Storočnica Slovenského rozhlasu: Prvé prijímače mali cenu osobného auta

Tento rok oslavuje Slovenský rozhlas svoju storočnicu. Rozhlasový moderátor a scenárista Roman Bomboš, ktorý je päťnásobným držiteľom ocenenia Hudobný redaktor roka, pri tejto príležitosti porozprával nielen o jeho začiatkoch, ale aj o technickom vývoji či trapasoch vo vysielaní.  

Viete na základe informácií z archívnych materiálov opísať začiatky rozhlasového vysielania na Slovensku? Čo na nich bolo najnáročnejšie?

Začiatky rozhlasu na Slovensku sú vlastne kombináciou technického dobrodružstva a improvizácie. Prvé pokusné vysielanie urobili košickí poštoví technici v Haniske v roku 1925, ale skutočný príbeh pravidelného vysielania sa začína 3. augusta 1926 v Bratislave.

V provizórnom štúdiu na javisku bývalého dôstojníckeho kasína, čo je dnešná Moyzesova sieň, sa vysielali najmä hudobné programy a správy. Najnáročnejšie bolo všetko, technika bola v plienkach, akustika nevyspytateľná a nikto nemal návod, ako robiť rozhlas.

Čo vlastne znamenalo, keď 3. augusta 1926 zaznelo „Tu Rádiožurnál Bratislava“? Existujú nejaké záznamy, či si vtedajší ľudia v rozhlase uvedomovali, že sa píšu dejiny?

Tá veta bola symbolický štart, keď sa Slovensko definitívne zapojilo do rozhlasovej éry. Vysielalo sa pod hlavičkou Radiojournalu, spočiatku len niekoľkokrát do týždňa. Či si vtedy uvedomovali, že „robia dejiny“? Skôr tušili, že pracujú s niečím novým a silným, ale historický rozmer vidíme až dnes.

Písomné záznamy, fotografie a dobové dokumenty sú v rozhlasovom archíve a v archíve STVR. Ich digitalizované podoby existujú, ale sú to interné materiály, ktoré sa sprístupňujú cez oficiálne kanály – nie je to databáza, do ktorej sa dá len tak „kliknúť“.

Ako vyzeralo vysielanie v prvých rokoch?

V prvých rokoch dominovala hudba, postupne pribúdali správy, burzové informácie, programy pre školy a rozprávky pre deti. Vysielalo sa pár krát v týždni, neskôr denne, a rozhlas sa učil balansovať medzi zábavou, vzdelávaním a informovaním.

Kedy sa rozhlas stal skutočne masovým médiom?

Keď sa rozšírili a zlacneli prijímače, teda keď rádio prestalo byť luxusom a stalo sa súčasťou bežnej domácnosti. Prvé prijímače mali cenu osobného auta.

Ako rozhlas pokrýval zásadné historické udalosti ako rok 1968 alebo 1989?

Ide o kapitoly, pri ktorých má človek zimomriavky už len pri spomienke na ne. V roku 1968 bol rozhlas kľúčovým zdrojom informácií, vysielali sa mimoriadne správy, komentáre a priame vstupy.

Kolegovia vysielali z tajných miest a presúvali štúdiá, aby sa ukryli pred okupačnými vojskami. V roku 1989 sa zasa rozhlas postupne prebúdzal od opatrných správ až po otvorenejšie informovanie o demonštráciách a zmenách režimu.

Čo je podľa vás najväčší poklad z archívu?

Rozhlasový archív je živá história vo zvuku. Mám tu hlas Thomasa Alvu Edisona z konca 19. storočia, vyhlásenie 1. svetovej vojny nemeckým cisárom, reportáže z letu na Mesiac alebo štartu prvého slovenského kozmonauta, ale pre mňa sú pokladom aj reportáže z každodenného života, keď sa napríklad reportér rozpráva so školákmi v triede niekedy v roku 1954. To všetko spolu vytvára obraz krajiny, aký nenájdete v žiadnej knihe.

Foto:
RTVS
Rozhlasový moderátor a scenárista Roman Bomboš.

Existuje nejaká nahrávka, pri ktorej vám vždy nabehnú zimomriavky?

Áno, a nie je ich málo. Zimomriavky mám pri autentických historických momentoch, pri reportážach z významných športových zápasov, z finále v roku 2002, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji, reportáže z úspechov našich športovcov na olympiádach, vysielanie z roku 1968, keď počas správ počuť výstrely z ulice, ale človeku poskočí srdce aj pri rozhlasových hrách, kde je herecký výkon taký silný, že zabudnete, že sedíte len pri reproduktore. To sú výkony pánov Machatu, Chudíka či Emila Fillu.

Aký najstarší zvukový záznam sa zachoval?

Spomínaný hlas Edisona z roku 1890. Naše najstaršie záznamy sú spomienky tých, ktorí stáli pri zrode vysielania. V prvých rokoch rozhlasu sa totiž nenahrávalo a nerobil sa archív, všetko vrátane hudby išlo naživo.

Aké najobľúbenejšie relácie mali poslucháči v minulosti?

Obľúbené boli rozhlasové hry, rozprávky, hudobné relácie, športové prenosy, neskôr publicistika a magazíny. Rozhlasové seriály mali svojich fanúšikov, podobne ako dnes televízne.

Populárne boli relácie Maratón, Na modrej vlne, od 60. rokov sa vstávalo s Dobrým ránom, vznikla legendárna Pozor, zákruta! A, samozrejme, správy, Rádiožurnál a spravodajstvo boli vždy naším pilierom.

Čo všetko sa v archíve nachádza okrem relácií? Sú tam napríklad aj „nepoužité“ nahrávky?

Archív nie sú len hotové relácie. Sú tam surové záznamy, pracovné materiály, skúšky, alternatívne verzie, zvukové efekty, hudobné podklady a komentáre, ktoré sa nakoniec nepoužili. Je to ako pozrieť sa do zákulisia – počujete, ako sa relácia rodila, čo sa škrtalo a čo sa menilo.

Ako sa archív menil technologicky?

Technologický vývoj je fascinujúci: od šelakových platní a pásov cez magnetofóny a kazety až po digitálne záznamy a databázy. Kedysi sa strihalo fyzicky – nožnicami a lepiacou páskou. Dnes sa strihá myšou.

Zmenila sa rýchlosť práce, možnosti úprav, ale jedna vec ostala, a to je hodnota obsahu. Technika je len nástroj, pamäť je v tom, čo je na nosičoch.

Čím boli hlasy v rozhlase kedysi iné ako dnes?

Kedysi sa kládol veľký dôraz na dikciu, spisovnosť, rozhlasovú školu hlasu. Hlásatelia boli takmer herecké osobnosti, museli vedieť pracovať s textom, tempom, pauzou.

Dnes je rozhlas pestrejší, prirodzenejší, viac sa toleruje osobitý prejav, dialekt a humor. Ale stále platí, že hlas musí byť zrozumiteľný a dôveryhodný.

Ktoré boli najvýraznejšie hlasy, ktoré definovali slovenský rozhlas v minulosti?

Je ich veľa, sú to legendárni hlásatelia, moderátori, komentátori a herci v rozhlasových hrách. Každá generácia má svoje „ikonické“ hlasy, ktoré si poslucháči spájajú s konkrétnym obdobím. Pre niekoho sú to hlasy spravodajstva, pre iného športu, pre ďalšieho dramatickej tvorby.

Rozhlas je vlastne galéria hlasov. Pre mňa sú najvýraznejšími osobnosťami spätými s rozhlasovým vysielaním Karol Machata, Emil Fillo, Gabo Zelenay, Ernest Weidler, Michal Tvarožek alebo Viera Bálinthová.

Má podľa vás rozhlas stále rovnakú silu ako kedysi?

Kedysi bol jediným elektronickým médiom, dnes už existuje televízia, internet či podcasty. Jeho výhoda je v intimite, počúvate ho v aute, v kuchyni, je prísluchový, môžete pri ňom robiť aj iné činnosti. Možno už nie je „jediným hlasom“, ale stále je veľmi dôležitý.

Stala sa niekedy vo vysielaní chyba alebo trapas, ktorý dnes pôsobí úsmevne?

Chýb a trapasov je v rozhlase toľko, že by z nich bol samostatný seriál. Od preklepov v priamom prenose, cez zle prečítané mená až po situácie, keď niekto zabudol vypnúť mikrofón. Vtedy sa človek spotí, dnes sa na tom smejeme. Rozhlas je živý organizmus a bez malých trapasov by bol podozrivo sterilný.

Existuje nejaký legendárny moment z vysielania, ktorý sa dodnes medzi ,,rozhlasákmi” spomína?

Áno, v každom oddelení kolujú „legendy“ – o nezabudnuteľných hláškach, o improvizáciách, ktoré zachránili vysielanie, o technických výpadkoch, ktoré sa podarilo uhrať s humorom.

Legendárna je hláška kolegyne, ktorá v rannom vysielamí v každom vstupe musela ohlásiť presný čas, a keď jej naživo poslucháč vynadal v éteri, tak povedala: „Čo sa o sebe človek nedozvie o 7. hodine a 11. minúte…“

Boli niekedy vo vysielaní situácie, ktoré boli „na hrane“ alebo sa takmer nestihli?

Prakticky každý živý prenos je potenciálne na hrane. Meškajúci hosť, zaseknutý výťah, nefungujúci mikrofón či zmena programu na poslednú chvíľu. Rozhlas je o tom, že poslucháč nič nesmie spoznať, aj keď v zákulisí beží malý adrenalínový maratón.

Ako sa riešili výpadky techniky v minulosti?

Kedysi sa riešili najmä improvizáciou a remeslom. Moderátori museli vedieť rozprávať aj vtedy, keď nefunguje nič, len jeden mikrofón.

Foto:
Tlačová agentúra Slovenskej republiky, https://vtedy.tasr.sk/
Pohľad do jedného zo štúdií Slovenského rozhlasu.

Je pravda, že niektorí hlásatelia boli takí známi, že ich ľudia spoznávali iba podľa hlasu?

Áno, to je jedna z najkrajších vecí na rozhlase. Ľudia nepoznali tvár, ale hlas bol súčasťou ich života. V obchode, v električke, na ulici stačilo pár slov a poslucháč poznal ,,profíka” po hlase, veď hlas je veľmi osobný podpis.

Existujú nejaké „zakázané“ alebo nikdy neodvysielané relácie?

Existujú relácie, ktoré sa z rôznych dôvodov nedostali do éteru, či už kvôli cenzúre v minulosti, programovým zmenám, alebo technickým problémom. Archív občas ukrýva aj „neodvysielané“ verzie, ktoré sú z dnešného pohľadu zaujímavým svedectvom doby.

Môžete uviesť nejaké fakty, ktoré ľudia o rozhlase netušia?

Prvé štúdio bolo na javisku kasína – rozhlas začal vysielať z provizórneho štúdia na javisku bývalého dôstojníckeho kasína, dnešnej Moyzesovej siene.

Košice boli pioniermi pokusného vysielania – už v roku 1925 tam poštoví technici uskutočnili prvé pokusné rozhlasové vysielanie na Slovensku.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
rozhlas
Roman Bomboš
rozhovor
Slovenský rozhlas

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.