Za ikonickou cenou sa skrýva riziko. Prečo dostávajú najlepší slovenskí filmári nebezpečného IGRIC-a?

Kým vo svete filmári bojujú o zlaté sošky či kryštálové glóbusy, slovenské filmové a televízne umenie má svoj vlastný, mimoriadne osobitý symbol. Národná cena Igric nie je len najstarším a najprestížnejším ocenením pre domácich tvorcov, ale aj trofejou, ktorej vznik spája unikátny príbeh a dávka nečakaného rizika.  

Yvonne Vavrová, režisérka, scenáristka, producentka a predsedníčka Slovenského filmového zväzu, hovorí o zákulisí IGRIC-u ako o röntgene do slovenskej kinematografie. Nebojí sa otvoriť témy tvrdej reality financovania, mýtov o zjednocovaní cien či čoraz populárnejšiu umelú inteligenciu.

– Prečo cenu IGRIC povžuje za potulného komedianta či zakázanú cenu;

– čo ju viedlo k tomu, aby sa podujala udržať značku IGRIC, a to napriek nepriazni a veľmi skromnému financovaniu;

– čo môže AI filmovému umeniu priniesť a kde sa začína strácať samotná podstata autorskej tvorby.

Čím je IGRIC výnimočný a vďaka čomu nemá na Slovensku obdobu?

IGRIC je jediná slovenská filmová cena, ktorá má v životopise zákaz. Vznikla v roku 1967 na vlne československej novej vlny. Na prvom odovzdávaní v hoteli Devín sedel Martin Frič a Dominik Tatarka si odnášal cenu za scenár k Panne zázračnici. O dva roky neskôr filmový a televízny zväz FITEZ, ktorý ceny udeľoval, odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk v auguste 1968. Režim ho preto zakázal a IGRIC na vyše dvadsať rokov zmizol. Návrat prišiel v roku 1993. IGRIC teda neprežil iba zmeny vkusu, ale aj zmenu režimu. Málokto sa môže pochváliť, že ho kedysi ministerstvo vnútra považovalo za nebezpečného. Už samotné meno je program. Igric bol stredoveký potulný spevák, herec a komediant, teda symbol slobodného umelca. Nikomu nepatril a každému mal čo povedať.

IGRIC neoceňuje iba „film ako celok“, ale konkrétny tvorivý čin: réžiu, scenár, kameru, herectvo, animáciu či dokument. Hovorí o ľuďoch, ktorí za obrazom stoja, nielen o tých, ktorí sú priamo v zábere. A kladie vedľa seba film a televíziu, čo inde nie je samozrejmosť. Soška od Erny Masarovičovej nie je cenovka, ale socha: 33,8 cm bronzu a 2,4 kg váhy. Kto ju drží v ruke, cíti, že dostal umelecké dielo, nie suvenír. Divákovi navyše nehovoríme iba to, kto vyhral, ale aj prečo. Ocenenie je pre nás začiatok rozhovoru o filme, nie jeho koniec.

Jednou vetou: IGRIC je najstaršia slovenská filmová cena, ktorá sa nikdy nenaučila byť iba cenou.

Za sebou máte vyše 80 hraných a dokumentárnych filmov ocenených v zahraničí na prestížnych filmových festivaloch a dnes stojíte aj na čele Slovenského filmového zväzu. Čo vás pri tomto všetkom viedlo k tomu, aby ste sa podujali aj na neľahkú úlohu udržať značku IGRIC, a to napriek nepriazni a veľmi skromnému financovaniu?

Tých osemdesiat filmov ma naučilo jednu vec: ocenenie v zahraničí nikdy nepríde z nadbytku, ale z tvrdohlavosti urobiť dielo poriadne aj vtedy, keď na to nie sú podmienky. IGRIC je presne taký prípad, len namiesto jedného filmu je to inštitúcia. Dnes stojím na jeho čele aj ako predsedníčka Slovenského filmového zväzu, jedného z troch vyhlasovateľov ceny, spolu s Úniou slovenských televíznych tvorcov a Literárnym fondom.

Tri organizácie, tri rozdielne pohľady na film a televíziu, a predsa jeden spoločný záväzok: aby táto cena nezanikla v papierovačkách. Niekoľko rokov nás pri živote drží aj podpora Audiovizuálneho fondu a to, že nás každoročne pustí na obrazovky Dvojka, teda verejnoprávny priestor, kam si myslím, že IGRIC stále patrí. Najväčšou výsadou je však môj tím. Je malý, no zložený z ľudí, ktorí sú rovnako kreatívni ako oddaní. Nikdy sa nepýtajú, čo z toho majú oni, iba čo treba spraviť a dokedy. V rozpočte, ktorý by inde stačil sotva na rozbeh akcie a na skúšobné nahrávanie, dokážu odviesť prácu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani oveľa väčšie produkcie.

Sú to ostrieľaní a renomovaní filmári ako výkonný producent Viliam Richter, novinárka a publicistka, u nás vo funkcii PR managerky – Lenka Strelecká, fotografi Lennie Maxx, Vivienne Strelecká a Tobias Bomm, strihači Alena Šichmanová a Milan Cmarko, odborníčka na animovaný film Gabika Klaučová. Náš štáb je ukrutne malý, ale výkonný. Niekedy si myslím, že IGRIC prežíva z rovnakého dôvodu ako slovenský film vôbec: nie vďaka peniazom, ale vďaka ľuďom, ktorí si nevedia predstaviť, že by to vzdali.

Občas sa objavujú tendencie spájať viaceré udeľovania cien do jedného programu. Prečo to nie je realizovateľné a je to vo svojej najhlbšej podstate nezmyselné?

Pretože jedna cena znamená jeden názor a kultúra potrebuje viac hlasov, nie jeden zjednotený. Ceny sa nelíšia logom, ale princípom. Akademické ocenenie vzniká hlasovaním členov, je to vlastne demokracia profesie. IGRIC udeľuje odborná porota tvorivých zväzov a hodnotí konkrétny tvorivý výkon naprieč filmom aj televíziou. Ide o rozličné pohľady, a práve ich rozdiel je cenný. Keď sa zhodnú, má to váhu. Keď sa nezhodnú, je to ešte zaujímavejšie.

Svet to vie dávno. Oscar, BAFTA a Zlaté glóbusy existujú vedľa seba a nikomu nenapadne zlúčiť Cannes s Berlinale. Prečo by malo práve Slovensko, s menšou kinematografiou a o to väčšou potrebou pozornosti, znižovať počet príležitostí hovoriť o filme?

Je to aj prakticky nerealizovateľné. IGRIC majú v rukách tri organizácie, ktoré ho vyhlasujú: Slovenský filmový zväz, Únia slovenských televíznych tvorcov a Literárny fond. Majú vlastné štatúty a financovanie a za sebou takmer šesťdesiat rokov tradície. Tradíciu nemožno zlúčiť ako dva účty v banke. Zjednotiť ceny je ako zjednotiť kritikov. Možno by bolo ticho, ale nebolo by o čom hovoriť.

Čo spôsobilo, že IGRIC prežil toľko odlišných období?

Myslím si, že to bola jeho tvrdohlavosť. Režimy, technológie aj módne vlny sa menili, ale potreba vyjadriť sa zostala. Raz ho zakázali, no zákaz mu paradoxne pomohol. Odvtedy vie, že cena nie je samozrejmosť.

Čo vás na IGRIC-ovi po ôsmich rokoch stále priťahuje?

Hovorí sa, že každý vzťah prejde krízou siedmeho roka. My sme ju prežili, takže v ôsmom roku už nejde o zamilovanosť, ale o vernosť. Film dokumentárny či hraný nakrútim, zostrihám a pustím do sveta. Odvtedy už patrí divákom a ja doň nemám čo hovoriť. IGRIC sa každú jeseň vráti ako nepopísaný papier a pýta sa ma: „Tak, čím budem tento rok?“ Na tú otázku ešte nikdy neexistovala rovnaká odpoveď dvakrát. Je to môj najdlhší rozpracovaný projekt.

Potom je tu adrenalín, ktorý film nepozná. Na pľaci môžem povedať „ešte raz“, v strižni môžem zmeniť názor. Gala večer však ide naživo a druhý pokus nemá. Je to réžia bez záchrannej siete, film, ktorý sa nakrúca, premieta a končí v jednej jedinej chvíli. IGRIC je pre mňa aj zrkadlo. Raz do roka vidím pokope, na čo slovenský film myslí, čoho sa bojí, čomu sa smeje a kam sa pozerá. Je to röntgen celej kinematografie. Keď autori túžia po absurdite, nebudem robiť idylku. Keď hľadajú nádej, nebudem robiť pohreb.

A napokon je tu samotné meno. Igric bol potulný komediant, ktorý nikomu nepatril, chodil od mesta k mestu a za predstavenie dostal niekedy potlesk a niekedy kameň. Táto cena ho niesla v mene aj vo svojom osude, keď ju raz zakázali a ona sa vrátila. Je na tom niečo, čo ma neprestáva fascinovať. Nerobím slávnostný ceremoniál, ale pokračujem v tradícii ľudí, ktorí verili, že umenie je cesta, nie inštitúcia.

Kedy ste si povedali, že samotné udeľovanie cien nestačí?

Bolo to vo chvíli, keď som si uvedomila, že večer o filme by mal mať aspoň takú ambíciu ako filmy, ktoré oceňuje. Vymeniť obálku a potlesk päťdesiatkrát za sebou dokáže každý, ale vytvoriť z toho zážitok, to je už réžia. Najkrajšia chvíľa však nepríde na pódiu, ale v sále. Je to sekunda, keď niekto zabudne, že má v ruke mobil, pozerá sa na pódium a na program, ktorý som vytvorila. Navyše tu vidím obrovský potenciál prísť každý rok s novou koncepciou, myšlienkou, vizuálom, vidím v tom možnosť prekračovať žánre a vytvoriť nové a nečakané.

Tohtoročný IGRIC pracoval vo Vašom podaní s kafkovským existencializmom, absurditou a pocitom človeka v nepochopiteľnom svete. Prečo ste si vybrali práve túto tému a čo ste ňou chceli povedať o dnešnom umelcovi?

Kafku som si nevybrala ja. Skôr si on vybral nás. Stačí otvoriť správy, zavolať na úrad alebo vyplniť grantovú žiadosť a zrazu človek zistí, že Kafka nebol spisovateľ, ale reportér, ktorý prišiel o sto rokov skôr. V jeho románoch nejde iba o veľké úrady, súdy a zámky. Rovnako ho zaujímali systémy, ktoré si ľudia stavajú medzi sebou: v rodine, v práci, v láske. Gregor Samsa sa neprebudí do sveta úradníkov, ale do vlastnej rodiny, ktorá ho prestane spoznávať. To dnes paradoxne poznáme aj vďaka sociálnym sieťam. Máme tam anonymný súd, ktorý vynáša rozsudky bez obžaloby. Máme algoritmus, ktorý rozhoduje, či existujeme, a nikto nevie, kde sedí. A ráno sa môžeme zobudiť ako chrobák iba preto, že sa niekomu nepáčila jedna veta. Jozef K. by dnes nemusel čakať na zatknutie. Stačili by mu komentáre.

Nechcela som však robiť večer o obetiach. V Procese je podobenstvo, v ktorom muž celý život čaká pred bránou zákona a až na konci sa dozvie, že tento konkrétny vchod bol určený iba pre neho. Pre mňa je to najnádejnejšia veta, akú Kafka napísal. Dvere do Zámku nie sú zamknuté, len sme si zvykli čakať, kým nás niekto zavolá a vpustí dnu. Umelec nemusí byť iba obeťou systému. Ak raz pochopí, že dvere čakajú práve naňho, môže ich otvoriť. Často ich otvára práve tým, že o nich nakrúti film.

Takže Kafka ako podobizeň súčasného sveta?

Max Brod spomínal, že keď Kafka čítal priateľom prvú kapitolu Procesu, všetci sa smiali. On sám sa smial tak, že chvíľami nevedel pokračovať v čítaní. Celý svet ho číta s vážnou tvárou a on sa pritom zabával. Kafka vedel, že absurdita je tragická iba dovtedy, kým sa jej nevysmejete. Potom sa z nej stane komédia, ktorá vám vráti moc. Toto som chcela povedať o dnešnom umelcovi: žije v nepochopiteľnom svete, ale nemusí mu rozumieť, aby ho dokázal pomenovať. Bezmocnosť sa môže stať témou, chaos štruktúrou a strach pointou. A keď už nič iné nepomáha, stále sa môže zasmiať, ako sa smial Kafka.

Ako vyzeral súboj troch Yvonne pri tvorbe galavečera IGRIC 2026?

Scenáristka chcela Kafku, režisérka chcela Kafku vo veľkom a producentka sa spýtala, kto to zaplatí. Bola to vlastne celkom kafkovská situácia: tri postavy v jednom tele, ktoré sa nevedia dohodnúť, kto je obžalovaný. Nakoniec vyhral večer a na tom jedinom sme sa zhodli všetky tri.

IGRIC 2026 zároveň vstúpil do priestoru umelej inteligencie a nových technológií. Čo môže AI filmovému umeniu priniesť a kde sa podľa vás začína strácať samotná podstata autorskej tvorby?

AI je najusilovnejší asistent, akého film kedy mal. Nikdy nie je unavený, nikdy neprotestuje, nemá zlý deň a nepýta si nadčasy. A práve v tom je jeho slabina, lebo umenie často vzniká v zlý deň, z protestu a z únavy, keď už človeku nezostáva nič iné než pravda. Nechcem byť však tá, ktorá na novú technológiu iba mávne rukou. Keď vznikla fotografia, maliari tvrdili, že maľba skončila. Fotografia ju v skutočnosti oslobodila od povinnosti verne zobrazovať svet a maliari sa mohli začať pýtať, ako ten svet cítia. Tak sa zrodil impresionizmus. Verím, že AI môže filmu urobiť rovnakú službu. Môže ho zbaviť povinnosti byť technicky dokonalý, pretože dokonalosť bude odteraz lacná. Ostane mu to, čo nevie nik iný: byť osobný.

Kde je hranica medzi technickou dokonalosťou a umením?

Tam, kde sa vás niečo dotkne. Dokonalosť obdivujeme, umenie si pamätáme.

Čo teda reálne AI prináša filmárom?

Zo začiatku AI priniesla veľa praktických vecí. Študentka z malého mesta si dokáže vizualizovať scénu, na ktorú by kedysi potrebovala štúdio. Dá sa reštaurovať archív, ktorý nám pomaly mizne pred očami. Filmy budú prístupnejšie aj pre nevidiacich a nepočujúcich. A tvorcovi zostane viac času na to najdôležitejšie: na premýšľanie.

Autorstvo sa podľa mňa stráca tam, kde začíname zamieňať odpoveď za otázku. Umelá inteligencia pracuje s priemerom všetkého, čo už niekto vytvoril, a ponúka najpravdepodobnejší obraz. Umenie je však presne opačné: je to najmenej pravdepodobná voľba, ktorú niekto urobí a obháji si ju. Stroj vie nakrútiť západ slnka. Nevie však, prečo pri ňom niekto plakal.

Na pľaci sa navyše dejú zázraky, ktoré sa nedajú naplánovať: mrak, ktorý prejde v nesprávnej chvíli, herec, ktorému sa zachveje hlas, náhoda, ktorú režisér pochopí ako dar. AI náhodu buď odstráni, alebo ju dokonale nasimuluje, a dokonale nasimulovaná náhoda už nie je náhoda, ale dekorácia.

Napokon je tu etika, o ktorej roky učím a píšem. Autor je ten, kto sa pod dielo podpíše a nesie zaň zodpovednosť. Keď film niekomu ublíži, zavádza alebo použije cudziu tvár bez súhlasu, niekto sa musí postaviť a povedať: „Toto som urobil ja.“ Algoritmus sa nepostaví. Pre herca je jeho tvár celý jeho život, pre stroj iba súbor dát. Hranicu autorstva preto podľa mňa netvorí technológia, ale svedomie.

Čo spája generáciu Dušana Dušeka s mladými tvorcami?

Spája ich pozornosť k detailu. Možno aj taká detská naivita a čistota pohľadu. Dušek vie napísať celý svet do jednej vety o vlaku alebo kufri. Najlepší mladí filmári robia to isté, iba namiesto vety použijú záber. Generácie nespája technológia, ale citlivosť.

Prečo hovoriť aj o ľuďoch, ktorí stoja za obrazom?

Pretože film nie je zázrak, ktorý padol z neba, ale súčet konkrétnych rozhodnutí konkrétnych ľudí. Keď oceníme kameramana, režiséra, herečku alebo herca, divák zrazu vidí, že aj rytmus niekto vytvoril, scénu niekto nasvietil a niekto to aj musel celé skĺbiť do atraktívneho celku.

Aké je stáť na druhej strane, nielen ako ocenená autorka?

Keď som dostala za svoj hraný film Evina krížová cesta – Náhradná matka svoju Tvorivú prémiu IGRIC, mala som pocit, že niekto videl moju prácu, vžil sa do nej a pochopil. Dnes sa snažím, aby ten pocit mali ďalší. Táto úloha je menej slávnostná, ale oveľa viac zaväzujúcejšia.

Je IGRIC ešte cena alebo už autorské dielo?

Je oboje a v tom je jeho čaro. Je to cena, ktorá sa každý rok musí znova stať dielom. Keby sa stal iba dielom, prestal by slúžiť iným. Keby zostal iba cenou, prestal by ma baviť. Je to odvaha tvoriť niečo, čo sa nedá vyhľadať, vygenerovať ani zaručene predať.

Čo vás po ôsmich rokoch nahnevá a čo nadchne?

Nahnevá ma veta „vždy sa to robilo takto“. Nadchne ma, keď sa niekto v sále zabudne pozerať do mobilu.

Čo by si mal divák z programu IGRIC odniesť, aj keď nepozná všetky filmy?

Mal by si odniesť chuť ich vidieť. Ak odchádza zvedavý, splnili sme úlohu. Ak odchádza aj trochu znepokojený, splnili sme ju aj po kafkovsky. Jozef K. sa na konci Procesu nikdy nedozvie, kto ho súdil a prečo. My sme sa rozhodli, že IGRIC bude presný opak tohto príbehu: tu sa meno „obžalovaného“ číta nahlas, na javisku, pred celou krajinou, a dôvod „rozsudku“ sa dokonca vysvetľuje. Možno je toto najtichšia pomsta, akú si umenie môže voči absurdite dovoliť, totiž urobiť z procesu oslavu a z úradu galavečer.

A keď sa ma niekto spýta, čím je dnes IGRIC, odpovedám, že je to potulný komediant, ktorého raz zakázali a ktorý sa napriek tomu každú jeseň vracia pred bránu, aby pripomenul jednu vec: že tie dvere nestrážil nikto iný než my sami, a že boli celý čas otvorené.