Zberateľ kostí. Zahynul veliteľ, ktorý dušiam padlých vojakov pomáhal nachádzať pokoj (reportáž)

Na východe Ukrajiny zahynul veliteľ pátracieho tímu Placdarm, ktorý sa špecializuje na vyhľadávanie tiel padlých vojakov, Oleksij Jukov. Publikujeme reportáž z knihy Kým dýchaš, bojuješ, v ktorej reportérka Stanislava Harkotová priblížila príbeh človeka, ktorý svoj život zasvätil náročnej, no mimoriadne vzácnej misii.  

Zberateľ kostí

2014 – 2024

„Raz, dva, tri! Molodec! Raz, dva… Počkaj! Udrieť musíš takto. Pam-pam!“ inštruoval Oleksij Jukov žiaka ukazujúc, ako a kde zasiahnuť súpera. Tréningovou sálou sa rozliehali zvuky úderov. Dvojice športovcov precvičovali pästné súboje. Ruky si chránili boxerskými rukavicami, spodnú časť nôh zasa chráničmi na píšťaly. Priamy úder, hák, zdvihák. Výmena nôh. Pam-pam-pam! Niekoľko starších i mladších chlapcov a jedno dievča – všetci poskakovali po penovej podlahe, uhýbali sa a zasadzovali údery tak, aby nezranili súpera – kamaráta.

Ľoša sa tmolil medzi nimi a skúseným okom sledoval, ako sa dvojiciam darí v útoku i obrane a či správne vedú jednotlivé údery. Technika, sila, rýchlosť. Ruky, lakte, kolená, kopy. Thajskému boxu sa venoval od roku 2006, od roku 2008 trénoval i mládež. Vždy sa mu páčilo, ako tento kontaktný bojový šport rozvíja popri fyzickej sile a disciplíne aj vzájomný rešpekt a zmysel pre česť. Thajský box bol založený na úcte nielen k trénerovi, ale aj k súperovi. Ľoša prechádzal z jednej strany cvičiska na druhú a korigoval výpady pästí i kopy. Po čelách a chrbtoch zapálených športovcov stekal pot.

Veliteľa jednej z pátracích skupín misie Čierny tulipán Oleksija Jukova som si vážila od prvej chvíle, ako sme sa zoznámili. V apríli roku 2018 som mala možnosť v národnom parku Sviati Hory, rozprestierajúcom sa medzi mestami Sloviansk a Lyman, sledovať prácu tímu špecializujúceho sa na vyhľadávanie kostrových pozostatkov vojakov z prvej a druhej svetovej vojny. Oleksij stál nad náleziskom ľudských ostatkov, ktoré našli členovia pátracích jednotiek v lese pri dedine Bohorodyčne. Kostry patrili siedmim vojakom: piati patrili k Wehrmachtu, dvaja k Červenej armáde. Ľoša sa skláňal nad papierovým nákresom. Holými rukami kládol kostičku po kostičke vedľa seba, akoby skladal puzzle. Podarilo sa mu dať dohromady polovicu hornej časti tela. Z rebier vytvoril hrudník, uprostred boli úhľadne zoradené stavce. Nad nimi sa nachádzala ľudská čeľusť. Hrudník dotvárala kľúčna kosť i lopatka, pod nimi kosti ľavej hornej končatiny. Mlčky som pozorovala tichú scénu a nič z toho, čo som videla, mi nepripadalo morbídne. Skôr naopak. Ľošova práca pôsobila ako čosi úplne prirodzené, samozrejmé.

Nebolo sa čomu čudovať. Vtedy tridsaťtriročnému rodákovi zo Slovianska, ležiaceho na severe Doneckej oblasti, ktorý sa venoval aj rekonštrukciám historických bojov, prešlo rukami dvetisíc kostier. Mŕtvych vojakov sa nebál. Miesta ich pochovania poznal od detstva. Už ako malý chlapec hľadal spolu s bratom v okolitých lesoch staré prilby, pracky, rámy okuliarov, kožené puzdra revolverov, príbory, náboje. Nielen lesy, ale aj polia a háje však boli tiež posiate kosťami. Doneckou oblasťou sa v rokoch 1941 až 1943 prehnal front hneď viackrát. Počas tvrdých bojov padli státisíce vojakov Wehrmachtu i Červenej armády.

Keď Ľoša dospel, dal si záväzok: bude pátrať po ich pozostatkoch a pochovávať mužov na vojenských cintorínoch. Po viac ako sedemdesiatich rokoch im už nedokázal vrátiť meno. No chcel sa postarať aspoň o to, aby našli dôstojné miesto odpočinku. A to bez ohľadu na to, v akej armáde bojovali. Aj vojaka z náleziska pri Bohorodyčnom, nad ktorým sa Ľoša skláňal, čakal pohreb. Mal sa stať jedným z takmer tisícky kostrových pozostatkov, ktoré plánovali pochovať na vojenskom cintoríne v neďalekej dedine Majaky. Oleksij Jukov však nepátral iba po vojakoch, ktorí padli v minulých vojnách. Keď sa v roku 2014 na východe Ukrajine rozhoreli boje medzi ukrajinskou armádou a takzvanými separatistami kolaborujúcimi s Rusmi, bol to práve on, kto pri Sloviansku hľadal telá prvých obetí.

Tréning sa skončil a mladí zápasníci sa pobrali domov. Hneď ako telocvičňa v centre Slovianska zmĺkla, Ľoša si sadol na boxovacie vrecia ležiace v zadnej časti sály. Oprel sa o stenu a odpočíval. Videli sme sa po viac ako roku od mojej poslednej cesty, ktorú som absolvovala s hľadačmi kostrových ostatkov v marci roku 2023 v okolí mesta Izium. Ich práca mala vtedy celkom iný rozmer, než som si pamätala spred piatich rokov. Za Ľošom som kráčala doslova v jeho šľapajach. K vraku tanku, ktorý bolo treba preveriť, sme šli cez zamrznuté pole. Opatrne, krok za krokom, niekoľko sto metrov. Po skúsenostiach s ruskou mínou, ktorá Oleksija pripravila o oko, si veliteľ tímu dával väčší pozor na to, kam stúpa.

K obozretnosti vyzýval aj ostatných pripomínajúc im, že niekoľko miestnych už doplatilo na nevybuchnutú muníciu. Lokálni dobrodruhovia sa k vrakom vojenskej techniky vydávali zo zvedavosti alebo s vidinou speňaženia. Nakoniec si po nich musela prísť k roliam a lesom záchranka. Inokedy nepomohla ani prvá pomoc. Štvorica mužov, ktorí blízko miesta náleziska tanku pri dedine Spivakivka narazili automobilom na protitankovú mínu, bola na mieste mŕtva. Mala takú silu, že dokázala auto roztrhnúť.

Opätovné stretnutie s Oleksijom som využila aj na to, aby som sa dozvedela ďalšie detaily o tom, ako sa rozbehla vojna na východe Ukrajiny. Hoci svet už viac ako dva a pol roka sledoval plnoformátovú ruskú inváziu a vyčíňanie okupantov na ukrajinskom území, zabúdal, že vojnový príbeh sa začal písať oveľa skôr. Priame svedectvá očitých svedkov bolo treba zaznamenať tu a teraz, aby sa nestratili ako kostrové ostatky vojakov z druhej svetovej vojny. A aby ich nebolo treba po desaťročiach vyhrabávať spod nánosov času.

Keďže Oleksij zažil vyčíňanie separatistov na vlastnej koži a takmer ho stálo život, bol ideálnym respondentom. Priamy svedok neprehľadného ozbrojeného konfliktu sa pomrvil na boxovacom vreci a spustil. Hovoril striedavo po ukrajinsky a rusky – jazyk okupantov bol na Donbase dlho dominantný.

Na jar roku 2014 sa historický klub, v ktorom pôsobil, pripravoval na pripomienku Dňa víťazstva nad fašizmom. Spolu so skupinou detí a tínedžerov v sobotu ráno 12. apríla vyrazili do obce Pryšyb. Pri pamätníku padlým vojakom druhej svetovej vojny bolo treba pokosiť, poupratovať a vymaľovať. Príprava pietneho miesta sa však nekonala. Ľošovi totiž začali vyvolávať rodičia detí a známi. Hlásili mu, že Sloviansk obsadili ozbrojení prišelci, a tak sa Oleksij s deťmi obratom vrátil do mesta. Už pri vstupe do stotisícovej metropoly videl, že na cestách pribudli kontrolné stanovištia. Na blokpostoch stáli policajti a chlapi v tmavozelených uniformách, ukrývajúci tváre v kuklách.

„Smrdelo to od začiatku,“ zhodnotil Oleksij s odstupom rokov. Opísal mi, ako mesto v apríli 2014 zaplavili tínedžeri s puškami a pálkami a dôchodkyne s plagátmi vyzývajúcimi domácich, aby sa pridali k takzvanému opolčeniu. A Ľošovi začali do seba zapadať udalosti, ktoré sa dovtedy odohrávali v Sloviansku a jeho okolí. Podobne, ako keď skladal jednotlivé úlomky kostier, začali dávať zmysel. Niekoľko týždňov pred okupáciou mesta sa totiž v jednom z mestských parkov začali stretávať tínedžeri a mladí muži od pätnásť do tridsať rokov. Rýchlokvasení prívrženci antimajdanu, ktorí sa zo dňa na deň začali dožadovať odstrihnutia od Kyjeva. Podozrivé to začalo byť vo chvíli, keď im podľa Ľošu priviezlo policajné auto vrecia so spílenými železnými trubkami. Iné auto zas doviezlo alkohol aj s umelohmotnými pohárikmi. V parku sa vo veľkom pilo a vymývali sa mozgy.

„Úplná divočina! Delili sa podľa rajónov, zapisovali sa do akýchsi papierov. Potom títo spití ľudia naskákali do autobusov stojacich vedľa parku. Vyrazili do neďalekého Sviatohirska, kde sa nachádza kláštor. Tamojší mnísi tvrdili, že mal prísť Pravý sektor, ktorý chcel obsadiť lavru. Hlúposť. Akoby ktosi preveroval, aká bude reakcia ľudí. K lavre dorazilo asi štyristo podnapitých osôb. Viezli ich z Mykolajivky, Kramatorska, Družkivky, Kosťantynivky. Pár dní hliadkovali. Žiadny Pravý sektor neprišiel. Dotyční si medzi sebou povymieňali kontakty. Už som sa nečudoval, ako rýchlo si neskôr podelili rajóny. Keď 12. apríla separatisti obsadili mesto, boli pripravení. Stačilo im len zatelefonovať.“

Ľoša sa na chvíľu postavil z boxovacieho vreca a po chvíli si opäť sadol – potreboval zmeniť polohu. Prišelci podľa neho presne vedeli, na akú strunu udrieť. Na mítingoch proti ukrajinskej vláde vyťahovali chlebové témy, ktoré však netrápili len Donbas. Kritici nových pomerov v meste začali čeliť výhražným telefonátom. Hovoriť po ukrajinsky v ruskojazyčnom meste mohlo človeka stáť zdravie. Keď sa na ulici ozvala ukrajinčina, prišla hliadka a dotyčný podľa Ľošu dostal na frak. Neraz popribiehali aj niektorí okoloidúci a chudáka dorážali kopancami. Éterom sa šíril nový slogan: Dedy vojevali. Oleksijovi to miestami pripadalo až smiešne. Stačilo sa rozhliadnuť a videl rozohnené tváre ľudí, ktorí dovtedy nespravili nič pre hroby vojakov oslobodzujúcich počas druhej svetovej vojny Doneckú oblasť od nacistov. Ani len kvet nepriniesli! A zrazu z nich boli horliví vlastenci!

„Pravda bola taká, že k takzvanému opolčeniu sa mnohí pridali pre peniaze. Tomu, kto bol v bojovej jednotke, sprvu platili tristo dolárov na deň. Žold za týždeň im vyplatili a potom sa kohútik zavrel. Lakonicky im oznámili, že buď sú patrioti, alebo nie – a keď nie sú patrioti, tak majú problém. Tí, ktorí pomohli našim nepriateľom, sa nakoniec stali ich rukojemníkmi.“

Samotnému Oleksijovi sa takmer stala osudnou neskorá jar roku 2014. Niekedy v polovici mája sa pri Sloviansku od rána bojovalo. Domáci pozorovali horizont, z ktorého k oblohe stúpali kúdoly čierneho dymu. Separatisti zostrelili dva ukrajinské vrtuľníky. Ľoša okamžite vyrazil k miestu tragédie spolu s pátracou skupinou. To nemohol nik prežiť. Ukázalo sa však, že nemal pravdu: jeden člen posádky zostreleného vrtuľníka prežil. Zraneného pilota Jevhena Krasnokutského previezli separatisti do nemocnice, kde sa de facto ocitol v ich zajatí.

„Bola to naša prvá akcia. Vtedy sme ešte nevedeli, čo a ako. O druhej svetovej vojne som vedel všetko. Mal som skúsenosť s tým, ako hľadať kostrové ostatky. Toto však bola celkom iná situácia. Hneď ako som zbadal miesto tragédie, vedel som, že ide o strašný prúser. Všetci sa mi dovtedy smiali – akáže vojna, Ľoša, čo si sa zbláznil? No ja som bol presvedčený, že vojnuška budet žostkaja a neskončí sa to len nejakými potýčkami.“

Hoci po tréningu pôsobil Oleksij unavene, spomienky na rok 2014 ho naštartovali. V myšlienkach sa znovu ocitol na mieste pádu vrtuľníka. Uprostred spáleniska, kde sa váľali kusy železa i fragmenty tiel. Pomedzi to pobehovali desiatky ľudí. Mladí i starí, ženy i muži. Lúpili trosky vrtuľníka na šrot. Jeden človek za sebou ťahal guľometné pásy, druhý kus železa aj s ľudskými črevami, ktoré sa oň zachytili.

Ľoša neveril vlastným očiam. Skríkol: „Što tvorite?!“ Ale namiesto toho, aby sa dav zastavil, ozvalo sa: „Hľaň, skoľko vsego!“

„Díval som sa okolo seba. Na zemi ležali rozmetané ľudské končatiny, z niektorých sa ešte dymilo. Zbadal som roztrhaný padák a začal som doň zbierať pozostatky. Vtom sa na obzore zjavili dva ukrajinské obrnené transportéry. Zamával som na ne. Húf ľudí sa rozutekal. Povedal som vojakom, že odtiaľ treba vziať telá. Vyložili sme padáky s ostatkami tiel na transportér. Potom sme zamierili k druhému vrtuľníku. Tam to bolo horšie. Stroj horel ešte tri dni. Tiekol ako rieka. Hľadali sme pri ňom kosti, žetóny vojakov, zbrane. Úplne nám to spálilo podošvy na topánkach. Kým sme pracovali, separatisti nás ostreľovali mínami. Ale telá sme pozbierali.“

Ľoša ukrajinským vojakom poradil aj to, ako vyviezť ostatky zabitých posádok vrtuľníkov z mesta tak, aby sa vyhli separatistickým blokpostom. Jeho pomoc nezostala bez povšimnutia. Niekto ho musel udať. Keď v jedno májové ráno zamieril k rodičom, všimol si, že na ulici, ktorou kráčal, nebolo ani živej duše. Spoza rohu ho pozorovala skupina mužov v kamufláži. Potom zbadal druhú. Mal nepríjemnú predtuchu, že muži sú tam kvôli nemu. Aj preto odbočil na inú ulicu a rozhodol sa, že k rodičom nepôjde. Vtom sa na ceste zjavili dve autá. Odrezali mu cestu ako v nejakom akčnom filme. Z vozidiel vyskákali muži s puškami. Oleksij si zapamätal najmä jedného – na hlave mal sovietsku pilotku.

„Začali na mňa hulákať rôzne príkazy. Ľahnúť! Ruky hore! Doklady! Omotali ma lepiacou páskou. Ako vrece zemiakov ma šmarili do auta a priviezli do budovy Služby bezpečnosti Ukrajiny, ktorú obsadili. Potom ma hodili do pivnice. Začul som výkriky, búchance, nadávky.“

Po niekoľkých hodinách Ľošu vytiahli z tmy a ťahali dlhou chodbou. Jeden zo separatistov začal čítať Oleksijovi akýsi rozsudok. Zmätený Ľoša začul formuláciu „podľa zákona z roku 1941…“ To nemyslia vážne?! Rok 1941?! Dotyčný mu prečítal rozkaz o okamžitej poprave podpísaný samotným šéfom militantov Igorom Girkinom alias Strelkovom. Oleksija obvinili zo zrady takzvanej Doneckej ľudovej republiky, sabotáže a spolupráce s nepriateľom. Rozkaz o likvidácii, odvolávajúci sa na stalinský zákon z roku 1941, sa mal vykonať bez odkladu, priamo na mieste.

„Len som tupo civel. Okolo mňa niesli nejakého chlapíka zamotaného v prikrývke. Tvár mu nebolo vidno, no vycítil som, že ešte žije. Na sebe mal oblečenú plienku. Bol veľký, chlpatý, z deky mu trčali nohy. Tamtí vzali búchačku a – puf-puf. Dve rany. Muž sa mykol. Ktosi povedal, aby telo ihneď vyniesli na ulicu, nech krv nezasviní chodbu. Vtom ohromná rana! Naši začali ostreľovať budovu!“ opisoval Ľoša, chytajúc sa oboma dlaňami za hlavu.

Zajatec zviazaný lepiacou páskou zbadal vráta a za nimi zákop, do ktorého sa rozbehli separatisti. On sám bežať nemohol, podarilo sa mu však odskákať k bráne a zvaliť sa do priekopy. Útok ukrajinskej armády však neodradil separatistov od realizácie Girkinovho rozkazu. Len čo trosky dopadli na zem a dym sa rozplynul, vytiahli Oleksija zo zákopu a hodili ho do dodávky. Zacítil zápach fekálií a krvi. Ležal rovno vedľa zastreleného muža.

„Šmýkal som sa po tej krvi a premýšľal o všetkých tých sovietskych a nemeckých vojakoch, ktorých som vykopal. Nebál som sa zomrieť, no poľutoval som sa, že som robil takú dobrú vec a teraz zomriem ako pes. Zrazu som začul, ako sa jeden z militantov pýta druhého, či mi prezrel vrecká. Zmeravel som. Uvedomil som si, že v dolnom vrecku mám druhý mobil. Tvoju mať! A posledné číslo, na ktoré som volal, patrilo nášmu vojakovi z Karačuna, s ktorým som sa dohadoval na hľadaní tiel v Semenivke. Nebol som si istý, či som hovor vymazal.“

Kým Ľoša predo mnou odkrýval obrazy surového násilia, vonku sa zotmelo. Do telocvične vletel roj komárov, ktorých privábilo svetlo v sále.

Ukázalo sa, že Ľoša hovor s Ukrajincom vymazal. Muži, ktorí ho mali zlikvidovať, si však všimli iné číslo. Patrilo jednému zo separatistických veliteľov na barikáde. Vyšlo najavo, že to nebol hocijaký veliteľ – dobre sa poznal so Strelkovom. Muži zatelefonovali na číslo. Oleksij, ležiaci pri mŕtvole, začul, ako im veliteľ nadáva do magorov a vyhráža sa im, že ak niekde zdochnú, nechá ich telá ležať tam, kde si ich nájde smrť. Chlapi sa začali vyhovárať na rozkaz. Keď sa veliteľ dozvedel, že Girkin podpísal Oleksijovi trest smrti, prikázal im zastaviť auto a počkať dvadsať minút. Poslúchli.

„Po pätnástich minútach telefonát. Tým primitívom zatelefonoval sám Strelkov. ‚Pervyj volá, Pervyj volá!‘ opakovali, až im priškrtilo hlások. Potom zdvihli hovor. Začul som: ‚Prrrikaz anulirrruju‘,“ napodobňoval Oleksij Girkinovo račkovanie. Mala som to vraj vidieť: dovtedy neohrození bojovníci otočili o stoosemdesiat stupňov. Separatisti začali Ľošu oslovovať bratan, teda bratku, a dookola sa ospravedlňovali.

„Ja som zatiaľ ležal v tej odpornej polievke. Otvorili dvere, zrezali zo mňa pásku. Pribehli tam Čečenci. Jeden z nich mi začal podávať pištoľ, aby som im odpustil. Že robím úžasné veci. Vravel som si, či sa pomiatli. Vezmem pištoľ do rúk a zastrelia ma. Povedal som, že nič nepotrebujem. Keď som od nich odchádzal, jeden z nich na mňa zakričal, aby som sa zastavil. Tvoju mať! Prišiel ku mne a chcel, aby som si zapísal jeho číslo. Vraj pre prípad, keď budem potrebovať pomoc. Keď som prišiel domov, povedal som rodičom, aby sa okamžite pobalili a vyviezol som ich z mesta.“

O niekoľko týždňov neskôr po tejto udalosti sa separatisti, Rusi aj kadyrovci spakovali a odišli zo Slovianska. Piateho júna 2014 sa mesto vrátilo pod kontrolu Ukrajiny.

Po tejto historke som nechápavo krútila hlavou. Naozaj je až také ľahké zmanipulovať zástupy ľudí, rozvrátiť život v dovtedy pokojnom meste a vraždiť nepohodlných jednotlivcov vďaka verdiktom samozvaných poľných súdov? Jeden z hlavných aktérov vtedajších udalostí síce skončil za mrežami, ale malo to jeden háčik. Girkina, ktorý sa chvastal, že spúšť vo vojne proti Ukrajine stlačil ako prvý, totiž paradoxne zatkli v Rusku. Bývalého dôstojníka ruskej tajnej služby, ktorý verejne kritizoval pomery v ruskej armáde, zadržali v Moskve v júli roku 2023 a o päť mesiacov neskôr ho odsúdili na štyri roky väzenia za extrémizmus.

Vo februári roku 2022 bol Oleksij opäť nútený evakuovať rodinu z mesta. Tentokrát už aj ženu s malou dcérou. Rusi sa totiž nebezpečne začali posúvať Luhanskou i Charkovskou oblasťou a mierili rovno k Sloviansku. On sám sa však vrátil nazad na Donbas. Čakali ho mŕtvi vojaci.

O padlých vojakoch vedel Ľoša hovoriť veľa a dlho. Vysvetľoval mi, že hľadačom ostatkov pomáha pri pátraní dôvera duší, ktoré pri telách vojakov čakajú, kým ich neobjavia. Opisoval mi pocit, keď sa mu na miestach nálezísk krútila hlava alebo cítil zvláštnu pachuť v ústach. Stávalo sa aj to, že veliteľa pátracieho tímu priviedlo k nálezisku zviera. Ktosi by povedal, že zvieratá sú schopné zacítiť pach rozkladajúceho sa tela, avšak Ľoša mal vlastnú teóriu.

V roku 2022 sa naňho obrátili príbuzní mladého vojaka z 95. brigády. Vedeli len toľko, že syn padol v obci Dovheňke, ktorá bola istý čas okupovaná. Len čo ukrajinské sily na jeseň územie oslobodili, Oleksij bol so svojím tímom v teréne. Vedel len to, že musí pátrať po pivnici, do ktorej vojakovi kamaráti ukryli telo. Pomôcť mu už nevedeli – utrpel zranenia nezlučiteľné so životom. Krátko pred cestou do dediny sa Oleksijovi na mieste iného náleziska prihodil drobný úraz. Keď zoskakoval z tanku, pri dopade na zem si takmer vytkol členok. Tenká kovová tyč slúžiaca na hľadanie ostatkov ukrytých pod zemou mu preletela tesne popri viečku. Takmer si vypichol oko. Bral to ako varovanie – musí si dávať pozor na nohy a oči.

O tri dni neskôr, keď prichádzal k miestu, kde mal byť pochovaný ukrajinský vojak, začul tiché cvaknutie. Ruská mína známa ako ochota. Inštinktívne odskočil. Okamžitý výbuch. Zaiskrilo sa, ba-bach a čierny dym. Ľoša spadol na zem. Bol presvedčený, že prišiel o nohy. Len čo sa spamätal, zbadal, že nohy sú predsa len na mieste. Mal však úplne roztrhané nohavice a krvácal. Zasiahli ho takmer dve desiatky drobných úlomkov. Uvedomil si aj to, že nevidí na jedno oko. Malý úlomok preletel cez taktické okuliare a fatálne poranil Oleksijovi zrak. Vďaka okamžitej pomoci ostatných členov tímu sa však včas dostal do nemocnice a o mesiac neskôr bol opäť v Dovheňkom.

Na mieste náleziska, kde predtým narazil na ruskú mínu, kopal tri dni. Pivnicu, v ktorej bol pochovaný vojak, explózie úplne rozdrvili. Bola zasypaná kusmi betónu. Pátrači sa prekopali až do hĺbky troch metrov a vojak nikde. Kým Ľoša premýšľal, kde ešte kopať, na mieste sa objavil strakatý kocúr. Plietol sa mu pomedzi nohy, dokonca mu vyskočil na plecia. Neodbytne mňaukal a priadol. Oleksij sa rozhodol obísť ešte raz okolie pivnice. Intuícia ho viedla k neďalekému lesnému porastu. Zrazu zbadal tenisku, z ktorej trčala ponožka. Prešiel celý les a dovtedy ju nevidel! Spravil pár krokov a tu zrazu – telo. A druhé, tretie, štvrté!

„Bolo ich tam pätnásť! Nichera sebje! Všetko to boli Rusi. Nájsť ich nám pomohol chlapček, náš vojak. Zrazu na mňa volajú: ‚Inštruktor, kosti!‘ Našli sme ho,“ povedal Ľoša s úľavou v hlase.

Ukázalo sa, že vojakovo telo bolo doslova zamurované medzi dvoma vrstvami hliny. Lôžko, na ktoré ho spolubojovníci položili, v dôsledku explózií nad pivnicou doslova vyletelo spod vojaka. Telo skĺzlo hlbšie do pivnice, kde ho zasypala hrubá vrstva pôdy. Ľoša sa nemohol zbaviť pocitu, že sa mu vojakova duša prihovárala v podobe kocúra.

Podobných historiek mal plnú priehršť. Čosi podobné sa mu stalo pri obci Jampiľ. Len čo sa vydal do terénu, v hlave sa mu vybavila fotografia dvoch vojakov sediacich v zákope, ktorú mu raz poslali príbuzní oboch nezvestných. Fotiek mal plný telefón, no on si v ten deň z nevysvetliteľných príčin vybavil práve tú. Práca na mieste potenciálneho náleziska sa ničím neodlišovala od predošlých misií. Ľoša paličkou strkal do jamy, na ktorú narazil. O niečo zavadila. Keď ju vytiahol, na povrch sa vyvalil zápach rozkladajúceho sa tela. Na mieste vykopávok sa podľa Oleksija následne objavili dva túlavé psy: biely a čierny. Kde sa tam vzali? V lese! Na línii frontu, kde sa strieľa! Odtiaľto už všetko zverstvo dávno utieklo. Hneď vedel, že má hľadať dve telá. Jeden zo psov sa priblížil k pátračom, bol prítulný. Druhý ľudí pozoroval z diaľky.

„Ostatky sme vytiahli. Nedalo mi a začal som sa prehrabávať v priečinku fotografií z Viberu. Našiel som fotografiu dvoch vojakov. Potom i kontakt na ľudí, ktorí mi ju poslali. Zatelefonoval som. Predstavil som sa a spýtal, či by mohli identifikovať nejaké veci. Poslal som im fotky. Predstav si, boli to oni!“

Z tiel, ktoré vyhrabával z jám, pivníc, zo zákopov či spod tankov, Ľoša nikdy nemal strach. Nič ho nikdy nemátalo, nikdy sa mu nesnívali nočné mory. Keď pocítil únavu, potom zo živých ľudí a sčasti i práce, v ktorej videl svoje životné poslanie. Podotkol, že sa usilujú pracovať na maximum, no nemôžu si dovoliť príliš tlačiť na pílu. Z Ľošových slov som vyčítala, že si uvedomoval riziká práce v blízkosti frontu. Keby v poliach ľahli aj oni – hotovo. Chlapov už nikto nikdy nenájde. Ak by mal stopercentné garancie, že jemu ani členom jeho tímu nikto neskriví ani vlások na hlave, boli ochotní zbierať telá aj na nepriateľskom území. Mužov, ktorí ležali na okupovaných územiach a zostávali nezvestní, chcel domov vrátiť zo všetkého najviac.

„Matky mi hovoria, aby som im prinesol aspoň hlinu z miesta, kde syn zahynul. Chcú mať malé spojenie s dušou. Pretože dieťa nenašli a už nikto nevie, kde presne ostatky hľadať. Chceli by sme ísť na druhú stranu frontu, no Rusi na nás strieľajú. Niekedy doslova dovidíme na telo, ale nechcú nám dovoliť vziať ho. Stalo sa nám však aj to, že k nám priletel ruský FPV dron. Ruskí vojaci zbadali, že vyťahujeme ostatky a kladieme ich do vreca. Krúžili okolo nás a potom odleteli. Mohli nás zabiť, ale nespravili to,“ opisoval mi Ľoša. V tvári sa mu zračila únava. Obaja sme usúdili, že po dlhom dni nastal čas odložiť ďalšie rozprávanie o práci pátračov na inokedy.

Kým Oleksij v telocvični zatváral okná a ukladal boxovacie vrecia, uvažovala som, či ľudská duša môže skutočne uviaznuť medzi dvomi svetmi. Sme hádam po smrti spútaní s fyzickým telom? Mal pravdu Oleksij, ktorý tvrdil, že duša môže v pokoji odísť až vtedy, keď sa s ňou rozlúčia blízki? Alebo ju prinajmenšom na diaľku ktosi oplače a symbolicky ju nechá ísť ďalej?

Predtým než sme sa rozlúčili, som Oleksijovi položila ešte jednu otázku: Ako sa skončí vojna medzi Ruskom a Ukrajinou? Ľošova stručná odpoveď ma stiahla späť na zem. „Vojny sa vždy končia nahovno. Tak, ako sa nahovno i začínajú.“