Hormuz ako nová zbraň? Kto skutočne vyhral v iránskej kríze – s Tomášom Nagyom (videopodcast)

„Je to emblematický príklad toho, ako sa to robiť nemá. História bude túto konkrétnu dohodu a vôbec ostatné mesiace vnímať skôr v negatívnych intenciách“ – Tomáš Nagy, analytik Globsecu hodnotí memorandum o ukočení vojny medzi USA a Iránom.  

Ešte pred niekoľkými týždňami sa hovorilo o tom, či konflikt medzi Spojenými štátmi a Iránom neprerastie do otvorenej regionálnej vojny. Dnes je na stole memorandum, ktoré sľubuje ukončenie bojov, otvorenie Hormuzského prielivu, zrušenie sankcií a návrat Iránu do medzinárodnej ekonomiky.

Kritici však tvrdia, že Teherán za tieto ústupky neponúka nič, čo by zásadne menilo jeho vojenské alebo jadrové schopnosti. Je teda už podpísaná dohoda diplomatickým úspechom Washingtonu, alebo skôr dôkazom, že Irán vyšiel z konfliktu silnejší, než sa očakávalo?

Kto vlastne vyhral – USA alebo Irán?

Téma pre analytika GLOBSECu Tomáša Nagya.

Piatok mal byť dňom, keď sa mali delegácie stretnúť na podpis memoranda vo Švajčiarsku. Vidíme však, že lídri už držia podpísanú dohodu v rukách. Prečo k tomu došlo takto a ako to vnímate?

Je to skôr procesná záležitosť. Ide o dohodu, ktorá bola čiastočne vyrokovaná na diaľku. Lídri oboch krajín ju signovali elektronicky a pakistanská strana ako sprostredkovateľ verifikovala jej platnosť k dnešnému dňu. Pakistan zároveň komunikuje, že v piatok by mala prebehnúť ceremónia, ktorá formálne odštartuje proces rokovaní. Z memoranda o porozumení, čo je len vzájomná deklarácia dobrej vôle, tak prejdeme do fázy rokovaní. Tie by mali vyústiť do dlhodobých dohôd, ktoré už budú právne záväzné a potenciálne ratifikovateľné v americkom Senáte aj v iránskom zákonodarnom zhromaždení.

Kto je skutočným víťazom dohody?

Poznáme časový horizont 60 dní, dokedy sa majú dohodnúť. Poďme však k samotnému memorandu, ktoré bolo podpísané vo Versailles. Kto z neho vychádza ako víťaz a kto ako porazený? Irán získava perspektívu zrušenia sankcií, prístup k financiám a ekonomickú normalizáciu s potenciálnymi investíciami v hodnote 300 miliárd dolárov. Spojené štáty zatiaľ získavajú najmä prímerie a prísľub ďalších rokovaní o jadrovom programe. Kto teda získava viac?

Zjavne veľmi záleží na tom, koho sa spýtate. Americká strana vyzerá byť veľmi komfortná s tým, čo sa jej podarilo vyrokovať, no rovnako v pohode pôsobí aj iránska strana. Na prvý pohľad je to pozitívny znak, pretože ak sú obe strany spokojné, vyvoláva to nádej, že sa dá ďalej rokovať a situácia nie je beznádejná. Problém nastáva, keď sa na to pozrieme zo širšieho pohľadu Spojených štátov. Keď sledujeme reakcie expertov či členov Kongresu, len ťažko nájdeme niekoho, kto by z pozície ochrancu amerických záujmov videl v tejto dohode niečo pozitívne. Na druhej strane, v Iráne panuje pomerne široký konsenzus, že túto prvotnú fázu rokovaní uhrali veľmi dobre. Ťažko by som hľadal argumenty, prečo by mala americká strana dostať pozitívne body za to, čo sa jej podarilo dosiahnuť, okrem otvorenia Hormuzského prielivu. To je nepochybne dobrá správa pre Európu aj pre celý svet.

Prieliv sa však otvára zatiaľ len na dobu určitú, kým budú prebiehať rokovania. Samotná americká strana tvrdí, že ak rokovania stroskotajú, vrátia sa k bombardovaniu. Krehkosť je teda stále prítomná.

Presne tak, toto nie je vyriešený problém. Iba sme prešli z etapy ostrej vojny do etapy, ktorá dáva nádej na vyjednávanie. Tie najťažšie body sú však stále pred nami. Podľa mňa bude pre Američanov extrémne ťažké donútiť Irán k nejakým overiteľným ústupkom v jadrovom programe. Taktiež si nemyslím, že sa americkej strane podarí priamo adresovať balistickú hrozbu. Nevytvoria mechanizmus, ktorý by Irán prinútil v budúcnosti prestať zbrojiť. Obrovským otáznikom je aj fungovanie Hormuzského prielivu. Ak sa Irán z tohto konfliktu niečo naučil, tak je to fakt, že tento prieliv dokáže využívať ako nástroj na nátlak aj na odstrašenie americkej strany oveľa lepšie než jadrový alebo raketový program. História ukázala, že nástroj ekonomickej blokády bude do budúcna pre Irán obrovskou zbraňou.

Symbolika Versailles a absencia politického líderstva

Keď Donald Trump podpísal memorandum vo Versailles, britský The Guardian si všimol historickú paralelu s rokom 1919, keď tam bolo Nemecko prinútené podpísať dohodu a uznať porážku. Vidíte v tom nezamýšľaný moment či neprezieravosť Donalda Trumpa?

Ukazuje to skôr na jeho prístup k čítaniu histórie a absenciu snahy hľadať historické paralely. Donalda Trumpa nevnímam ako študenta histórie. Súčasná administratíva funguje v zmysle, že prezidentove osobné plány sa stali štátnou politikou. Videli sme to aj pri týchto rokovaniach – diplomatický zbor a ministerstvo zahraničných vecí hrali sekundárnu úlohu. Samotné rokovania viedli rodinní príslušníci a priatelia prezidenta, čomu zodpovedá aj hĺbka a sofistikovanosť dohody. Spojené štáty podľa môjho názoru hrajú o čas. Reálne riešenie iránskeho problému príde až v budúcnosti s inou administratívou. Teraz ide najmä o manažment škôd, aby sa situácia nevrátila tam, kde bola pred mesiacmi. Zjavne chýba súlad medzi vojenskými a politickými nástrojmi a absentuje politické líderstvo. Počas konfliktu nebolo zrejmé, čo chcú USA realisticky dosiahnuť.

Deklarovaným cieľom nebolo len oslabenie režimu, ale jeho vymazanie z povrchu zemského. Bude teda história na túto dohodu a symboliku Versailles spomínať negatívne?

Myslím si, že história bude tieto mesiace a konkrétnu dohodu vnímať v negatívnych intenciách, ako emblematický príklad toho, ako sa to robiť nemá. Ciele, ktoré si Američania na začiatku definovali, nie sú naplnené a nevidím ani priamočiaru trajektóriu smerom k ich naplneniu. Týka sa to jadrového programu, vojenských nástrojov Iránu aj snahy o generovanie vnútorného tlaku na zmenu režimu. Režim sa ukázal ako veľmi odolný a dnes má možno ešte viac nastúpené k autoritatívnym tendenciám, pričom Revolučné gardy budú hrať ešte väčšiu rolu. Toto nie je americký úspech. To, že dohodu podpísali vo Versailles, asi súvisí len s Trumpovou cestou a stretnutím s francúzskym prezidentom. Trump si potrpí na honosnosť, no obsahovo je to veľmi plytké. Forma ide veľmi výrazne na úkor obsahu.

Jadrový program: Medzi realitou a politickým marketingom

Vráťme sa k jadrovému programu, ktorého sa obával celý svet. Aktuálna dohoda hovorí o akomsi zachovaní status quo, nie o zrušení celého programu. Spomína sa len dohľad a znižovanie obohacovania uránu. Je to úspech?

Zachovanie status quo znamená, že počas 60 dní vyjednávania stáleho riešenia Irán neurobí v tejto oblasti žiadne veľké kroky. Nemyslím si, že je to zo strany Iránu extra veľký záväzok, keďže Američania už predtým zasiahli časť ich jadrových zariadení. Vysoko obohatený urán je pravdepodobne skrytý hlboko pod zemou a priamy prístup k nemu nemajú momentálne ani samotní Iránci. Irán aj doteraz deklaroval, že nebude vyvíjať jadrové zbrane. Ak toto vnímame ako úspech, tak gratulujeme. Ale nebolo to kredibilné doteraz a obávam sa, že to nebude kredibilné ani odteraz.

Spojené štáty si teda chcú Irán kúpiť cez formu budúcich ekonomických benefitov?

Presne tak. Z tých 14 bodov dohody vyplýva, že Spojené štáty si chcú Irán zaviazať prísľubom ekonomických benefitov – od zmazania sankcií až po balík 300 miliárd dolárov vo forme rozvojovej pomoci. Americký viceprezident J. D. Vance uviedol, že je to podmienené tým, že jadrový program prestane existovať alebo bude značne obmedzený. Podľa mňa je to veľmi nerealistické. Jadrový program je pre Irán aj otázkou národnej prestíže a statusu v rámci regiónu. Nehrozí, že by ich Američania vedeli kúpiť a Iránci by za ekonomické benefity rozobrali celý svoj jadrový program.

Donald Trump porovnáva dohodu s tou z roku 2015 od Baracka Obamu a tvrdí, že urobil viac. Obamova dohoda však priniesla ekonomické úľavy výmenou za konkrétne a okamžité jadrové obmedzenia. Trumpova dohoda ponúka ukončenie konfliktu a normalizáciu len za prísľub ďalších rokovaní. Platí teda, že je lepší?

V týchto intenciách to určite neplatí. Iránska jadrová dohoda z roku 2015 mala verifikačný mechanizmus a Irán k čomu sa zaviazal, to v zásade plnil, kým Američania nezačali signalizovať, že z nej chcú vystúpiť. Táto zmluva vytvorila predpoklady, aby Irán nemohol akcelerovať program na tvorbu štiepneho materiálu, pod prísnym dohľadom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Mimo rámca však zostal raketový a vesmírny program. Trumpov postoj spochybniť všetko, čo robila Obamova administratíva, dáva logiku z pohľadu jeho politického fungovania. Z jeho strany to však nie je objektívne posúdenie plnenia zmluvy.

Záujmy veľmocí a postoj Izraela

Rámec aktuálnej dohody hovorí o tom, že by sa mala dostať pred Bezpečnostnú radu OSN. Čo to znamená v kontexte možného zasahovania Ruska a Číny?

Väčšie zapojenie Ruska a Číny je v záujme Iránu. Vníma to ako prostriedok na formovanie debaty v OSN. Ak proces nepôjde želanou trajektóriou, Rusko a Čína môžu na úrovni Bezpečnostnej rady celú vec zablokovať. Číne aktuálne riešenie veľmi vyhovuje, pretože pre nich bolo primárne, aby režim neskolaboval a Hormuz zostal otvorený, čo je kľúčové pre globálne energetické toky. Rusko žije z príjmov z fosílnych palív, takže z hľadiska cien by mu problémy na trhu potenciálne vyhovovali. Z dlhodobého geopolitického hľadiska mu však vyhovuje, že iránsky režim prežil bez oslabenia. Celkovo pozícia Ruska a Číny v regióne po tomto konflikte nie je horšia, než bola predtým.

Dohoda sa týka aj Libanonu, aby sa tam nebojovalo, avšak samotný Izrael jej nevyjadruje rešpekt. Môže toto ohroziť celé memorandum?

Áno, celá tá ambícia môže krachnúť na tom, že Izrael pôjde svojou vlastnou líniou. Z memoranda vyplýva, že Irán udrží svoje proxy skupiny na uzde a Spojené štáty vyvinú vplyv na to, aby Izrael nekonal v rozpore s dohodou. Nie som si však celkom istý, či dokáže Donald Trump medzinárodnému spoločenstvu garantovať, že sa Izrael bude najbližších 60 dní správať podľa jeho predstáv. Schizma medzi oboma lídrami je už verejne prítomná. Izrael stojí pred obrovskou dilemou: dlhodobý záujem zachovať si priaznivé vzťahy s USA je kľúčový, ale izraelská strana musí veľmi delikátne kalkulovať, čo si môže pri tomto americkom prezidentovi dovoliť.

Perspektíva mieru alebo prestávka pred ďalšou vojnou?

Keď to zhrnieme, ide len o prestávku pred ďalšou vojnou, hoci s formálnym memorandom?

Z makrohistorickej perspektívy je stále vyššia šanca, že v budúcnosti budeme mať konflikty vojenského typu medzi týmito krajinami. Pravdepodobnosť tohto modelu sa mi zdá vyššia, než to, že by sme teraz boli na zlomovom bode radikálneho zlepšenia vzťahov na báze tejto dohody. Pre medzinárodné spoločenstvo je však odblokovanie Hormuzského prielivu určite pozitívnym krokom. Otázkou je, ako sa bude iránsky režim zo strednodobého hľadiska správať navonok k zvyšku regiónu.

Môže byť Irán s výsledkom spokojný?

Iránsky režim ukázal, že je veľmi odolný. Vedenie funguje ďalej, aj po tom, čo značná časť lídrov bola zlikvidovaná spektakulárnym spôsobom. Hoci Donald Trump sľuboval Iráncom pomoc a vyzýval ich na vzburu, nechal ich v tom a nádeje opozície sa pochovali. Američania uhasili problém, ktorý sami vygenerovali, no z dlhodobého hľadiska svoje záujmy voči Iránu neuplatňujú. Ak na základe tejto dohody zrušia sankčný režim a pomôžu Iránu ekonomicky, Teherán to bude vnímať ako obrovské plus.

Očakávate, že po vyriešení tohto konfliktu bude viac pozornosti venovanej konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou?

Spojené štáty ukrajinsko-ruský konflikt doteraz až tak neriešili. Diplomatické aktivity viedli tí istí ľudia, ktorí riešia Irán. Nemám veľké očakávania, pretože kvalifikovanosť ruských vyjednávačov je na úplne inej úrovni. Ruská strana je príliš spôsobilá v tom, aby ťahala čas a kŕmila americkú stranu falošnou nádejou. Popritom po vojenskej línii nevidíme náznaky, že by sa Rusko pripravovalo na ukončenie vojny. Donald Trump by síce rád mal mier, ale otázkou je, či je pre to ochotný urobiť niečo reálne.

Ak by sme sa k memorandu vrátili o rok, podľa čoho budeme vedieť, či išlo o stabilitu, alebo len o prestávku pred ďalšou krízou?

Bude to merateľné tým, či sa intenzita konfliktu trvalo udrží na nízkej úrovni, alebo či tu opäť budeme mať boje. Bude záležať aj na správaní Hizballáhu, Izraela a na fungovaní Hormuzského prielivu. Ak si trhy vyhodnotia situáciu tak, že túto etapu máme za sebou a miera neistoty opadne, budeme vidieť progres. Ja som však veľmi konzervatívny a neočakávam zásadný prielom. Vývoj bude skôr graduálny, či už dobrým, alebo zlým smerom.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.