Zbrane, ktoré umlčali úrady: Keď štát posielal ľudí do väzenia za vlastnenie rádia

Viete si predstaviť, že by vás úrady vyzvali odovzdať do 24 hodín svoj rádioprijímač polícii, v opačnom prípade skončíte vo väzení? Zrejme nie, ale takéto epizódy sa skutočne stali v storočných dejinách rozhlasu na Slovensku.  

A ešte častejšie v zahraničí, pričom v totalitných i demokratických režimoch. Spravidla to bolo sprievodným znakom krízovej geopolitickej situácie a tragických udalostí v živote celých etnických skupín a národov.

V bývalom Československu sa to dialo prvýkrát počas všeobecnej mobilizácie v septembri 1938. Bola odpoveďou štátu na stupňujúci sa tlak nacistického Nemecka, ktoré požadovalo odstúpenie českého pohraničia (Sudet). V tomto pohraničnom pásme sa začalo ozbrojené povstanie polovojenských oddielov (Freikorps), riadených priamo z Berlína. Malo destabilizovať situáciu v celej ČSR, vyvolať vnútorné nepokoje.

Vláda v predstihu počítala aj s takýmto scenárom, lebo už 13. mája 1936 navrhla zákon o obrane štátu, ktorý parlament vzápätí schválil. Nová legislatíva obmedzovala vlastnícke práva, slobodu tlače aj komunikácie, ak si to vyžadovala bezpečnosť krajiny. Zákon umožňoval všetkým civilistom alebo vybraným skupinám obyvateľstva dočasne zrekvirovať nielen zbrane (vrátane poľovníckych), automobily a kone pre potreby armády, ale úradne skonfiškovať fotografické aparáty, bicykle, a dokonca aj amatérske rádiostanice a rozhlasové prijímače.

Prečo najmä rádiá?

Najmocnejšia zbraň 20. storočia

Adolf Hitler svojimi prejavmi vysielanými do éteru burcoval sudetských a karpatských (slovenských) Nemcov proti ich vlastnému štátu. Markantne sa to preukázalo po jeho vystúpení 12. septembra 1938 v Norimbergu, ktoré sa stalo vopred dohodnutým spúšťačom otvorenej rebélie.

Hitler s neurotickým krikom obvinil ČSR z tyranského utláčania nemeckej menšiny a vyhlásil, že Tretia ríša to už ďalej nebude trpieť. V českom pohraničí jeho prejav okamžite rozpútal krvavé ozbrojené povstanie a vláda tam musela vyhlásiť stanné právo. V jazykových ostrovoch na Slovensku – v Bratislave, banských mestách na strednom Slovensku a na Spiši – vyšli do ulíc tisícky domácich Nemcov. Hajlovali, spievali nacistické piesne a provokovali ostatné obyvateľstvo. Prišlo k potýčkam medzi nemeckými radikálmi a políciou (četníkmi). Vláda rozpustila ich politické strany a spolky.

Pripomíname, že nemecká menšina v prvej republike mala až okolo 3,3 milióna príslušníkov, takmer štvrtinu obyvateľstva a o milión viac, ako bolo Slovákov. Na Slovensku žilo len 150-tisíc Nemcov, ktorí však v roku 1938 mali dve politické strany. Väčšia z nich – Karpatonemecká strana (KdP) Franza Karmasina – bola od roku 1935 odnožou pronacistickej Sudetonemeckej strany (SdP) Konrada Henleina v Čechách: kopírovala jej ideológiu a mala svoje úderné polovojenské oddiely.

Minister propagandy Joseph Goebbels považoval rádio za najmocnejšiu zbraň 20. storočia a nemecký štátny rozhlas patril pod jeho ministerstvo. Silné regionálne stanice vo Vratislavi a vo Viedni vysielali pred rozbitím Československa na jeho územie nielen šovinistickú propagandu, ale aj kódované pokyny, ako organizovať sabotáže, provokácie, a dokonca povstanie.

Medzi príslušníkmi nemeckej menšiny sa medzitým masovo rozšírili lacné rádiá značky Volksempfänger (Ľudový prijímač), prezývané Goebbelsove tlamy. Technicky neboli uspôsobené na príjem krátkych vĺn, aby nemohli chytať vysielanie z Londýna alebo Paríža. Britský historik David Welch, špecializujúci sa na nacistickú propagandu, píše v tejto súvislosti o ,,kastrácii” rozhlasových prijímačov”.

Foto:
POĽSKÝ ÚSTAV PAMÄTI NÁRODA
Nacistický minister propagandy Joseph Goebbels (na snímke pri rozhlasovom prejave) považoval rádio za najmocnejšiu zbraň 20. storočia.

Zaostrené na nepriateľov štátu

Skonfiškovanie zbraní, amatérskych rádiostaníc a fotoaparátov bolo súčasťou všeobecnej mobilizácie, vopred detailne naplánovanou logistickou operáciou. Riaditeľstvá polície (četníctva) a armády postupovali podľa zoznamov ,,štátne nespoľahlivých” osôb, na ktorých figurovali najmä funkcionári a aktivisti nemeckých politických strán i maďarskej iredenty. Táto ,,piata kolóna” v službách Budapešti sa usilovala o odtrhnutie južných oblasti Slovenska a o ich pripojenie k Maďarsku.

Úrady najprv oficiálne vyzvali osoby z ,,čiernych listín”, aby do určenej hodiny dobrovoľne odovzdali do úschovy štátu spomínané predmety. To, že vlastnia rádiá, sa dalo ľahko zistiť podľa toho, že boli rozhlasovými koncesionármi. Kto výzvu neuposlúchol, musel strpieť domácu návštevu četníckej hliadky, posilnenej o vojakov. Vstupovali do bytov alebo domov a zbrane i prístroje jednoducho fyzicky zhabali. Ak sa po vyhlásení mobilizácie našiel prijímač u niekoho zo zoznamov, kto ho dobrovoľne neodovzdal alebo ukryl, majiteľa zatkli pre porušenie zákona o obrane štátu. Téme sa venuje Pavel Boudný z Historického rádioklubu československého.

V obciach národnostne zmiešaného českého i juhoslovenského pohraničia zverejnili výzvu miestnym rozhlasom. V najmenších dedinách to oznámil bubeník. ,,Počas mobilizácie sa zbrane a rádiové prijímače museli odovzdať na četnícku stanicu, potom boli vrátené,” dozvedáme sa z kroniky obce Rovňany (dnes okres Poltár).

Trocha štatistiky pre lepšiu predstavu, o akú rozsiahlu akciu išlo: na Slovensku bolo v roku 1939 okolo 120-tisíc rozhlasových koncesionárov, v celej ČSR 1,1 milióna. Aj tento ukazovateľ potvrdzuje historické zaostávanie východnej polovice republiky. Majiteľ zhabaného predmetu dostal potvrdenku s jeho výrobným číslom a značkou. Slúžila ako doklad, že rádio má v úschove štátu. Zároveň platil zákaz kolektívneho počúvania rozhlasu na verejných priestranstvách, rozšíreného pred vojnou najmä v malých a chudobnejších obciach.

Ale to všetko boli len kvietky. Prvé jahody sa ukázali už o mesiac, po konferencii predstaviteľov západoeurópskych mocností s Hitlerom v Mníchove, a po oklieštení Československa o jeho pohraničia. Ďalšie dozreli o pol roka po rozbití ČSR, jej rozčlenení na česko-moravský protektorát a slovenský štát.

Jedno je všeobecná mobilizácia a druhé vojnový stav. Počas vojny vám bojujúce armády môžu zrekvirovať nielen rádio, ale aj domáci telefón, konský povoz, osobný automobil, pozemok či obytný dom.

Svetová vojna proces konfiškácie ,,rádioelektronických zariadení” – ako ich úradne nazývali – upravila s prihliadnutím na miestne podmienky a špecifiká. Na našom území úrady postupovali viac-menej podľa nemeckého, presnejšie nacistického vzoru.

Proti Čechom a ,,židoboľševikom”

V hitlerovskom Nemecku však tento problém prešiel určitým vývojom. Goebbels spočiatku žiadal konfiškovať všetky luxusnejšie prijímače umožňujúce príjem ,,štvavého” vysielania. Ríšsky minister vnútra Wilhelm Frick a Hitlerov stranícky zástupca Rudolf Hess namietali: ,,To je nemožné, ľudia nebudú môcť počúvať prejavy svojho führera.” Nakoniec šesťčlenná ministerská rada pre obranu ríše zakázala prijímať zahraničné politické vysielanie pod hrozbou trestu. A konfiškácia sa vzťahovala iba na židovských a politicky nespoľahlivých majiteľov rádií (komunistov, sociálnych demokratov).

Ale keď sa zistilo, že aj ,,politicky spoľahlivý” koncesionár počúva vysielanie ,,nepriateľských” vysielačiek, rádio mu nielen zabavili, ale jeho majiteľa trestne stíhali. Nezriedka končil vo väzení či v koncentráku. Stačilo udanie horlivého suseda.

V Slovenskom štáte krátko po jeho vyhlásení sa prvými obeťami reštrikcií tohto druhu stali členovia zakázaných politických strán a spolkov. Zákon č. 326 z decembra 1939 umožňoval úradom stíhať politicky nespoľahlivé osoby (,,židoboľševikov”) a ,,nebezpečných cudzincov” (Čechov) zhabaním amatérskych rádiostaníc a rozhlasových prijímačov. V prvom prípade, aby nemohli vykonávať špionáž, a v druhom, aby nepočúvali ,,nepriateľskú propagandu” z Londýna alebo z Moskvy.

Foto:
TASR
Slobodný vysielač v septembri 1944 zvolával ľudí do zbrane proti nemeckým okupantom. Slovenská národná rada aj preto uvoľnila zo skladov prijímače zhabané ľudáckou vládou.

Napríklad v archívnych fondoch obvodného notárskeho úradu v Bojnej (okres Topoľčany) sa nachádza spis s názvom Zhabanie rádioprijímačov z roku 1939. Obsahuje zoznam Čechov žijúcich v obci, ktorým odobrali rozhlasové aparáty.

Mnohým Čechom zhabali úrady ,,rádioprístroje” (oficiálny názov) v rámci balíka represívnych opatrení, ktoré predchádzali ich nútenému prepusteniu zo štátnych služieb a následnému vyhosteniu zo Slovenska do protektorátu.

Mohlo by sa zdať, že podobné reštrikcie voči židovskému obyvateľstvu úrady na Slovensku uplatnili až po prijatí veľmi smutne známeho tzv. Židovského kódexu z roku 1941. V skutočnosti slovenskí Židia museli odovzdávať rozhlasové prijímače a ďalšie predmety osobnej potreby už po vydaní ministerských vyhlášok v predchádzajúcich dvoch rokoch.

Zo zápisov v kronike obce Lúky (okres Púchov) vyplýva, že už 20. marca 1939, čiže iba týždeň po vzniku Slovenského štátu, odobrali miestni gardisti rádiá na rozkaz svojho okresného veliteľstva všetkým tamojším Židom. Dôvod? Vraj ,,šírili medzi ľuďmi poplašné správy a robili protištátnu propagandu”. Ako naložili so zhabanými prijímačmi? ,,Sčasti boli uskladnené alebo požičané miestnym veliteľstvám Hlinkovej gardy (HG) v Lúkach a vo Vydrnej,” uviedol kronikár.

Podľa zistení historika Petra Sokoloviča sa zhabané rádioprijímače (a podľa nariadenia z augusta 1939 aj fotoaparáty) stali lukratívnym obchodom – kšeftovalo sa s nimi. ,,Garda v tomto prípade ochotne asistovala štátnym inštitúciám, ktoré sa aj takto snažili obmedzovať Židov,” konštatuje historik.

Gardisti mali pritom postupovať podľa zoznamov, ktoré im schválil okresný náčelník HG. Nariadenie však často nedodržiavali a rádioprijímače odoberali aj osobám, ktoré na zoznamoch nefigurovali.

Zlatá baňa pre arizátorov

Na základne vládneho nariadenia z augusta 1940 museli Židia odovzdávať rádioprijímače na miestne policajné úrady a žandárske stanice pod zámienkou ,,bezpečnosti štátu”. Nariadenie im ešte ukladalo vydávať majiteľom o tom potvrdenie pri preberaní vecí. Tzv. Židovský kódex zo septembra 1941 v paragrafe 269 už takúto povinnosť neobsahoval. Už neskrýval, že ide o praobyčajné konfiškácie a že zhabané veci sa pôvodným majiteľom nikdy nevrátia.

,,Rádioprijímače a rádiovysielače, ktoré mali Židia (a nežidovskí členovia židovskej domácnosti), prepadajú v prospech štátu,“ uvádzalo sa v kódexe. ,,To platí aj rádioprijímačoch, zabavených doteraz administratívne. Zabavenie vykonajú okresné (štátne policajné) úrady.”

Týmto okamžikom sa zo zhabaných rádií, ktoré dovtedy úrady formálne iba ,,zaisťovali” alebo ,,mali v úschove”, stal oficiálny majetok štátu. Presnými číslami nedisponujeme, ale predpokladá sa, že úrady už do septembra 1941 ,,administratívne” zabavili tisíce kusov rádioprijímačov. Väčšina židovského obyvateľstva ich už nemala.

Čo ak Žid prijímač zatajil, neodovzdal dobrovoľne?

Klasifikovalo sa to ako prejav ,,pre štát nebezpečného živlu”. Polícia mohla vtrhnúť do jeho bytu, rádio skonfiškovať, a keďže išlo o trestný čin, majiteľa okamžite presunúť do zberného tábora, kde čakal na zaradenie do deportačného transportu.

Čo sa dialo s predmetmi zhabanými ,,v prospech štátu”? Na žandárskej stanici sa ani neohriali, ale stávali sa predmetom štátneho prerozdeľovania – arizácie. Luxusné modely značiek Telefunken alebo Philips Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ) prideľoval štátnym inštitúciám alebo lacno predával prominentom vládnej ľudovej strany. Mnohé slúžili ako vybavenie pre kancelárie Hlinkovej gardy.

V zoznamoch ÚHÚ sa nachádzajú žiadosti štátnych zamestnancov a gardistov ,,prideliť rádioprijímač zo židovského majetku za odhadnú cenu”. Mnohé moderné lampové rádiá im úrad odpredal za 500 korún slovenských bez výberovej súťaže. Ďalšie sa ani nedostali do predaja, resp. do dražby, a na základe výnosov ministerstva vnútra si ich žandárske stanice a okresné úrady ponechali na ,,služobné účely”.

Bežné rodinné modely prijímačov zn. Telefunken alebo Philips stáli okolo 1 200 až 2 500 korún slovenských (Ks). Viacobvodové superhetové rádiá (napr. Philips 960A) s drevenou dyhou, magickým okom (indikátorom vyladenia) a výborným príjmom sa predávali za 3 000 až 5 000 Ks i viac. Pritom priemerný mesačný plat robotníka bol 600 až 800 Ks, kvalifikovaný úradník a učiteľ zarábali 1 200 až 1 500 Ks.

Foto:
archív
Reklamný prospekt na rádioprijímače Philips v Československu, rok 1937.

Počas Povstania a po ňom

Zaujímavá a miestami až absurdná situácia nastala po vypuknutí Slovenského národného povstania. SNR vydala svoje prvé nariadenie, v ktorom sa uvádzalo: ,,Všetky zákony, nariadenia a opatrenia, ktoré odporujú duchu republikánskemu a demokratickému, sa rušia.”

Následne povereníctvo pre vnútro v Banskej Bystrici vydalo miestnym národným výborom (MNV) a četníckym staniciam príkaz vyhľadať všetky rádioprijímače, ktoré Slovenský štát skonfiškoval rasovo alebo politicky nespoľahlivým osobám. Slovenská národná rada mala záujem o to, aby čo najviac obyvateľov počúvalo vysielanie Slobodného slovenského vysielača.

Ak sa prístroje nachádzali v skladoch na notariátoch alebo četníckych staniciach, mali ich bezodkladne vrátiť pôvodným majiteľom (ak žili na Slovensku). V prípade, že prijímače medzitým arizovali Nežidia, mali im ich odobrať. Medzi arizátormi to vyvolalo paniku, veď často nešlo len o rádiá, ale aj o rôzne cennosti, obchody a iné nehnuteľnosti. Mnohí preto narýchlo opúšťali domovy a utekali na západné Slovensko, ktoré bolo pod kontrolou ľudáckej vlády.

,,Potkany utekajú z potápajúcej sa lode,” písala povstalecká Pravda o exponovaných členoch ľudovej strany a gardy, ktorí v zhone nakladali do vlakov a na nákladiaky arizovaný židovský majetok. Ďalší zakopávali debny s cennosťami v záhradách.

V obciach s prevažne nemeckým obyvateľstvom postupovali povstalecké orgány a partizánske velenie úplne opačne: domácim, karpatským Nemcom rádioprijímače plošne konfiškovali. Napríklad v obci Sklené pri Turčianskych Tepliciach príslušníci 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina (veliteľ Leonid Slavkin) v noci z 20. na 21. septembra 1944 vykonali domové prehliadky vo všetkých nemeckých rodinách a zhabali im rádiá. Vraj aby dedina ostala odrezaná od sveta. Takmer 190 mužov potom bez súdu postrieľali pri železničnej trati smerom na Hornú Štubňu.

V tom istom období bratislavská vláda zareagovala na vznik ,,banskobystrického ilegálneho vysielača” – ako ho nazývala – mimoriadne tvrdými reštrikciami. Jeho počúvanie oficiálne vyhlásila za vlastizradu. Ľuďom, ktorí by si doma naladili túto frekvenciu alebo šírili správy z Povstania, hrozili drakonické tresty. V okresoch, ktoré bezprostredne susedili s povstaleckým územím a kam až dosiahol signál slobodného vysielača, platil príkaz pre miestnych notárov a okresných náčelníkov: okamžite konfiškovať rádioprijímače civilnému obyvateľstvu. Týkalo sa to okresov Trenčín, Topoľčany, Považská Bystrica, Ilava, ale aj slovenského východu pod Tatrami.

Povstanie však trvalo dva mesiace. Stredné Slovensko okupovali vojská Wehrmachtu a situácia sa opäť radikálne otočila. Nemecké okupačné úrady a nová vláda v Bratislave zaviedli ešte drastickejšie opatrenia. V obsadených mestách na povstaleckom území zhabali rádiá civilistom plošne, a to pod hrozbou trestu smrti. Chceli tak predísť počúvaniu správ o postupe Červenej armády. Starosta v obci Košeca žiadal Okresný úrad v Ilave o vrátenie rádií aspoň politicky spoľahlivým občanov: ,,A aby neboli obavy pre načúvanie cudzích staníc, nech sú aparáty vyladené na Bratislavský rozhlas, čo viac prispeje k upokojeniu situácie ako zabavenie.”

Starosta zrejme poznal opatrenia, ktoré vykonali úrady v Protektoráte Čechy a Morava hneď po nemeckej okupácii v marci 1939. Všetko obyvateľstvo tam muselo odovzdať rádiá schopné prijímať krátke vlny. Neskôr sa zaviedlo plošné odstraňovanie súčiastok na príjem krátkych vĺn. Za počúvanie zahraničného rozhlasu hrozili prísne tresty. Ale v nacistami okupovanom Poľsku platil pre tamojších občanov absolútny zákaz vlastniť akékoľvek rádio. Porušenie zákazu sa trestalo smrťou alebo odvedením do koncentráku…

Bratislavské úrady návrhy podobné tomu z Košece zmietli zo stola. Jednak nebolo dosť rádiotechnikov, ktoré by stovky rádioprijímačov upravovali. A kde mali brať istotu, že šikovní domáci majstri nedokážu zaplombované prístroje uviesť do pôvodného stavu?

Rádio ako bezpečnostné riziko

Aby toho nebolo málo, zhabanie rádioprijímačov a rádiostaníc nariadili aj sovietske komandatúry na oslobodenom území v jarných mesiacoch 1945. Zachoval sa o tom doklad – rozkaz č. 1 vojenského veliteľa okresu a obce Piešťany zo 7. apríla zverejnený dva dni po jeho vydaní. V bode 5 výslovne prikazoval civilistom, aby vydali vojenskému veliteľovi okrem zbraní a vojenského materiálu ,,taktiež rádiové prístroje”.

,,Desiateho apríla 1945 a nasledujúce dni odovzdávajú obyvatelia rádioprijímače, ktoré sa uskladňujú na poštovom úrade,” zapísal piešťanský kronikár. Išlo o bezpečnostné opatrenie vo vojnovom operačnom pásme podobné tomu, aké Sovieti prijali u seba doma už na tretí deň po nemeckom útoku na ZSSR v júni 1941. Sovietska vláda vtedy prikázala civilnému obyvateľstvu odovzdať faktický všetky súkromné rozhlasové prijímače (viac ako 1 milión kusov) a amatérske vysielače. ,,Aby neboli zneužité nepriateľom na škodu našej vlasti,” uvádzalo sa v zdôvodnení rozhodnutia.

Nie je iste náhoda, že aj v Sovietskom zväze ich civilisti odovzdávali na poštách do ,,dočasnej úschovy“. A že podobne ako v Rusku v júni 1941 aj v Piešťanoch v apríli 1945 nechali miestny rozhlas fungovať. Už v nasledujúcich dňoch povolával civilistov na opravu Krajinského mosta a neskôr i železnice.

Bol to posledný známy prípad odoberania ,,rádioelektronických zariadení” súkromným osobám na našom území. A čo august 1968? – opýtate sa. Vtedy sa to nedialo, ani by to nemalo zmysel. Zato intervenčné vojská sa pokúšali ovládnuť alebo umlčať zdroje vysielania. Neúspešne. Vyskytli sa však prípady odcudzenia tranzistorov príslušníkmi týchto vojsk pri náhodných kontrolách osobných automobilov. Píše o tom český historik Pavel Žáček a uvádza zachované dokumenty z archívu vtedajšieho československého ministerstva vnútra.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
rádio
Slovenský rozhlas
Joseph Goebbels

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.