Každá vláda potrebuje utečencov. Je to lacná téma, mnohí Slováci napriek „strachu“ pomáhajú (rozhovor)

Keď porovnáte migračnú krízu z roku 2015 a situáciu po vypuknutí vojny na Ukrajine, v čom sa najviac líšili reakcie bežných Slovákov na príchod utečencov?

Zrazu žiadali o pomoc ľudia, ktorí sú nám extrémne podobní a ktorých situácia je nám dostatočne známa kvôli geografickej blízkosti. V minulosti sme si skôr mysleli, že utečenci a utečenkyne sú len ľudia inej etnicity a iného náboženstva. Ich situácia sa nám zdala vzdialená a súcitiť s nimi bolo také menej dostupné.

Po ruskej celoplošnej invázii som v prvých dňoch proaktívne dostávala telefonáty od rôznych firiem a ľudí, ktorí sa pýtali, ako nám môžu pomôcť. Bola to taká záplava dobrej vôle a solidarity, akú som v mojej práci nikdy predtým nezažila.

Po viac ako štyroch rokoch vojny však mnohí hovoria o únave zo solidarity.

Tá počiatočná obrovská solidarita trvala možno prvé dva mesiace. Potom sa však ľudia naozaj unavili. Vnímali sme, že ľudia stále prichádzajú a potrebujú pomoc, no v lokálnych komunitách, v obciach a mestách už dochádzali sily. Mnohí si brali dovolenky, aby mohli pomáhať, a z vlastných rodinných rozpočtov nakupovali veci pre matky s deťmi či seniorov. Začalo ich to dobiehať, nevedeli si dovoliť poskytovať takúto pomoc konzistentne a dlhodobo.

Prečítajte si tiež:

Stali sa už pre nás ľudia z Ukrajiny bežnou súčasťou života, alebo v spoločnosti stále pretrvávajú predsudky a nespokojnosť?

Myslím si, že teraz sme v štádiu, keď sme si už na ľudí z Ukrajiny do istej miery zvykli. Hlavne vo veľkých mestách ich bežne vidíme. Sú to naši kolegovia, pracujú v službách, stretávame ich v obchodoch, bytovkách, naše deti majú spolužiakov z Ukrajiny. Do istej miery je to už bežná vec, ktorú akceptujeme. Zároveň si však všímame aj istú iritáciu alebo nespokojnosť v spoločnosti.

Ľudia majú niekedy pocit, že Ukrajinci dostávajú niečo, čo by dostávať nemali. Mnohí z nich sa aj dnes bežne stretávajú s nepríjemnými narážkami v obchodoch či na ulici. Napriek tomu, že ich prijatie bolo prirodzenejšie ako akceptovanie ľudí z Iraku alebo Afganistanu.

Mareena sa snaží integrovať cudzincov na Slovensku
Zdroj: Mareena

Lacný terč politikov

Slovensko sa dlhodobo radilo medzi krajiny s nízkym počtom utečencov. Prečo sa napriek tomu téma migrácie opakovane stáva jednou z najsilnejších predvolebných tém a nástrojom na mobilizáciu voličov?

Je to veľmi užitočná, lacná téma, na ktorej sa dajú ľahko rozvíriť vášne a zmobilizovať ľudia, aby dali hlas konkrétnej politickej strane. Utečenec alebo migrant je taký externý nepriateľ, ktorý zároveň nie je voličom. Politici vedia túto tému využiť na to, aby preniesli vinu za všetko, čo tu nefunguje, na niekoho iného.

Hovoria, že migranti nám berú prácu, kvôli migrantom si nevieme nájsť dostupné bývanie. Oni vlastne môžu za všetko. Zároveň to politikov nič nestojí, lebo migranti sú tu väčšinou len v pozícii ľudí s určitým typom pobytu, nemajú občianstvo, a teda nevolia. Neodrazí sa to negatívne na ich voličskej základni.

Do akej miery ovplyvnili roky politických kampaní postavených na odmietaní migrácie to, ako dnes Slováci vnímajú ľudí, ktorí sem prišli hľadať bezpečie?

Rétorika politických predstaviteľov a ľudí, ktorí majú spoločenský kredit a dôveru ľudí, extrémne vplýva na to, čo si ľudia myslia o migrácii. Naratívy o migrácii reálne nastavujú tí, ktorých je najviac počuť. Ľudia si tieto názory osvoja a na základe toho reagujú na migrantov a migrantky v spoločnosti.

Keď vysokopostavený politik povie, že tu moslimov nechce, moslimská komunita nám hneď začne signalizovať, že si k nim ľudia viac dovoľujú. Sú napádaní v autobusoch alebo na nich vykrikujú, aby išli domov. Mali sme prípad, keď muž v autobuse ťahal šatku jednej somálskej utečenky a snažil sa ju uškrtiť.

Napadnutia či pokriky sú extrémy, ale vidíme to aj v situáciách takzvaného „mikrohejtu“. Napríklad na úradoch alebo v obchodoch, keď pracovníci nie sú ochotní obslúžiť cudzincov, alebo majitelia bytov sú menej ochotní prenajať im byt kvôli predsudkom.

Mnohí ľudia si názor na cudzincov formujú výhradne cez negatívny obsah na sociálnych sieťach. Ak pravidelne vidia videá o útokoch moslimov v západnej Európe a nemajú s nimi osobnú skúsenosť, automaticky to buduje strach a bariéry. Ako sa dá toto nastavenie zmeniť?

Je to obrovská téma. Tým, že sme to doteraz nezmenili, znamená to, že sme na to nenašli funkčné alebo škálovateľné riešenie. Ťažko sa mi púšťa do debaty, ako zasahovať v oblasti sociálnych médií alebo YouTube. Podľa mňa však potrebujeme obsiahnuť aj priestor mimo médií. Potrebujeme presvedčiť inštitúcie a osobnosti, ktorým ľudia dôverujú, ako aj veľkých politických predstaviteľov, aby o tejto téme hovorili zodpovedne a aby z oficiálnych miest zneli objektívne informácie.

Strach z utečencov

V mimovládnom sektore zdôrazňujete humánnu stránku migrácie, štátny aparát sa v komunikácii sústreďuje najmä na prísnu kontrolu a bezpečnostné riziká. Existuje medzi týmito dvoma svetmi nejaký stred, na ktorom by sme ako spoločnosť vedeli postaviť konštruktívnu diskusiu?

Rozumieme a súhlasíme s tým, že pre štát je dôležité, aby bola migrácia regulovaná a aby sa ľudia nemuseli báť cudzieho. Štát by mal mať pod kontrolou to, koľko a akí ľudia prídu. Mal by dbať aj na to, že to robí v súlade s ich ľudskou dôstojnosťou. Pre tých, ktorým umožní u nás zostať, musí zabezpečiť aj ich integráciu. Je tu priestor na konštruktívnu diskusiu, ale musíme byť schopní čeliť realite a uvedomiť si, že migráciu potrebujeme. Následne sa môžeme baviť o tom, ako ju nastaviť tak, aby bola zabezpečená s ohľadom na ľudskú dôstojnosť a bola pre spoločnosť prínosom.

Vyžaduje si to však ľudí, ktorí počúvajú argumenty. Politika je aréna plná emócií, kde sa ľahko zbierajú lacné body. Cieľom nie je pomáhať ukrajinskej mame na úkor slovenskej mamičky, ale zabezpečiť, aby obe dostali dostatok podpory na bezpečný a dôstojný život, aby sa ich deti mohli vzdelávať a stali sa prínosnými členmi spoločnosti.

Budí to však dojem, že utečenci sú skôr politickým symbolom a predmetom kultúrnych vojen, než témou spojenou s reálnymi ľudskými osudmi.

A tých osudov nie je málo. Často myslím na jedného utečenca, ktorý pochádza z Burundi a prišiel ešte pred rokom 2022. Pochádza z veľmi váženej rodiny, sám je vysokoškolsky vzdelaný, rovnako ako jeho rodičia a súrodenci. Keďže je tmavej pleti, nemal to tu ľahké. Niekoľkokrát sa stretol s tým, že na neho na ulici vykrikovali, alebo v autobuse na neho zaútočili.

Naučil sa existovať tak, aby sa zbytočne nevystavoval potenciálne nebezpečným situáciám. Napriek tomu je to extrémne vďačný, snaživý, slušný a dobrý človek. Keď som sa ho pýtala na Slovensko, vždy hovoril, že si nesmierne váži, že sme ho prijali, že si tu našiel kopec kamarátov a dobrých ľudí. Vždy som si vravela, aký je to dar, že Slovenská republika má medzi sebou takéhoto človeka, ktorý môže obohatiť svoju komunitu aj okolie.

Prečítajte si tiež:

Prečo sa teda utečencov stále bojíme?

To, že v nás niečo cudzie vyvoláva obavu, je prirodzená ľudská reakcia. Počas komunizmu sme boli uzavretou krajinou a stretávali sme takmer výlučne len ľudí, ktorí vyzerali ako my. Navyše sme historicky žili pod nadvládou iných, čo v nás zakorenilo pocit obete, ústráchanosť a prehnaný strach z nového. Kultúrne a historicky preto viac inklinujeme k obavám, ktoré sa môžu prejavovať ako xenofóbia a rasizmus. Tieto obavy však vieme znižovať cez osobnú skúsenosť a bližšie spoznávanie rozmanitosti.

Čo to znamená v praxi?

Snažíme sa vytvárať priestor, kde sa ľudia z lokálnych komunít môžu priamo stretnúť s ľuďmi napríklad z Burundi, Afganistanu či Iraku, ktorých by bežne nestretli. Chceme, aby spoznali ich príbeh a zistili, že sú to v princípe rovnakí ľudia ako my, len majú iné skúsenosti a inak vyzerajú. Verím, že si k sebe vieme nájsť cestu a nenechám sa odradiť tým, že niekto je na úvod odmietavejší alebo bojazlivejší, lebo je to prirodzená reakcia.

S témou migrácie sa však spájajú aj reálne bezpečnostné či integračné problémy.

Nehovorím, že máme o migrácii hovoriť len pozitívne, treba pomenovať veci pravými menami. S migráciou prichádzajú nielen príležitosti, ale aj výzvy. Rozumná vláda by mala nastavovať rozumné politiky. Očakávam tiež od nich, že budú komunikovať tak, aby neubližovali Slovákom ani ľuďom, ktorí sem prichádzajú a ktorých sem sami, keď im udelili legálny pobyt, pustili.

Trh práce a bariéry zo strany úradov

Na jednej strane tu máme akútny nedostatok pracovnej sily, no na druhej strane silnú rétoriku strachu. Ako sa dá v takomto nastavení vôbec viesť racionálnu diskusiu o migrácii?

O utečencoch a migrantoch existuje veľa mýtov, napríklad, že nám kradnú prácu. Pritom zamestnávateľské zväzy dlhodobo upozorňujú, že nemáme dostatok pracovnej sily. Migrácia je v prvom rade prirodzený spoločenský jav, ktorý tu vždy bola a vždy bude. Základ je nastaviť ju tak, aby bola prínosná a obojstranne výhodná.

Pozitívne vnímam však, že ľudia a politici na rôznych úrovniach už začínajú chápať, že migrantov a migrantky potrebujeme ako pracovníkov v našej ekonomike. Dlhodobo sa im neoplatí komunikovať o nich negatívne, lebo ich každá vláda, bez ohľadu na zloženie, skrátka potrebuje. Ak nechcú priviesť krajinu do ekonomického krachu, musia prinášať argumenty pre svoju voličskú základňu a pozrieť sa na to pragmaticky.

Podľa organizácie, ľudia s utečeneckou a migračnou skúsenosťou na Slovensku chcú žiť dôstojne, učiť sa, pracovať a prispievať do spoločnosti
Zdroj: Mareena

S akým prijatím sa u nás stretávajú cudzinci, ktorí prichádzajú do vysokokvalifikovaných odvetví, ako je napríklad zdravotníctvo?

Nemáme komplexne dáta, ale určite pri povolaniach, ktoré si vážime a kde máme akútny nedostatok ľudí, ako sú lekári a zdravotníci, pristupujú Slováci k cudzincom slušnejšie, ako napríklad k taxikárom alebo donáškovej službe. Máme aj reálnu skúsenosť s mladými cudzincami zo Stredného východu, ktorí u nás študujú medicínu a po nástupe do lekárskych kolektívov v nemocniciach nie sú vždy dobre akceptovaní. Pacienti k nim možno pristupujú inak, ale u kolegov lekárov to nemusí byť pravidlo a neberú ich automaticky ako svojich.

Máte zmapované ďalšie oblasti, kde ťahajú za kratší koniec?

V minulosti sme riešili situácie napríklad v oblasti služieb. Týka sa to najmä študentov a ľudí, ktorí nevedia dobre jazyk. Ľahko sa stanú tým posledným článkom v reťazci tímu a dostávajú najhoršie zmeny, pretože sa nevedia sami obhájiť. Neberú ich ako rovnocenných partnerov.

Aký signál vysiela Slovensko prichádzajúcim cudzincom cez svoje úrady a inštitúcie?

Oficiálny postoj Slovenskej republiky je nastavený tak, že migrácia je predovšetkým témou bezpečnosti, nie hospodárskej prosperity, výskumu alebo spoločenského rozvoja. Vnímame všetkých migrantov ako potenciálne bezpečnostné riziko. Celkové nastavenie pri všetkom, čo sa týka cudzincov a cudziniek, je veľmi striktné a nehostinné. Tým im vlastne dávame najavo, že ich tu nechceme.

Niekedy je veľmi ťažké vôbec získať termín na cudzineckej polícii, chýba dostatočná digitalizácia, zjednodušenie obojstrannej komunikácie medzi cudzineckou políciou a žiadateľmi. Dokumenty sú len po slovensky, pričom cudzinecká polícia by mala byť špecifický úrad, ktorý je jazykovo vybavený, pretože jeho klientom je cudzinec, nie Slovák.

Kedy máte pocit, že integrácia sa naozaj podarila?

Integrácia je úspešná vtedy, keď cudzinec cíti spolupatričnosť k našej krajine. Rozdeľujem to na dve roviny: tvrdú (hard) a mäkkú (soft) integráciu. Tá tvrdá je systémová, človek má prácu, bývanie, legálny pobyt, zdravotnú starostlivosť a vyzná sa v úradoch. Mäkká integrácia je však o vzťahoch. Nastáva vtedy, keď si tu človek nájde priateľov, cíti sa prijatý a chce byť pre svoje okolie prínosom. Práve vybudované ľudské putá sú pre mňa vrcholom úspešnej integrácie.

Neutekajú len chudobní

Vieme, koľko utečencov u nás reálne zostáva a koľkí odchádzajú za lepšími podmienkami napríklad do Nemecka či Švajčiarska?

Nemáme dostatok dát o pohybe za hranice Slovenska. Ukrajinci, ktorí sem prišli, tu zväčša zostávajú. Pri ostatných národnostiach je to ťažko povedať. Viem o prípadoch, keď rodiny odišli ďalej, napríklad po tom, čo na Slovensku získali občianstvo. Až vtedy totiž získavajú voľný prístup na pracovný trh a k rezidencii v iných členských štátoch EÚ.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa v spoločnosti objavovala kritika, že mnohí utečenci prišli na drahých autách a prenajímajú si byty v centrách miest. Nenarážame tu na stereotyp, že utečenec musí byť len chudobný človek bez prostriedkov?

Stretli sme sa s tým, že ľudia boli prekvapení z toho, kto sú utečenci a mali o nich predstavu, že utekajú len s batôžkom na chrbte vo vyšúchaných topánkach. Bol to skrátka obraz zúfalého a chudobného človeka, ktorý navyše nevyzerá ako my. Vojna však zasiahne všetky socioekonomické skupiny. Ľuďom príde akceptovateľnejšie pomáhať niekomu, kto je chudobný a nemá na to, no pripadalo im neadekvátne pomáhať ľuďom, ktorí prostriedky majú.

Ak by sme vynechali Ukrajinu, kto sú vlastne utečenci na Slovensku?

Sú to ľudia, ktorí na Slovensku dostali medzinárodnú ochranu, pretože museli utiecť z vlasti pred vojnou či prenasledovaním. Mnohí si so sebou nesú ťažké traumy. Momentálne máme na Slovensku 140 901 utečencov a až 99 percent z nich tvoria Ukrajinci. Ostatné krajiny sú zastúpené v minimálnych číslach. Sú tu utečenci z Ruska, Afganistanu, Iraku či Sýrie.

Pred pár rokmi somrobila rozhovor s utečencom z Afganistanu, ktorý ako trinásťročný utiekol pred Talibanom. Na Slovensku ho z dodávky vyhodil prevádzač. Opisoval, že ľudia na východe sa o neho postarali a zachránili mu život.

Toto zažíva mnoho ľudí z Afganistanu, ktorí sa k nám dostanú cez Ukrajinu. Stretli sa s tým, že im policajti dali najesť, alebo keď ich našli bežní ľudia, ponúkli im jedlo, pitie a správali sa k nim pekne. Tí ľudia predtým vôbec nevedeli, kde sú a čo je to Slovenská republika. Keď s nimi úrady vypĺňali papiere a pýtali sa ich, či chcú požiadať o azyl u nás, povedali áno práve preto, že mali peknú prvú skúsenosť s obyčajnou ľudskosťou.

Pamätám si na jednu afganskú rodinu, ktorá prišla v období Vianoc. Na policajnej stanici im spravili dočasné ubytovanie v zasadačke, kde im pripravili provizórne postele a doniesli deky, kým ich previezli do zariadenia. Tá mama mi potom hovorila, ako vošli do miestnosti a bol tam strom. Nechápala, prečo niekto nosí strom zvonku dovnútra. Až neskôr mi došlo, že hovorí o vianočnom stromčeku.

Keď hovoríme o tom, čo na Slovensku v téme migrácie nefunguje, často zabúdame na momenty obrovskej solidarity.

Taká situácia nastala na jeseň roku 2022 v Kútoch na vlakovej stanici, kde vzniklo stanové mestečko. Vždy, keď na to myslím, dojíma ma to. V Kútoch sme vtedy pomáhali a zmobilizovala sa aj miestna farnosť – pripravovali jedlo, pitie, nosili ho do stanového mestečka a chodili kontrolovať aj lesy, aby tam ľudia nezmrzli, neboli hladní a aby deti neboli v nebezpečenstve. Dialo sa to aj na na juhu Slovenska v okolí Zlatých Moraviec či na severe.

Všetci pristúpili k utečencom v prvom rade ako k ľuďom, pretože nikto si dobrovoľne nevyberie prejsť tisíce kilometrov pešo a riskovať svoj život len tak. Toto bazálne rozpoznanie ľudského utrpenia a schopnosť stretnúť sa na úrovni človek s človekom je strašne krásne a povzbudivé.

Sýrski utečenci na cudzineckej polícii v Bratislave
Zdroj: TASR – Jakub Kotian