríklad v dielach talentovaného umelca zo Slovianska Serhija Smetankina, ktorý na debny, v ktorých sa skladuje munícia, maľuje podoby krajiny Doneckej oblasti. Je tu veľa patrioticky založených ľudí,“ hovorí.
Pidlužnyj spomína, ako sa v roku 1993 v Donecku zúčastnil celoukrajinského festivalu Červona ruta.
„Vtedy sme sa báli ísť zo západu na východ, pretože nám hovorili, že baníci sú veľmi agresívni. Potom sa uskutočnil festival Vietor z východu, kde sme získali Grand Prix, a opäť v Donecku. Stretli sme tam mnoho úžasných ľudí. Už vtedy sa šírila umelá ruská propaganda – a, žiaľ, nikto sa nesnažil systematicky s ňou bojovať na štátnej úrovni. Nikto sa nesnažil situáciu vysvetliť alebo zmeniť. To viedlo k tomu, že tzv. piata kolóna získala na východe silu a moc. Rusi a ich poskoci prenikli do vyšších úrovní moci a obsadili kľúčové štátne a vojenské pozície. To bola katastrofa,“ dodáva Pidlužnyj.