Pred 50 rokmi nevedeli čítať, dnes sú vzorom. Ako Portugalsko vyriešilo problém, s ktorým Slovensko prehráva

Keď sme mali minulý rok zasadnutie agentúry, mal som príležitosť porozprávať sa so slovenským ministrom školstva. Videl som, že ho trápi vysoká miera segregácie a má v úmysle tento problém riešiť, najmä pokiaľ ide o rómsku komunitu.

Keď hovoríte o inklúzii, mohli by ste vysvetliť, čo to znamená v rámci vzdelávacieho systému?

Keď hovoríme o inkluzívnom vzdelávaní, hovoríme o práve všetkých žiakov na kvalitné vzdelávanie v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. To znamená začať proces, v ktorom nebudú existovať špeciálne triedy, špeciálne školy a tieto segregované prostredia.

Inklúzia znamená sedieť spolu v tej istej triede vedľa svojich rovesníkov. A to si vyžaduje zmeny. Nejde len o to, že tam sedím – ide o účasť. Vyžaduje si to metodické zmeny v spôsobe riadenia triedy, aby som aj napriek tomu, že máme rôzne úrovne schopností, mohol robiť pokroky a učiť sa spolu s ostatnými.

Prečítajte si tiež:

Ako vyzerá inkluzívny študijný plán?

Inkluzívny učebný plán sa začína tým, že sa na dieťa pozeráme cez jeho reálny potenciál a posúvame ho na hranice jeho individuálnych schopností. Rád uvádzam osobný príklad: mám chorú nohu a musím chodiť s palicou. To neznamená, že nemôžem chodiť. Znamená to len, že kým ostatní idú rýchlejšie, ja sa na rovnaké miesto dostanem o niečo pomalšie. Najjednoduchšie by bolo povedať mi: „Nemôžeš chodiť, zostaň doma.” Inklúzia však hovorí: „Poď s nami, podporíme ťa, aby si sa dostal tak ďaleko, ako len dokážeš.” O tom je pocit spoločenstva a dôvery.

V praxi to znamená, že niekedy rôzne skupiny žiakov robia v jednej triede rôzne veci. Niektorí pracujú v skupine, iní skôr individuálne. Vyžaduje si to podporu pre učiteľov, ale nejde len o to, vziať dieťa a dať ho k ostatným. Ide o spoločné učenie sa.

Inkluzívne vzdelávanie je právo všetkých žiakov na kvalitné vzdelávanie v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi.
Zdroj: istock

Mnohí rodičia sa možno obávajú, že ak budú v triede deti vyžadujúce viac pozornosti, učiteľ bude musieť spomaliť tempo. Nemajú pravdu v tom, že to môže nadanejších žiakov brzdiť a v konečnom dôsledku ich stiahnuť dole?

Neexistujú žiadne dôkazy, že by spoločné vzdelávanie malo negatívny vplyv na ostatných žiakov. Naopak, ak učiteľ kvôli slabším žiakom občas spomalí, tému často hlbšie pochopia aj tí ostatní. Vďaka flexibilnému riadeniu triedy navyše môže jedno dieťa pracovať personalizovane s učiteľom, kým zvyšok triedy napreduje na vlastnom projekte v skupinách.

Pandémia nám ukázala, že škola je nielen o učení sa fyziky, geografie a matematiky, ale aj o rozvíjaní sociálno-emocionálnych zručností, ktoré sú kľúčové pre úspešný život. Je to napríklad rozvoj empatie, solidarity či inkluzívneho myslenia. Je to dobré pre demokracie, pretože budujeme lepšiu spoločnosť, keď sa naučíme žiť jeden s druhým.

Prečítajte si tiež:

A čo sa týkasamotných detí, aká atmosféra panuje z ich pohľadu v takomto prostredí v portugalských triedach? Nevzniká v takomto rozmanitom kolektíve prirodzené napätie alebo delenie na slabších a rýchlejších žiakov?

Preto som spomenul flexibilitu. Flexibilita znamená, že to robíte podľa potrieb v rôznych momentoch. V triede prebiehajú rôzne aktivity. Keď využívam mentoring, môže ísť o vytváranie zmiešaných skupín. Niekedy pri niektorých aktivitách a predmetoch nie je vôbec dôvod žiakov rozdeľovať.

Ešte sa vrátim k tomu, ako ste spomenuli proces, v ktorom by neexistovali špeciálne školy. Ako by to teda fungovalo?

V mnohých krajinách sa špeciálne školy a ich obrovské odborné znalosti transformujú na centrá zdrojov, ktoré spolupracujú s bežnými školami. Ich technici a špeciálni pedagógovia chodia do bežných škôl, aby podporili učiteľov a poskytli školám potrebné usmernenie.

Slovensko už viac ako desať rokov čelí konaniu zo strany Európskej komisie práve kvôli segregácii rómskych detí v školách. Naši politici sa však často bránia tým, že ide o príliš komplexný a hlboký problém, ktorý sa nedá vyriešiť rýchlo. Čo hovoríte na tento argument?

Inklúzia je proces, ktorý sa nestane zo dňa na deň. Zložitosť problému je platný argument, no nie je to dôvod na nečinnosť. Musíme postupovať pragmaticky, po malých krokoch a zapájať do diskusie samotné rodiny a žiakov.

Nevyhnutná je tiež medziodvetvová spolupráca. Pri marginalizovaných komunitách totiž narážame na problémy s bývaním, chudobou či kriminalitou, ktoré musíme riešiť ako celok. Vládam preto odporúčame vytvoriť jeden integrovaný legislatívny rámec. Ak totiž ministerstvá školstva, zdravotníctva a sociálnych vecí nepostupujú podľa spoločného plánu, ich opatrenia do seba nezapadnú a rezorty sa nakoniec začnú len navzájom obviňovať, koho je to zodpovednosť.

João Costa
Zdroj: João Costa

Dáta a správy expertov dlhodobo potvrdzujú, že na Slovensku existuje vážny trend, kedy zdravé rómske deti končia v špeciálnom vzdelávaní. Poradenské centrá totiž často zamieňajú sociálne znevýhodnenie a chudobu s kognitívnym postihnutím. Čo sa musí zásadne zmeniť v celom tomto diagnostickom systéme, by dokázali spoľahlivo odlíšiť chýbajúce podnety z domova od skutočného postihnutia?

Dôležitým rozmerom inkluzívneho vzdelávania je, že inkluzívne modely nie sú referenčné. Keď stále pracujeme s referenčnými diagnostickými modelmi, existuje tendencia zaraďovať žiakov do škatuliek: „Táto skupina, ty ideš tam. Patríš do tej skupiny, ty ideš tam.“ To inkluzívnosti nepomáha.

Dôrazne odporúčame vnímať každé dieťa ako individuálnu bytosť a identifikovať potreby konkrétneho dieťaťa, namiesto toho, aby sme ich zaraďovali do skupín. Zaradenie do skupín nevedome núti k tomuto druhu segregácie. Keď neexistuje jasná škatuľka, do ktorej by sa dieťa dalo zaradiť, ľudia hovoria: „No, tak nájdem pre to dieťa nejakú diagnózu.“ A dochádza k mnohým nesprávnym diagnózam.

Ilustračná fotografia.
Zdroj: istock

Ako teda podporujete deti, ktoré pochádzajú z chudobných pomerov?

Tu sa opäť vraciame k medziodvetvovej spolupráci. Nemôžeme mať v škole deti, ktoré nemali raňajky alebo nemajú prístup k teplému jedlu. Ak nemajú jedlo doma, školský systém im ho musí v spolupráci s inými sektormi zabezpečiť. Ak nie ste hladní, budete oveľa lepšie pripravení na učenie.

Mimoškolské aktivity sú tiež veľmi dôležité. Mnohé deti, ktoré pochádzajú z veľmi chudobného prostredia, sa po škole vracajú do náročného domáceho života. Celodenná škola, kde môžu zažiť radosť z rôznych aktivít, pomáha kompenzovať to, čo im doma chýba.

Samozrejme, je potrebné vypracovať aj rodinné politiky. Ak rodiny nemajú sociálnu podporu alebo čelia nezamestnanosti, nevyhnutne sa to odrazí na emocionálnom blahu detí a ich motivácii chodiť do školy. Predstavte si, že musíte ísť do školy, ale včera večer ste sa trápili tým, že ste sa nemohli hrať, nemohli ste sa najesť, doma vám bola zima a nemohli ste zaspať. Nebudete mať veľký záujem o učenie sa napríklad o vnútornej štruktúre atómu.

Prečítajte si tiež:

Počas toho, ako vás počúvam, myslím predovšetkým na ekonomickú realitu. Kde na to všetko vziať peniaze? Máme vôbec ako spoločnosť zdroje na financovanie takýchto komplexných medziodvetvových riešení?“

Buďme realisti, inklúzia si vyžaduje investície. Nie je to však len o objeme peňazí, ale o ich inteligentnom využívaní a nákladovej efektívnosti.

Inkluzívne vzdelávanie má totiž silný preventívny charakter. Čím skôr zachytíte zraniteľné deti a investujete do včasnej intervencie, tým menej prostriedkov minie štát neskôr na nápravné opatrenia. Platí, že ak deti nepodchytíme včas, v budúcnosti budeme platiť oveľa viac za vysokú nezamestnanosť, predčasné ukončovanie školskej dochádzky, sociálne dávky či kriminalitu mládeže a výdavky na justíciu.

Na Slovensku sú učitelia často demotivovaní, preťažení a slabo ohodnotení. Ako v tomto prostredí udržať potrebnú energiu na takúto zmenu?

Myslím si, že si viac ako kedykoľvek predtým uvedomujeme ústrednú úlohu a dôležitosť rozvoja sociálno-emocionálnych zručností. Vidíme, ako nenávistné prejavy rastú všade, takže je to aj čas odporu a optimizmu.

Keď pracujeme vo vzdelávaní, musíme zostať optimistickí; inak by sme to nemali robiť. Keď držím budúcnosť dieťaťa v rukách, pozriem sa naň a poviem: „Máš potenciál na rozvoj,“ je to prejav optimizmu. Vychovávať dieťa je prejav optimizmu. To neznamená byť hlúpo radostný a naivný. Znamená to, že musíme zostať nádejní a odhodlaní.

Chcem veriť, že niektoré veci, ktoré dnes stále vnímame ako neprekonateľné prekážky, sa nám tak javia len preto, že sme neurobili dosť na to, aby sme ich normalizovali. Nechajme všetkých v triede, prispôsobme sa im a prijmime rozmanitosť ako niečo normálne.

Rozhovor vznikol v spolupráci konferencie Eduforum, ktorá každý rok hostí svetových lídrov v oblasti vzdelávania.