Predstavte si svet bez Ameriky. Po 250 rokoch zažívajú USA temnú dobu. Kto bol najhorší prezident?

Spojené štáty dnes oslavujú 250. narodeniny. Dňa 4. júla 1776 na druhom kontinentálnom kongrese vo Filadelfii prijali Deklaráciu nezávislosti USA. Sú americké ideály len politickým mýtom? Je možné USA označiť za imperialistickú krajinu? A akým prezidentom je republikán Donald Trump? Aj na tieto otázky odpovedal pre Pravdu Kurk Dorsey, profesor histórie na Newhampshirskej univerzite.  

Čo by vo svete pravdepodobne vyzeralo úplne inak, keby Spojené štáty pred 250 rokmi nevznikli?

Najväčším rozdielom by asi bolo fungovanie britskej imperiálnej moci. Preto je podľa mňa hlavnou otázkou, v ktorom momente by Spojené štáty získali nezávislosť. Povedzme, že by existoval nejaký kanadský model, v ktorom by v polovici 19. storočia boli britské kolónie v Severnej Amerike pravdepodobne jedným veľkým štátom namiesto dvoch samostatných krajín – Kanady a Spojených štátov. Predstavte si dokonca rok 1914, keby sa v prvej svetovej vojne k Britom nepridala len Kanada, ale s ňou aj Spojené štáty s celou priemyselnou silou a obyvateľstvom, ktoré by vtedy boli súčasťou Britského impéria. Kladiem si otázku, či by si Nemci dvakrát nerozmysleli, či vôbec začnú vojnu s Veľkou Britániou, keby tá vtedy ovládala celú Severnú Ameriku, podobne ako Indiu a časti Afriky. No bola tu obrovská geografická a demografická nerovnováha. Je zložité si predstaviť, že by britské dŕžavy v Severnej Amerike zostali veľmi dlho závislé od Londýna. Thomas Paine o tom písal v pamflete Zdravý rozum (Common Sense). Bolo neprirodzené, aby sa celý kontinent točil okolo jedného ostrova. Malo by to byť naopak. A myslím si, že na rozdiel od povedzme Indie alebo Palestíny, kde sa čakalo až do polovice 20. storočia, by severoamerické kolónie našli cestu k pokojnému rozchodu pravdepodobne skôr.

Takže by nebola žiadna americká revolúcia?

Je otázne, či by to bol pokojný alebo ozbrojený rozchod. Predstavte si, že by Spojené štáty neboli založené na ideáloch práva na život, slobodu a hľadanie šťastia podľa vlastných predstáv. Čo ak by to bol len obyčajný legislatívny akt v zmysle: OK, teraz ste nezávislí, choďte si založiť štát. Napriek všetkým chybám Spojených štátov je Deklarácia nezávislosti stále skutočne pozoruhodným dokumentom o mieste človeka vo svete, jeho vzťahu k Bohu a k politickým lídrom. Ústava, ktorá z nej podľa mňa celkom logicky vyplynula, je opäť vyjadrením snahy dosiahnuť mimoriadnu slobodu a voľnosť. Hoci v tom Spojené štáty často zlyhali a nedokázali podľa toho žiť, niekedy tieto myšlienky aj úspešne podporovali. Nechcem hneď zachádzať príliš do politiky, ale vyzerá to tak, akoby súčasnej vláde Donalda Trumpa na žiadnej z týchto ideí nezáležalo. Úprimne si však myslím, že svet dopláca na to, keď mu chýba americké líderstvo, akokoľvek je nedokonalé.

Je príbeh Spojených štátov skutočne aj o vedomom úsilí naplniť ideály, na ktorých boli USA založené, alebo je to do veľkej miery politický mýtus?

Momentálne žijeme vo veľmi cynickej dobe, a to nielen v ére Trumpa. Netýka sa to iba 21. storočia, ale pre Američanov to pravdepodobne platí už aj pre obdobie po Vietname a afére Watergate. Cynizmu je oveľa viac. Myslím si však, že väčšina Američanov stále verí, že krajina vo všeobecnosti naplnila zakladajúce ideály, ktoré sú zakotvené napríklad v Listine práv (Bill of Rights), preambule ústavy a v Deklarácii nezávislosti. Samozrejme, momentálne prebieha obrovská debata – ak si vezmeme len jej malú časť – napríklad o transrodových ľuďoch. Otázkou je, či by sme na nich mali rozširovať práva, alebo sú hrozbou pre naše základné morálne hodnoty. Domnievam sa však, že oblúk vývoja v USA vo všeobecnosti smeruje k rozširovaniu okruhu ľudí, na ktorých sa vzťahujú pôvodné sľuby, že všetci sú si rovní.

Prečo to tak vnímate?

V roku 1776 to tak, samozrejme, nebolo. Ale v porovnaní so zvyškom sveta v Amerike v roku 1783, keď sa skončila vojna s Britmi, malo rovnaké práva oveľa viac ľudí ako vo väčšine iných štátov. Keď sa pozriete na dominantnú tému americkej zahraničnej politiky v 20. storočí, často hovoríme o wilsonovskej zahraničnej politike. A vieme, že Woodrow Wilson bol rasista, a poznáme všetky jeho problémy. No napriek tomu vo svojich Štrnástich bodoch v roku 1918 predstavil myšlienku, že by mala existovať otvorená výmena tovaru a ľudia by sa mali môcť slobodne pohybovať. Ovládaní mali mať právo vyjadriť sa, a to bolo významné. Wilson to skutočne presadzoval, a hoci pred druhou svetovou vojnou od toho USA ustúpili, po nej tieto veci Spojené štáty opäť začali tlačiť do popredia. Väčšina amerických lídrov od Franklina Delana Roosevelta uznávala, že sme silnejšou a bezpečnejšou krajinou, keď máme po celom svete spojenectvá so štátmi, ktoré sú buď demokraciami, alebo k demokracii smerujú. Samozrejme, časť toho boli len reči. Príkladom je Čile, kde sme nemali problém s vládou Augusta Pinocheta. Naša zahraničná politika však podľa mňa bola častejšie ako v prípade väčšiny veľmocí založená na myšlienke, že existujú morálne hodnoty, za ktoré sa musíme postaviť, a že ich šírenie podporuje aj rozvoj samotných Spojených štátov. Myslím si, že prezident Barack Obama bol výnimočne dobrý v tom, ako to formuloval, čo je jedna veľká irónia.

V čom spočíva?

Obama je černoch, za čo ho doma často hanobili, ale on svetu napriek tomu rozprával o cnostiach americkej zahraničnej politiky a o tom, čo USA reprezentujú. A nemyslím si, že to vnímal tak, že klame. Uvedomoval si, že je to pre Spojené štáty dobré. Verím, že obamovský trend je stále o niečo silnejší ako trumpovský. Trump mal výhodu v tom, že kandidoval proti niekoľkým slabým súperom a oslovil veľa ľudí, ktorí sú zatrpknutí kvôli veciam, ktoré sú zložité – o čom by sme mohli rozprávať ďalšiu hodinu.

Opísali by ste USA ako imperialistickú krajinu?

Áno, hoci sa to v dejinách rôzne menilo. USA sú však imperialistická krajina, ak tak definujem štát, ktorý má svoje mocenské centrum a odtiaľ vyráža dobýjať iné oblasti, s ktorými nemá v úmysle zaobchádzať ako s rovnými. Očividným príkladom sú Filipíny, ale stále nám patrí napríklad Portoriko. A určite k tomu môžeme dodať, ako sme sa počas väčšiny našej histórie správali k domorodým Američanom, ktorí nemali rovnaké práva a v mnohých prípadoch nemohli získať ani občianstvo. Predsa však USA v istom zmysle budovali veľmi odlišné impérium v porovnaní s inými veľmocami. Ich vízia už od roku 1776 a určite od schválenia Severozápadného nariadenia (Northwest Ordinance) v 80. rokoch 18. storočia spočívala v tom, že Spojené štáty sa budú rozširovať a dobýjať územia, ale tie potom vstúpia do únie ako rovnocenné štáty. Takže napríklad Utah mal nakoniec rovnaké práva ako Virgínia. Pokladám to za pomerne pozoruhodné.

Problémom sa však stali Filipíny. Pri nich sa ľudia pýtali: Naozaj si myslíme, že Filipínci sú rovní ľuďom z Virgínie? A vtedajšia odpoveď znela nie. To je rasizmus, ktorý bol v amerických dejinách prítomný vždy. Ale otázkou bolo tiež, ako by v roku 1900 mali Filipínci fungovať v rámci zastupiteľskej vlády so sídlom vo Washingtone a ako by sa tam vôbec dostali. V roku 1916 schválili zákonodarcovia legislatívu, v ktorej sa písalo, že cieľom je dať Filipíncom nezávislosť, pretože spravovať ich krajinu nebol dobrý nápad. A potom, po druhej svetovej vojne, USA vytvorili veľmi odlišný druh impéria.

Na čom bolo založené?

Spojené štáty budovali základne po celom svete, ale vždy so súhlasom miestnych vlád. Môžete namietať, že tie nie vždy vyjadrujú vôľu ľudu, ale základne nikomu nevnucujeme silou. A niektoré sme aj zrušili, napríklad na Filipínach. Takže si myslím, že je to impérium, ale v širšom kontexte je to vo svetových dejinách pomerne jedinečný model. USA svoju moc vybudovali na tom, že ju vnútili slabším, ale rovnako na vybudovaní spojenectiev s rovnako zmýšľajúcimi krajinami.

Ktoré udalosti z dejín Ameriky si zaslúžia väčšiu verejnú debatu, aj keby mohli byť pre niekoho kontroverzné alebo nepríjemné?

Keď učím svojich študentov o rasovom masakri v Tulse v roku 1921, mnohí z nich o ňom nikdy nepočuli. Celú prosperujúcu černošskú komunitu len tak vypálili do tla a zomrelo 300 ľudí, no krajina na to reagovala štýlom, že sa bude tváriť, že sa nič nestalo. Rasizmus je tá najtemnejšia kapitola, ktorá sa tiahne celými našimi dejinami. Mnohí moji študenti sú bieli, keďže pochádzam zo štátu New Hampshire, ktorý je, úprimne povedané, veľmi demograficky homogénny. Je to výzva, keď sa im usilujem sprostredkovať, čo rasizmus reálne znamenal v dejinách Spojených štátov.

Veľa študentov si naivne myslí, že je to len vec dávnej minulosti. Áno, už sa nelynčuje. Samozrejme, vidíme zločiny z nenávisti a tie sa snažíme stíhať. Obrovským prelomom bol napríklad Zákon o občianskych právach z roku 1964 a Zákon o volebnom práve z roku 1965 – to zásadne zmenilo životy ľudí, hoci to prišlo až sto rokov po skončení občianskej vojny a otroctva. Stále sme o to museli tvrdo bojovať. Najsmutnejšie je, že dnes sa časť z toho stala umelo kontroverznou. Sú ľudia, ktorí považujú za prehnane „woke“, ak sa zameriavame na hnutie 60. rokov. Ja si naopak myslím, že je to moment, na ktorý by sme mali byť ako Američania hrdí. Nie na to, že to trvalo 100 rokov. Ale na to, že si národ verejne priznal hriechy, že s Afroameričanmi nezaobchádzal ako s rovnými, a povedal, že je potrebné to legislatívne napraviť.

Čo ešte vaši študenti väčšinou netušia?

Učím aj základný prehľad amerických dejín od občianskej vojny po súčasnosť, čo je kurz pre študentov prvého ročníka na vysokej škole. Vidím hlboko zakorenený pocit, že expanzia Spojených štátov bola pravdepodobne dobrou a nezvratnou vecou, hoci s Indiánmi sme zaobchádzali zle. Moji študenti sú však šokovaní, keď sa podrobne dozvedia napríklad o mexicko-americkej vojne, ktorá sa odohrala v rokoch 1846 – 1848. Určite matne vedia, že nejaká vojna s Mexikom bola, ale netušia, že prezident James Polk krajine o nej úplne a chladnokrvne klamal. Vstúpil do nej iba z expanzívnych dôvodov, aby dobyl Kaliforniu, o ktorej sa pri vyjednávaniach na začiatku vôbec ani neuvažovalo.

Poviem však aj to, že ja pevne verím v širšiu demokratickú trajektóriu Spojených štátov a som presvedčený, že USA urobili nesmierne veľa dobrého. Ľudia, ktorí sú možno na tej liberálnejšej strane, si potom občas myslia, že som beznádejne zaujatý, pretože dostatočne nezdôrazňujem rasizmus a všetky tie zlé veci, ktoré sme vo svete napáchali. A tí na Trumpovej konzervatívnej strane mi zasa hovoria, že bolo všetko v poriadku a skvelé, kým neprišiel akademický „woke“ prístup, ktorý všetko pokazil. Ale ja viac než čokoľvek iné chcem, aby študenti pochopili, že potrebujú mať vyvážený a kritický pohľad na Spojené štáty, a že sme jednoduchí ľudia a robíme chyby. Ale existuje aj vzácny súbor hodnôt, ku ktorým sa Spojené štáty prihlásili a teraz podľa nich musia žiť. A mali by sme sa k týmto hodnotám neustále vracať a skúmať ich.

Patrí Trump medzi najhorších amerických prezidentov za 250 rokov, ako tvrdia mnohí jeho kritici? A pokúsme sa pohľad na to ešte trochu rozšíriť. Spojené štáty prekonávali politické a spoločenské napätie počas celej svojej histórie. Ako sa z pohľadu historika javí dnešná polarizácia v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami amerických dejín?

Poviem to úplne otvorene: Áno, Trump je historicky najhorším prezidentom v celých amerických dejinách. A keby zajtra skončil v úrade, viceprezident JD Vance by bol pravdepodobne druhým najhorším prezidentom v našej histórii. Samozrejme, ako historik som si plne vedomý katastrofálneho dedičstva Jamesa Buchanana alebo vlády Andrewa Johnsona z 19. storočia. A viete, čo robí súčasných lídrov tými absolútne najhoršími? Je to obrovská kopa hriechov. V prvom rade vidíme úplne očividnú, drzú a priamu korupciu na najvyšších miestach. Vance nedávno vyhlásil, že dnes by známa aféra Watergate bola v správach témou na jeden týždeň. Má nepochybne pravdu, pretože Trump prichádza s niečím rovnako škandalóznym a zlým každý týždeň, a tak na to, čo sa stalo predtým, unavená spoločnosť okamžite zabudne.

Na čo si ešte ľudia nespomenú?

Napríklad sme už úplne zabudli na to, že svojvoľne vyhadzujeme do vzduchu lode v Karibiku a bez akéhokoľvek jasne uvedeného dôvodu sme tam zabili 250 ľudí. Z hľadiska práva sú to jednoznačne vojnové zločiny. A my o nich v médiách už ani nehovoríme, pretože Trump vyhlásil nezmyselnú vojnu Iránu, ktorú teraz nevie a nedokáže nijako ukončiť. Jediní ľudia, ktorí sa teraz na geopolitickej scéne naozaj široko usmievajú, sú Vladimir Putin a Si Ťin-pching. Hovoria si, že Spojené štáty sa dobrovoľne zatiahli do tejto úplne hlúpej a vyčerpávajúcej vojny. Keby Iránci sami od seba protiprávne uzavreli Hormuzský prieliv, celý svet by sa okamžite zjednotil za USA, aby ho spoločne otvorili. Ale ten strategický prieliv sme vojensky uzavreli my našou agresiou. Okrem toho Trump bezprecedentne útočí na demokratický systém. S tým súvisí absurdná otázka, či reálne vyhral prezidentské voľby v roku 2020. Trump do dôležitých štátnych funkcií menuje iba ľudí, ktorí s ním slepo súhlasia a potvrdia mu, že vo voľbách v roku 2020 zvíťazil. K tomu prirátajme, že ako prezident úplne očividne a pravidelne zneužíva ministerstvo spravodlivosti ako politickú zbraň na prenasledovanie osobných nepriateľov.

A ako to vyzerá s tou polarizáciou?

Pokiaľ ide o to, aké temné je súčasné obdobie, myslím si, že sa dá plnohodnotne porovnať s osudovým rokom 1861. Hlavný rozdiel je v tom, že vtedy existovalo jasné geografické a regionálne rozdelenie krajiny medzi Sever a Juh kvôli otázke otroctva. Dnes to tak nevyzerá, preto nepredpokladám, že by sme sa hneď dostali do nejakého otvoreného vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Hoci by som naozaj nedal ruku do ohňa za to, že Trump brutálne nezmanipuluje voľby tento rok a v roku 2026 spôsobom, ktorý by reálne mohol viesť k hrozbe nejakého druhu masového občianskeho povstania. Na jednej strane v USA v bežnom živote existuje fasáda základnej ľudskej slušnosti, ktorá pretrváva. Myslím si, že to vidíme aj pri niektorých zahraničných fanúšikoch, ktorí sem prišli na majstrovstvá sveta vo futbale. Doma predtým sledovali správy a predpokladali, že sme len divoká banda rasistov, ktorá masovo deportuje ľudí. A predsa, keď títo cudzinci na ulici stretnú priemerných Američanov, zistia, že obyvatelia USA sú v jadre úplne milí a pohostinní a s úsmevom ich niekam pozvú. Je to obrovské schizofrenické napätie. Tí istí Američania, ktorí sú k sebe navzájom v mnohých ohľadoch v bežnom živote neskutočne milí, bez mihnutia oka hlasujú za chlapa, ktorý v podstate otvorene hovorí, že druhá polovica ich vlastnej krajiny je len podradný ľudský odpad. Ako štát sa nachádzame v hlbokej ústavnej kríze. Naplno sa to asi ukáže už teraz v novembri, keď podľa mňa Trump urobí absolútne všetko, čo je v jeho silách, aby udržal obe komory Kongresu pod svojím vplyvom. Úprimne povedané, celý svoj dospelý život som bol hrdý republikán. Volil som Johna McCaina. Volil som Georgea H. W. Busha. Volil som Ronalda Reagana. A potom prišiel tento populistický chlap a ja som si vnútorne povedal: Nemôžem a nechcem byť súčasťou tohto šialenstva. Ale v strane som formálne zostal, čiastočne preto, aby som v primárkach mohol legálne hlasovať proti Trumpovi. Takže teraz som súčasťou malej skupiny ľudí, ktorá zostala z pôvodného racionálneho mccainovského krídla Republikánskej strany. V podstate sme už dnes všetci nútení demokrati, pretože je to momentálne jediná relevantná politická strana, ktorá ešte reálne a inštitucionálne verí v slobodné a demokratické voľby. Myslím si, že už v novembri sa ako krajina priblížime k rozkolu z roku 1861 tak blízko, ako sme ešte nikdy v modernej histórii neboli. Až také vážne a temné to momentálne je.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
USA
história
americká politika
Donald Trump

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.