Závislý tínedžer učí v nemocnici dieťa, ako zohnať drogy. Detská psychiatrička: Roky žiadame ministrov o pomoc (rozhovor)

Každé ďalšie zaváhanie štátu znamená len nárast počtu tých, ktorí kvôli psychickým poruchám žijú s vysokou mierou utrpenia a mnohí ani nedoštudujú, hovorí detská psychiatrička Zuzana Matzová.  

Dospievajúci tínedžer so závislosťou od drog leží na rovnakej izbe s dieťaťom v hlbokej depresii a na oddelení sa stretne s dievčaťom po pokuse o samovraždu. Vysvetľuje im, ako sa najľahšie dostanú k drogám. Nie je to scéna z filmovej drámy, ale realita slovenských psychiatrických oddelení.

Ak dieťa na Slovensku prepadne závislosti, slovenský systém mu ponúkne jedinú možnosť: povinný štvortýždňový detoxikačný pobyt na psychiatrii. Na celom Slovensku totiž neexistuje ani jedno špecializované pracovisko pre deti so závislosťami, či už ambulantné, alebo ústavné.

Namiesto cielenej liečby tak vzniká na oddeleniach psychiatrie chaos, lôžka sú preplnené, deti musia čakať, kým na ne príde rad a psychiatri sú na pokraji vyhorenia.

„Viete, že veci sú riešiteľné, no vy sa neviete dopracovať k tomu, aby dostali starostlivosť v dostatočnej miere. Pacienti sa vám vracajú a vidíte, že ich stav ide nesprávnym smerom,“ vysvetľuje Zuzana Matzová, predsedníčka Sekcie detskej a dorastovej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti.

Kolaps v detskej psychiatrii tak podľa odborníčky nie je len o tom, že je akútny nedostatok detských psychiatrov, ale aj o tom, ako efektívne dokážu pomôcť deťom, ktoré liečia.

„Vždy sa ozveme, že problém pretrváva, no kým sa veci začnú opäť riešiť, tak to trvá veľmi dlho. Deťom vo vývoji plynie čas nesmierne rýchlo a tieto situácie by si vyžadovali promptnejšie odpovede,“ hovorí odborníčka Matzová, ktorá v mene výboru Sekcie detskej a dorastovej psychiatrie zaslala list pre ministra zdravotníctva Kamila Šaška, ktorý opisuje kolabujúci stav psychiatrie na Slovensku.

V rozhovore s detskou psychiatričkou Zuzanou Matzovou sa dozviete:

• prečo je povinná štvortýždňová hospitalizácia závislých detí slovenským unikátom;
• ako to vyzerá na oddeleniach, keď dospievajúci so závislosťou ležia vedľa detí s depresiami;
• prečo rodičia zo západného Slovenska nemajú kde doliečovať svoje deti a platia stovky eur u súkromníkov;
• prečo sme v užívaní nebezpečných syntetických drog HHC najhorší v celej Európskej únii.

4 fotky v galérii

Zuzana Matzová

Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk

Pred pár dňami ste sa obrátili na ministerstvo zdravotníctva s tým, že nie ste schopní liečiť tak, ako sa to od vás vyžaduje. Ktorých detských pacientov sa to týka?

Ide o pacientov so závislosťou od rôznych psychoaktívnych látok. Ich prístup k liečbe je momentálne mimoriadne komplikovaný.

Čo to znamená?

Na Slovensku stále nemáme ani jedno jediné pracovisko, ktoré by sa špecializovalo na liečbu závislostí detí – ani ambulantné, ani ústavné. Kým dospelí pacienti majú k dispozícii centrá pre liečbu závislostí napríklad na Prednej Hore a uzavreté oddelenia pre pacientov so závislosťami takmer v každej psychiatrickej nemocnici, deti nemajú ani jedno z toho, nemajú ani len jedno špecializované oddelenie.

Podľa zákona majú navyše maloletí pacienti povinnosť absolvovať štvortýždňovú detoxikačnú hospitalizáciu na psychiatrii ešte predtým, ako nastúpia do takzvanej resocializačnej liečby. Tie štyri týždne pritom nezávisia od lekára, je to povinnosť daná zákonom a v mnohých prípadoch zbytočná.

Prečo ju považujete za zbytočnú?

Zbytočne to komplikuje ich liečbu a lôžka sa tak zablokujú pre deti, ktoré ich akútne potrebujú.

Je táto štvortýždňová hospitalizácia bežným štandardom aj v okolitých krajinách?

Je to špecifikum Slovenska, pretože v medzinárodných odporúčaniach sa nič takéto nenachádza. My bez povinnej mesačnej hospitalizácie nevieme pacientov posunúť do komunitnej resocializačnej starostlivosti, ktorá potom trvá niekoľko mesiacov.

Ako rýchlo dokážete vyhodnotiť stav dieťaťa? Narážam na to, či tie štyri týždne sú naozaj potrebné.

Každý detský psychiater predsa vie stav vyhodnotiť a rozhodnúť, či má byť pacient ďalej hospitalizovaný, alebo môže ísť do resocializácie. Mnohokrát stačí približne týždeň a vieme dieťa posunúť ďalej. Je pravdou, že sú aj deti, ktoré si vyžadujú dlhšiu detoxifikačnú hospitalizáciu, napríklad ak si návykové látky pichali intravenózne, alebo ak sa pridružia komplikácie, majú halucinácie či samovražedné sklony.

Dovolím si povedať, že povinné štyri týždne na nešpecializovaných pracoviskách – bežných psychiatriách – sú vyslovene zlé, väčšinou zbytočné a nikomu nepomáhajú. Ani pacientom so závislosťami, ktorým blokujú prístup k nástupu do resocializačnej fázy liečby, ani ostatným pacientom, pre ktorých nám potom tieto lôžka chýbajú.

Ako to vyzerá na oddeleniach, keďže nemáme špecializované pracovisko?

Ak sa im podarí vôbec dostať na hospitalizáciu, sú hospitalizovaní spolu s pacientmi s inými diagnózami. To nie je veľmi šťastné, pretože ponúkaný program je pre nich málo naplňujúci. Mnohí z nich majú nadbytok energie, problém s nízkou motiváciou a s rešpektovaním pravidiel a hraníc. Majú na svojej ceste závislosťou vybudované problematické až kriminálne správanie, takže môžu byť k okoliu ubližujúci.

Ak majú málo aktivít, tak majú väčší craving (túžbu, pozn. redakcie) po droge a sú nervóznejší, často agresívnejší. Na špecializovaných pracoviskách by mali fyzicky náročnejší program, pevnejší režim, viac povinností, skupiny zamerané na ich témy ako je motivácia, či metódy na zvládanie abstinenčného stavu, mali by stretnutia s abstinujúcimi závislými a podobne.

Znamená to, že napríklad dieťa so samovražednými sklonmi, dieťa s poruchou príjmu potravy a drogovo závislé dieťa môžu byť na jednej izbe?

Momentálne má väčšina pracovísk oddelené menšie deti od adolescentov a v rámci kapacít umožňujeme aj hospitalizáciu rodiča s dieťaťom. Na oddelení, kde sú hospitalizovaní adolescenti, sa skutočne môže stať, že sa stretnú pacienti s rôznymi ťažkosťami, od závislých cez poruchy príjmu potravy až po stavy po suicidálnom pokuse. Ošetrovateľskou starostlivosťou sa snažíme urobiť také rozloženie, aby každý mal čo najlepšie podmienky a dostal takú liečbu, ako potrebuje. Niekedy to ide ľahšie, inokedy veľmi ťažko, ak príde zložité zloženie pacientov.

Mnohí psychiatri mi povedali, že dospievajúci chlapci veľakrát obťažujú napríklad mladšie pacientky či dochádza k výbuchom hnevu.

Áno, môžu sa diať aj takéto situácie. Ako som už spomínala, pacienti so závislosťou majú často problém s rešpektovaním pravidiel a autorít, mnohí majú za sebou rôzne kriminálne skúsenosti. Ich nervozitu zvyšuje aj to, že na detskom oddelení sa nemôže fajčiť a program je pre nich málo intenzívny. Veľa času potom trávia rozprávaním spolupacientom o svojich drogových zážitkoch, mávajú tendenciu ich šikanovať, mávajú sexuálne nevhodné poznámky k deťom aj k personálu. Pri eskalácii ich agresivity je niekedy nutné privolať na pomoc políciu.

Ak by o dĺžke detoxikácie rozhodoval sám psychiater, vyriešilo by to problém?

Vyriešilo by to jeden z viacerých problémov, preto sa snažíme o zmenu zákona. Chceme, aby dĺžku hospitalizácie určoval psychiater podľa stavu pacienta, a nie povinné štyri týždne. To však nestačí. Skrátenie pobytu síce pomôže, no neodstráni miešanie detí s rôznymi diagnózami.

Závislé deti by stále ležali na rovnakých izbách s pacientmi s depresiami či po pokusoch o samovraždu. Potrebujeme samostatné centrum pre závislé deti s odborným tímom, klubmi abstinentov a liečbou na mieru prepojenou s resocializáciou.

Na Slovensku sa celý problém s liečbou detí so závislosťou skomplikoval ešte viac, pretože už roky máme nedostatok pedopsychiatrických lôžok na dostatočné doliečovanie psychických porúch detí. To je trochu iný problém, ktorý komplikuje liečbu všetkých pacientov, nielen tých so závislosťami.

Dospelí závislí túto povinnosť nemajú. Prečo to musí absolvovať napríklad sedemnásťročné dieťa a akonáhle prekročí osemnáste narodeniny, už to neplatí?

Túto istú otázku kladieme aj my a nemáme na ňu zmysluplnú odpoveď.