Doktor, ktorý v Medzilaborciach ordinuje už 50 rokov, oslavoval „pod krídlami Andyho Warhola“

Lekára Stanislava Hlavinku k Medzilaborciam pripútala láska a už tam lieči polstoročie. Na oslavu mu zorganizovali veľkolepý kultúrny program. Ako sa bavia na východe Slovenska?  

Bolo to ešte v marci roku 2021, keď sme uverejnili reportáž pod názvom Ambulancia uprostred hôr o tom, ako lekár Stanislav Hlavinka zvláda pandémiu v sťažených podmienkach odľahlej lokality, kde nebola ani nemocnica. Všetko bolo na pleciach lekárov z ambulancií. Museli si poradiť, ale tak je to vlastne stále. Keďže tohto doktora dobre poznám, viem o denne plnej čakárni, dramatických situáciách a sústavnom štúdiu lekárskej problematiky.

Foto:
Prešovský samosprávny kraj
Vizualizácia Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach.

Však ambulancia je vybavená najmodernejšími prístrojmi, elektronické zdravotníctvo používajú od začiatku a to všetko vyžaduje nové vedomosti. Patrí k tomu aj láskavosť a trpezlivosť, čiže sa niet čo čudovať, že pacienti ho majú radi. Má medzi nimi mnoho priateľov, a tak sa rozhodol pozvať ich na slávnosť pri príležitosti 50. výročia dňa, odkedy v mestečku ordinuje. Pozvanie na výnimočné podujatie – v čase, keď v zdravotníctve je skôr každý s každým na nože – som dostala aj ja. Bola som zvedavá aj na to, aký bude kultúrny program „pod krídlami Andyho Warhola“, o ktorom som už v súvislosti s Medzilaborcami neraz písala. Však kultúra tela a ducha úzko súvisia. A tešilo ma, že si pozriem, ako napreduje rekonštrukcia Múzea moderného umenia Andyho Warhola, ktoré stojí neďaleko ordinácie, ako aj hotela, kde sa oslava mala udiať.

V réžii lásky

Ako v mnohých pekných príbehoch, aj tu bola teda na začiatku láska. Mladý doktor sa už chystal z mestečka odísť, ale vyšiel si ešte na rozlúčkovú prechádzku. Strhla sa búrka, schoval sa pod bránu, kam o chvíľu vbehla dvadsaťročná Tatiana. Búrka bola dosť dlhá na to, aby sa pozhovárali a – odvtedy sú spolu. Stali sa manželmi, pracujú spolu v ambulancii a spolu aj oslavovali. On 50 rokov lekárskej praxe v Medzilaborciach, ona narodeniny – sedemdesiatku.

Foto:
archív Stanislava Hlavinku
manželia Hlavinkovci

Doktor Hlavinka nikdy neoľutoval, že to osud takto zariadil. Obľúbil si mestečko aj svoju veľmi zaujímavú a pestrú klientelu. Medzilaborce boli síce kedysi živšie, ulice plné, deti sa naháňali, mamičky tlačili kočíky, bolo mnoho obchodíkov, krčmičiek, fabriky (napríklad na spracovanie skla) zamestnávali ľudí. Teraz všetkého ubudlo. Mladí sa rozutekali do sveta, život ochabol. Niet tu pracovných príležitosti, chodí sa napríklad na ropné plošiny. V niektorých obciach sú už len traja starí ľudia. Ale aj tí potrebujú lekára, a tak doktor chodí tiež do terénu, často do lesov. Príroda je tu mimoriadne krásna a nedotknutá, paradoxne volá po ľuďoch, po nejakej osožnej činnosti.

Samozrejme, lekár nemohol pozvať na oslavu všetkých svojich pacientov, ale inak rozdiely nerobí. Pozná ľudí po mene, pozná ich rodinnú anamnézu, osobné osudy, ktoré sú neraz, vzhľadom na pomery v regióne, ťažké. Ale pozná aj potenciál, ktorý je v tunajších ľuďoch. Keby bola práca, mestečko ožije. Však je to aj nutné, a to práve v súvislosti so znovuotvorením Múzea moderného umenia Andyho Warhola, ktoré sa plánuje na september. Taká ambiciózna inštitúcia nemôže byť v mŕtvom kúte. To by bolo na posmech a asi by ju to aj zabilo (darmo je tam dobrý lekár).

Pacienti v gala

Mestečko má potenciál na znovuzrodenie. Bolo to napokon vidno aj na jubilejnej slávnosti, kam prišlo asi 120 ľudí. Vyžarovali chuť do života, hlad po umení, dobrý vkus, dobrú náladu a spolupatričnosť. Zišli sa tu ľudia, ktorí sa snažia svoj región podvihnúť nielen po hospodárskej, ale aj po kultúrnej stránke a sú vďační za každý podnet k tomu. Aj takéto stretnutie preveruje kultúrno-spoločenskú úroveň.

Medzilaborce žili prípravami už dlho pred slávnosťou. Hostia sa chystali, každý chcel byť pekný. Muži vyťahovali zo skríň obleky, ktoré už nie je veľmi kam nosiť, ženy vyberali dlhé večerné šaty, robotu mali aj kaderníčky. Večer mal lesk a bol aj režijne dobre zvládnutý (Tatiana Hlavinková). Odznelo niekoľko dojímavých i vecných príhovorov (aj o osudovej búrke) a nasledoval program. Podujatie šarmantne konferoval člen rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Vladimír Roháč, známy aj zo seriálu Hranica a činný tiež ako zdravotný klaun. Publikum potom strhol temperamentný súbor tanečníc z Ukrajiny Dataszu. Ich široké sukne sa vlnili a hýrili farbami. Tanečniciam hovorili farahonky, čo vraj po rusínsky znamená Rómky.

Foto:
TV JOJ – Marián Ďatko
herec Vlado Roháč známy zo seriálu Hranica

Celým večerom sprevádzala muzika Jána Budiho z Rožňavy, ku ktorej sa v istej chvíli pridal aj desaťročný školák (prišiel s rodičmi), rodený virtuóz v hre na cimbal, Maximilian Hlavinka. Bez nôt a bez prípravy odohral s kapelou malý koncert na počesť svojho strýka, doktora Stanislava Hlavinku.

Moderný ľudový rozprávač

Foto:
archív Jozefa Vargu
ľudový zabávač Jožko Jožka alias Jozef Varga

Nechýbal ani humor. Postaral sa oň ľudový rozprávač – pre mňa nová tvár v tejto brandži – Jožko Jožka, alias Jozef Varga z Hanušoviec nad Topľou. Je aj zakladateľom a dlhoročným vedúcim tamojšieho folklórneho súboru Vargovčan. Hovorí sa o ňom, že je dušou miestneho folklóru, ale ako ľudový rozprávač vystupuje v celkom inej rovine a darí sa mu. Dokazuje, že aj tento typ zábavy sa dá inovovať. Jeho prejav je moderný, drží krok so standupovou scénou.

Ako komik má Varga nielen herecké danosti, ale je odvážny a vtipný aj obsahom svojich textov. Je to chúlostivá záležitosť, lebo v tomto žánri sa narába priamo so živým materiálom – zákonite prostoreký rozprávač komentuje prítomných – ironizuje, žartuje o nich, oslovuje ich. Je to veľmi tenký ľad, ale dobrý komik zvláda podobné situácie v rámci humoru a, ak má veľkorysé a vyspelé publikum, ako to bolo tu, je úspech zaručený. V Hanušovciach je asi stále dobrá nálada, lebo tento vtipný človek je zástupcom primátora Štefana Straku.

A ešte trocha smotánky

A aby sme učinili zadosť aj dnešnému zvyku informovať o tom, kto mal akú róbu na červenom koberci, musíme zmieniť, že pán doktor (v ordinácii vždy v klasickej bielej), mal oblečený smoking a smokingovú košeľu s (predpísanými) čiernymi gombičkami. K tomu lakovky a motýlik, ako sa patrí. Manželka s ním ladila vo večerných čiernych štátoch originálneho strihu. Medzi prítomnými boli významní predstavitelia mesta, spolupracovníci i kamaráti oslávencov. Prišla ich pozdraviť aj Beáta Bycková, dcéra zakladateľa Múzea moderného umenia Andyho Warhola, Michala Bycka. Samozrejme, nechýbala rodina. (Ich synom je známy historik Ján Hlavinka.)

No a vplyv silného výtvarného fenoménu v kraji sa milo prejavil aj v tom, že podujatie sprevádzala malá výstava. Vo vestibule hotela Art bola prehliadka fotografií zo života jubilantov, najmä z detstva. Pripomenula ich konkrétne životy, ale aj minulosť Medzilaboriec a Kladzian, odkiaľ pochádza doktor Hlavinka. Na pozvánke bol tiež motív dávnych drevených plotov a malých domčekov, charakteristických pre tunajší región.

Rodáci sa hlásia k svojej histórii, z čoho vyplýva, že sú odhodlaní svoj kraj a mestečko znova naštartovať. A majú aj motto, ktoré odznelo počas večera: „Hovorí sa, že žijeme len raz, no nie je to tak. Raz iba zomierame, šancí žiť máme oveľa viac. Každý deň ponúka nový príbeh.“

Témy:
Stanislav Hlavinka
Medzilaborce
Múzeum moderného umenia Andyho Warhola
Tatiana Hlavinková
Vladimír Roháč
Beáta Bycková

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.