Zúfalý protest, ktorý mal zostať utajený: Rus sa na výročie invázie upálil pri vojnovom pamätníku

Okunev sa upálil pri pamätníku 1200 sovietskych vojakov padlých v druhej svetovej vojne.  

Okunev sa upálil pri pamätníku 1 200 sovietskych vojakov padlých v druhej svetovej vojne. Stalo sa tak vlani 24. februára o piatej hodine ráno. Správa o tom sa neobjavila v žiadnom médiu ani na sociálnych sieťach. Ani pozostalí sa nešírili o tom, čo sa stalo. „Aký by to malo zmysel? Prečo?“ povedal jeden z príbuzných.

Informácia o upálení obyvateľa Kaliningradu, narodeného v roku 1988, sa objavila až v tohtoročnej správe estónskej rozviedky, ktorá však nespomenula jeho meno, píše Važnyje istorii s tým, že podrobnosti sa mu podarilo zistiť až v spolupráci s estónskym serverom Delfi a litovskou verejnoprávnou televíznou a rozhlasovou stanicou LRT. Priebeh udalostí médiá rekonštruovali na základe správ vyšetrovateľov, rozhovorov s Okunevovými príbuznými a kolegami a tiež so zdrojmi z európskych spravodajských služieb.

Okunev nebol žiadny aktivista chodiaci na demonštrácie, rozhovorom o politike sa v práci vyhýbal, ani s príbuznými sa o vojne nehádal a podľa všetkého nemal účet na sociálnych sieťach. Nemal ani blízkych priateľov, ani dievča, žil ako samotár; s kolegami v práci takmer nehovoril, opisuje Važnyje istorii. Keď sa v práci oslavovalo, neopúšťal svoj pracovný kút. Ako programátor však odvádzal takú dobrú prácu, že si naňho nesťažovali. Všetkých prekvapilo, keď sa rozhodol z firmy odísť, asi pol roka pred samovraždou. Po odchode z firmy si novú prácu nenašiel. Bývalý kolega sa dopočul, že „sedel doma a prakticky sa s nikým nestýkal“.

Hoci sa Okunev rozhodol pre taký zúfalý protest, nijako sa podľa serveru nesnažil upútať pozornosť. Možno sa bál, že by mu mohol niekto v sebaupálení zabrániť. Ale dátum – výročie ruskej invázie – a miesto – hlavný vojnový pamätník v meste – si zjavne nevybral náhodne. Je možné, že sa tak stalo aj v prípade času – raketové útoky na Kyjev 24. februára 2022 sa začali okolo piatej ráno.

Napriek početným priemyselným kamerám v okolí pamätníka si ohorené telo všimol až náhodný okoloidúci o 6:40. Na snehu bol zrejme sprejom nastriekaný nápis „Nie vojne“. Na miesto prišli vyšetrovatelia. V hlásení sa Okunevovo sebaupálenie spomínalo spolu s nálezom ďalších dvoch mŕtvol a útekom žiačky deviatej triedy z domova.

Hneď ako sa náčelníčka mestskej správy Jelena Diatlovovová dozvedela, čo sa stalo, prevzala nad prípadom osobnú kontrolu, uvádza Važnyje istorii. Hlavné bolo zbaviť sa mŕtveho tela a nápisu na snehu. Úradníci si robili najväčšie starosti, aby sa o prípade nedozvedeli novinári. Minister kultúry regionálnej vlády Andrej Jermak bol obzvlášť znepokojený tým, že sa upálenie odohralo pri pamätníku Veľkej vlasteneckej vojny, pretože to bolo príliš symbolické. Ale do 9:15 sa podarilo zahladiť stopy toho, čo sa stalo, a úrady s úľavou podali hlásenie gubernátorovi Kaliningradskej oblasti a ďalším hodnostárom, že nikto nič nevidel, opísal zdroj z európskej spravodajskej služby.

Čítajte aj „Trasiem sa od strachu“. Putin čelí hnevu ľudí, nespokojní Rusi sa zišli pred jeho sídlom s petíciou

Okunev v liste na rozlúčku „napísal, že existuje iná cesta. V jeho svete mal zjavne všade vládnuť mier. V tomto svete už nechcel žiť, a preto sa takto rozhodol“, povedal serveru Okunevov príbuzný. „Dobre vieme, že to je utópia,“ dodal. Z Okunevovho listu tiež vyplývalo, že si uvedomoval, že okolo jeho činu žiadny rozruch nevypukne.

Minister Jermak na otázku novinárov odpovedal, že nepozná výsledky vyšetrovania „nešťastného prípadu“, a preto vyjadrenie neposkytne.

Záverom ruský server pripomenul, že obeť Jána Palacha v januári 1969 prinútila desaťtisíce ľudí vyjsť do ulíc a stala sa symbolom odporu proti sovietskej okupácii Československa. Sebaupálenie pouličného predajcu Muhammada Buazízího vyvolalo masívne protesty v Tunisku, ktoré viedli k zvrhnutiu prezidenta Zína Abidína bin Alího v roku 2011.

V Rusku sebaupálenie novinárky Iriny Slavinovej v roku 2020 po policajnej prehliadke v jej byte a udmurtského vedca Alberta Razina v roku 2019 na protest proti vymieraniu udmurtského etnika žiadne zjavné následky nemali.

Sociologička Margarita Zavadska sa domnieva, že ani Okunevova samovražda by v prípade, že by sa o nej ľudia dozvedeli, nevyvolala mohutné protesty. „Sebaupálenie je silný symbolický čin, ale v podmienkach krutých represií a obmedzeného prístupu k informáciám verejné pobúrenie nestačí na vyvolanie kolektívnej akcie,“ povedala. Ruské úrady sa snažili všetko utajiť, aby predišli napodobňovaniu a „nákaze protestom“, domnieva sa.

„Autoritárske režimy sa boja symbolických iskier. Uvedomujú si, že osamelý akt protestu nemusí viesť k okamžitému masovému hnutiu, ale môže sa stať morálnym symbolom, okolo ktorého sa začnú kryštalizovať rôzne obavy a nespokojenosť,“ usúdil litovský politológ Nerijus Maliukevičius. „Práve preto sa takéto režimy snažia zahladiť stopy, všetko utajiť a pošpinit obeť,“ dodal.

Server Važnyje istorii, zameraný na investigatívnu žurnalistiku, založili ruskí novinári v roku 2020. Ústredie má v Lotyšsku.