Zlatá éra Európy končí. Kým USA a Čína napredujú, nás dusí jedna fatálna chyba (komentár Williama H. Wanga)

Západná Európa hovorí o ochrane životného prostredia a „udržateľnom rozvoji“ viac než ktorýkoľvek iný región sveta. Výsledky sú však slabé.  

Povedať, že západná Európa je „chudobná“, by bolo chybné a intelektuálne nepoctivé. V porovnaní s rozvojovými krajinami je západná Európa stále bohatá. To ale nie je to správne kritérium. Skutočná otázka znie, či už západná Európa dosiahla tú úroveň dynamiky, inovácie a ekonomickej vitality, ktorú by mali umožniť jej dejiny, inštitúcie a ľudský kapitál. Podľa tohto štandardu je odpoveď čoraz viac nie.

Keď dnes cestujete medzi Spojenými štátmi, pevninskou Čínou, Taiwanom (Čínskou republikou na Taiwane), východnou Európou a západnou Európou, ten kontrast je zarážajúci. V umelej inteligencii, elektromobilite, digitálnej infraštruktúre a podnikateľských ekosystémoch západná Európa jasne zaostáva – a nielen za USA a pevninskou Čínou, ale v niektorých parametroch dokonca aj za časťami postsocialistickej východnej Európy. Tento výsledok nie je náhodný. Je to predvídateľný výsledok dekád expanzie sociálneho štátu, obrovského zdanenia a nadmerných regulácií.

Inovácia bez trhov je len slogan, nie stratégia

Západná Európa hovorí o ochrane životného prostredia a „udržateľnom rozvoji“ viac než ktorýkoľvek iný región sveta. Výsledky sú však slabé. Spojené štáty dominujú v globálnom vývoji umelej inteligencie. Sú sídlom takých firiem ako OpenAI, Google, Nvidia a Microsoft. Pevninská Čína, napriek svojmu politickému systému, vybudovala celosvetovo konkurencieschopné odvetvia elektromobility a batérií s firmami ako BYD a CATL, ktoré sú dnes lídrami svetového trhu. Podľa McKinsey a BloombergNEF pevninská Čína vyrába viac než 60 % elektromobilov a má viac než 60 % dodávateľských reťazcov na svete.

Naopak, západná Európa nevytvára celosvetovo dominantné platformy umelej inteligencie, ani popredné ekosystémy elektromobility. Nie preto, že by Európania nemali talent. Je to preto, že inovácie nemôžu prežiť v prostredí, kde sa úspech trestá zdanením, experimentovanie reguláciami a kde je energetická politika viac v područí ideológie, než by bola vedená ekonomickou kalkuláciou.

Štáty blahobytu a pomalé dusenie ekonomických pohnútok

Úpadok západnej Európy nie je príbehom náhleho kolapsu, ale postupnej erózie. Po druhej svetovej vojne väčšina západoeurópskych krajín prijala sociálnodemokratické modely, ktoré rozšírili poskytovanie sociálnych dávok, centralizované prerozdeľovanie a zväčšili štátne zásahy. Tento model sa celé desaťročia zdal byť stabilný, čo by sa dalo nazvať „prosperitou v zohrievanej vode“. Ale zohrievaná voda nakoniec zovrie.

Indexy ekonomickej slobody trvale ukazujú tento trend. Podľa indexu ekonomickej slobody Heritage Foundation a Fraserovho inštitútu západná Európa od deväťdesiatych rokov minulého storočia zaznamenala pokles flexibility pracovného trhu a rast zdanenia a regulácie podnikania. Rast neprestal, ale inovácie, podnikavosť a ochota riskovať sa oslabili. Výsledkom je región, ktorý si stále užíva bohatstvo, ale čoraz viac zápasí s tvorbou jeho nových zdrojov.

Demografia, migrácia a pasca sociálneho štátu

Vina za európsku demografickú krízu je často kladená na kultúrnu zmenu, avšak záleží na podnetoch. Keď je odchod do dôchodku zabezpečovaný rodinou a súkromnými úsporami, ľudia majú deti. Keď ho znárodní štát, pôrodnosť kolabuje. To nie je ideológia – to je elementárna ekonómia.

Podľa Eurostatu miera pôrodnosti v Španielsku, Taliansku a Nemecku ďaleko zaostáva za úrovňou jednoduchej reprodukcie. Zároveň sociálne systémy priťahujú množstvo prisťahovalcov bez primeranej selekcie založenej na kritériu zručností. Samotná migrácia nie je problém. Problémom je štruktúra pohnútok. V krajinách bez rozsiahleho štátu blahobytu, ako sú Singapur, Kanada alebo Austrália, migračné systémy selektujú prisťahovalcov podľa zručností. V systémoch s robustným sociálnym štátom slabo vzdelaná imigrácia zvyšuje rozpočtové pnutie a sociálnu fragmentáciu. Toto nie je morálny, ale inštitucionálny názor.

Západoeurópania často podceňujú škodlivosť progresívneho zdanenia pre prácu, spotrebu a investície. Jasný príklad poskytuje Španielsko. Hraničné sadzby dane z príjmu tam môžu prekročiť 45 – 50 % pri stredných až vyšších príjmoch. To vytvára situáciu, kedy nárast pracovného času o 50 % môže zvýšiť čistý príjem iba o 20 % alebo menej. Racionálni ľudia reagujú adekvátne. Progresívne zdanenie odrádza od prísunu dodatočnej pracovnej sily, podnikateľskej ochoty riskovať, dlhodobých investícií a vzniku kapitálu.

Naopak, Singapur dokazuje, že vysokokvalitné verejné služby si nevyžadujú konfiškačné zdaňovanie. Podľa singapurskej daňovej správy je maximálna osobná sadzba 24 % (v roku 2024), uplatňovaná iba na veľmi vysoké príjmy, zatiaľ čo daň z príjmu právnických osôb ostáva na 17 %. Celkový príjem z daní dosahuje zhruba 13 – 14 % HDP, čo je jeden z najnižších podielov medzi vyspelými ekonomikami.

A aj tak sa Singapur trvale zaraďuje medzi svetovú špičku v kvalite infraštruktúry, efektivite verejnej dopravy, výsledkoch zdravotnej starostlivosti a udržateľnosti rozpočtu (Svetová banka; Globálna správa o konkurencieschopnosti Svetového ekonomického fóra). Naopak, španielske daňové zaťaženie prekračuje 38 – 39 % HDP (OECD), s marginálnymi sadzbami osobnej dane z príjmu približujúcimi sa k alebo prekračujúcimi 47 – 50 % po súčte národných a regionálnych daní.

Preto v Španielsku rozšírená viera, že „dobré verejné služby si vyžadujú vysoké dane“, nie je len nesprávna, ale je aj antiekonomická. Mýli si získavanie príjmov s efektivitou a ignoruje rozhodujúcu rolu pohnútok, daňových základov a inštitucionálnej disciplíny.

Vysoké dane, nízky rast a realita podľa Lafferovej krivky

Dokonca aj ak sa pripustí, že nejaké opatrenie štátu je potrebné (klasický liberalizmus neodmieta všetky úlohy štátu), nevyplýva z toho, že vyššie dane generujú viac verejných príjmov. Teória Lafferovej krivky v ekonómii to znázorňuje jasne: za istým bodom vyššie sadzby dane znižujú daňový základ, sťažujú ich výber a spomaľujú rast. Údaje OECD ukazujú, že krajiny s nižším skutočným daňovým zaťažením často dosahujú vyšší dlhodobý príjem zo širšieho základu a silnejšieho rastu. Vysoké zdanenie štát neposilňuje. Oslabuje ho podkopávaním samotnej ekonomiky, od ktorej závisí.

Bytová politika: od posadnutosti úverom po umelo vyvolaný nedostatok

Bytová kríza v západnej Európe je jedným z najväčších prejavov sebapoškodzovania. Pred finančnou krízou v roku 2008 banky poskytovali úvery nezodpovedne, živiac stavebnú bublinu. Po roku 2008 bola reakcia rovnako extrémna – ale v opačnom smere.

Po finančnej kríze v roku 2008 výstavba bytov v mnohých západoeurópskych krajinách skolabovala, aby sa už nikdy úplne neobnovila. V Španielsku sa v rokoch 2006 – 2007 dokončilo 600-tisíc bytov, čo kleslo po roku 2013 na menej ako 100-tisíc (Banco de España; Eurostat). Podobný trend nastal v Taliansku, Francúzsku a v časti Nemecka.

Zároveň s tým vlády potichu zistili, že rastúce ceny bývania nafúkli daňové príjmy a súvahy. Nastalo presmerovanie k financovaniu dôchodkov a výdavkom miestnych samospráv. Radšej ako rozširovanie ponuky politici tolerovali – ak nie priamo podnecovali – umelo vyvolaný nedostatok. Výsledkom bol štrukturálny nesúlad medzi dopytom a ponukou, spôsobený nie potrebami prostredia, ale rozpočtovými pohnútkami.

Spoločenské následky tejto politiky najťažšie dopadajú na mladých Európanov. Podľa Eurostatu podiel majiteľov vlastného bývania medzi ľuďmi vo veku od 25 do 34 rokov v západnej Európe prudko klesol, zatiaľ čo priemerný vek nadobudnutia prvého bývania naďalej rastie. V Španielsku sa nezamestnanosť mladých drží nad 25 % a náklady na bývanie tvoria viac než 40 % disponibilného príjmu u mnohých mladých nájomníkov vo väčších mestách, ako sú Madrid a Barcelona.

Aj nájom sa stáva čoraz viac cenovo nedostupným. Údaje OECD ukazujú, že rast cien nájomného v západnej Európe trvale predstihuje rast miezd už od roku 2015. Bývanie prestalo fungovať primárne ako spotrebný tovar a namiesto toho sa stalo rozpočtovým nástrojom používaným na stabilizáciu verejných financií na úkor generačnej mobility. Nestavať nové domy a byty v mene bránenia vzniku emisií CO2 nie je ochrana životného prostredia. Je to rozpočtový oportunizmus maskovaný ako mestské plánovanie.

Prečo východná Európa dobieha?

Je iróniou, že časti východnej Európy, kedysi zaznávanej ako hospodársky zaostalej, teraz vykazujú väčšiu dynamiku ako veľké časti západnej Európy. Od krízy v roku 2008 krajiny ako Poľsko, Česká republika a Estónsko zaznamenávajú trvale vyšší priemerný rast HDP ako Španielsko, Taliansko či Francúzsko.

Podľa údajov Svetovej banky reálny HDP Poľska narástol medzi rokmi 2008 a 2023 približne o 55 – 60 %, zatiaľ čo Španielsko v tom istom období narástlo o menej ako 20 % a Taliansko len tak-tak prekročilo 10 %. Aj Estónsko a Česká republika prekonali západnú Európu prijatím systémov s rovnejšou daňou, s flexibilitou trhu práce a razantnými digitálnymi reformami štátnej správy. Tento rozdiel nie je kultúrny. Je inštitucionálny. História je dôležitá, ale politika je dôležitejšia.

Opačný príklad: Hospodárske výkony Taiwanu

Kto hľadá protiklad z reálneho sveta k stagnácii štátu blahobytu v západnej Európe, okamžite ho upúta Čínska republika na Taiwane. Taiwan kombinuje relatívne nízke zdaňovanie, efektivitu správy, silné vlastnícke práva a priemyselnú politiku orientovanú na export – nie prerozdeľovanie štátu blahobytu – ako základ svojho hospodárskeho úspechu.

Zdanenie a pohnútky: Taiwan verzus Španielsko

Taiwanská sadzba dane z príjmu právnických osôb je 20 %, čo je významne menej než španielskych 25 %, a – čo je dôležitejšie – je oveľa predvídateľnejšia a homogénnejšia. Podľa daňovej databázy OECD je efektívne zaťaženie daňou z príjmu právnických osôb v Španielsku často vyššie kvôli nákladom na daňové plnenie, sektorovým výnimkám a neistote vyplývajúcej z regulácií, zatiaľ čo Taiwan si udržuje jednoduchšiu daňovú štruktúru.

Zdanenie príjmu fyzických osôb na Taiwane tiež dáva lepšie pohnútky k výkonu. Horná hranica sadzby dane z príjmu fyzických osôb je 40 %, ale platí pre oveľa užší interval príjmov ako v Španielsku, kde celoštátna a regionálna sadzba spolu môže dosiahnuť 47 – 50 % pri relatívne skromnej úrovni príjmu. Výsledok je jasný: na Taiwane je pravdepodobnejšie, že dodatočná práca a podnikateľské riziko budú odmenené a príjem z nich nepohltí štát.

Tento rozdiel v pohnútkach je dôležitejší ako ideológia. Taiwan nepredstiera, že vysoké dane sú nejakou morálnou cnosťou; vníma zdanenie ako technickú nutnosť, ktorá má byť minimalizovaná, aby bola zachovaná.

Efektivita správy: ako dlho trvá založenie firmy

Azda najjasnejší obraz inštitucionálnej efektivity dáva čas, za ktorý môže podnikateľ začať podnikať. Podľa údajov Doing Business zo Svetovej banky (pred ich prerušením v roku 2021, stále zoširoka citovaných) je začať na Taiwane podnikať obvykle možné za 3 – 5 dní, pričom väčšina úkonov sa realizuje elektronicky. Naopak, v Španielsku to trvá v priemere 12 – 14 dní, a často dlhšie, ak proces zahŕňa regionálne licencie a notárske úkony. V Taliansku a Francúzsku je tento proces podobne pomalý a fragmentovaný.

Toto nie je iba kozmetický rozdiel. Čas sú peniaze. Administratívne prieťahy sú skrytou daňou, ktorá neprimerane poškodzuje malé firmy, startupy a mladých podnikateľov. Taiwan tomu rozumie. Veľká časť západnej Európy ešte stále nie.

Líderstvo v polovodičoch: Čipy ako inštitucionálny výstup

Najviditeľnejší úspech Taiwanu v nedávnych rokoch je jeho dominancia vo výrobe polovodičov. Tá však nie je náhodná. Firmy ako napríklad TSMC vyrábajú na Taiwane viac než 60 % svetovej produkcie zlievarenských čipov a viac než 90 % pokročilých logických čipov menších ako 7 nanometrov (TSMC, 2023; Semiconductor Industry Association). Tieto čipy sú podstatné pre umelú inteligenciu, vysokovýkonné počítače, elektromobily a pokročilé obranné systémy.

Záleží nielen na technologickej prepracovanosti, ale aj na inštitucionálnom usporiadaní. Taiwanský čipový priemysel je založený na zabezpečených vlastníckych právach, dlhodobej akumulácii kapitálu, exportnej disciplíne a úzkej – ale obmedzenej – koordinácii so štátom bez byrokratického mikromanažmentu. Napriek desaťročiam subvencií priemyslu západná Európa pri budovaní porovnateľného ekosystému zlyhala. Nedávne „čipové zákony“ EÚ sú jalovým pokusom o kompenzáciu desaťročí regulácií a daňovej hostility voči podnikaniu.

Inovácie bez paralýzy štátom blahobytu

Taiwan sa trvale umiestňuje vysoko v efektivite inovácií nie preto, že rozhadzuje na sociálne programy, ale preto, že chráni pohnútky. Podľa Global Innovation Index patrí Taiwan celosvetovo medzi špičkové ekonomiky, pokiaľ ide o počet patentov v prepočte na obyvateľa, high-tech vývoz a komercializáciu výskumu a vývoja.

Naopak, Španielsko, Taliansko a Francúzsko trpia na to, čo ekonómovia zdvorilo nazývajú „inovačná priepasť“ – na rozdiely medzi verejnými výdavkami a obchodovateľnými výstupmi. Značné regulácie, strnulé trhy práce a vysoké marginálne zdanenie menia verejné ambície na súkromnú nečinnosť. Taiwan dokazuje, že inovácie si nevyžadujú robustný štát blahobytu. Vyžadujú si inštitucionálne obmedzenia.

Prečo sa Taiwan hýbe rýchlejšie ako západná Európa

Ten kontrast nie je kultúrny. Španieli nie sú menej šikovní ako taiwanskí technici. Taliani nie sú menej kreatívni ako dizajnéri polovodičov v Hsinchu. Rozdiel spočíva v inštitúciách.

Západná Európa pristupuje k hospodárskemu rastu ako k niečomu, čo má byť riadené, prerozdeľované a eticky korigované. Taiwan k rastu pristupuje ako k niečomu, čo má byť vytvárané, o čo sa má súťažiť a čo má byť chránené. Výsledky hovoria za seba. V tomto zmysle je Čínska republika na Taiwane nielen jednoducho úspešnejšia ako západná Európa: ona odhaľuje štrukturálne zlyhania modelu štátu blahobytu. Pripomína nám, že prosperita vychádza z pohnútok, disciplíny a slobody, nie z prerozdeľovania baleného do jazyka morálky.

Záver: Problém Európy je inštitucionálny, nie kultúrny

Západná Európa neupadá preto, že Európania sú leniví alebo neschopní. Upadá, lebo pohnútky boli systematicky deformované. Štáty blahobytu nahradili zodpovednosť nárokmi. Regulácie nahradili experimentovanie. Vysoké zdanenie nahradilo ambície. Trhy odmeňujú úsudok, riziko a adaptáciu. Štáty blahobytu odmeňujú podrobenie sa a závislosť. Žiadna dávka etickej rétoriky nemôže zvrátiť túto logiku.

Ak chce západná Európa opäť nadobudnúť vitalitu, musí si zopakovať jednu starú lekciu: prosperitu vytvárajú slobodní jednotlivci pôsobiaci na trhoch s konkurenciou, nie štáty pokúšajúce sa riadiť výstupy, ktorým nerozumejú.

Článok bol pôvodne zverejnený na webe Williama H. Wanga Why Western Europe is falling behind: welfare states, interventionism, and the loss of economic vitality. [Blog post] 10. decembra 2025. Preložil ho spolupracovník KI Svetozár Gavora.

William Wang je politický ekonóm, pôsobiaci na Európskej univerzite v Madride.

7. septembra 2026 bude mať v Bratislave verejnú prednášku na tému „Skryté náklady zelenej transformácie“, organizovanú Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika a energie-portal.sk. Viac o prednáške, prednášajúcej a o možnostiach prihlásiť sa na prednášku je na webe KI.